Ahojte, potrebujem sa vyrozprávať. Som nejak v depresii. Ide o to, že často rozmýšľam o čom je vlastne tento život, môj život, Váš život.. Celý život, celú mladosť strávime v práci. Všetci musíme pracovať 40 rokov. 40 rokov !!! Čo z takého života? Nič si človek neužije, nikam nechodí, len pracuje ako taký otrok za omrvinky. Ale pracovať musíme, lebo bez práce nemôžeme žiť. Teda nemôžeme žiť bez peňaží a tie získame len prácou. Som z toho tak nešťastná. Som mladá, ešte bez záväzkov, ale tá predstava, že skoro do konca života budem v práci... ma neskutočne ubíja. Navyše v dnešnej dobe, keď ani človek nevie či zajtra bude mať prácu a neskončí na ulici. Jediným krásnym momentom je detstvo, je to to najkrajšie obdobie života človeka, potom príde škola a potom... práca a po zvyšok života len práca. Naháňame sa za peniazmi, pracujeme ako otroci a máme max tak na jedlo a nájom. Sú ľudia čo zarobia viac ale sú aj iní ľudia, jednoduchší, ktorí nemajú na to stať sa inžiniermi, vedcami, vývojármi, proste "mozgami" a títo jednoduchí ľudia pracujú ako otroci za almužnu. Sme len otroci, len s tým rozdielom, že už nemáme na rukách a nohách okovy. Celý tento život je akési otroctvo z ktorého sa nemôžeme vymaniť. Nenávidím tento život, celý tento systém. Načo sa človek vôbec narodí? Aby mukloval od rána do večera a potom keď človek zostarne tak si ani neužije zaslúžený oddych lebo sa neustále posúva vek odchodu do dôchodku? Najradšej by som umrela, nechcem takýto život. Aby ste ma nepochopili zle, ja nie som lenivá a práca mi nevadí, vadí mi len celý ten systém. Nebaví ma triasť sa každý deň, že čo ak prídem o prácu, čo ak si nenájdem prácu, čo ak skončím na ulici... z čoho všetko zaplatím. Aj dnes, všade strašia krízou, automatizáciou a robotizáciou. Čo bude s nami, obyčajnými ľuďmi? Človek nemá ani na strechu nad hlavou, musí si brať hypotéku, pôžičky. Celý život je zadĺžený. A toto je deň čo deň, neustále nad týmto premýšľam. Ako sa dá takto žiť?
Celý život len pracujeme
fabrika nečakám, že to pochopíš.
Alenanepracuje vážne? To je super, tak to bývame blízko :D
Vy dve, našli ste sa, ale ani jedna s tou nespokojnosťou nič nerobíte. Dá sa žiť aj inak, živiť sa záľubou, žiť z mála a spokojne.
Z Hlohovca? Milujem Hlohovec :D rada sa prechádzam po vlakovom moste :D ja som z dediny v okrese Trnava :) Fú, dosť haluz.
A co tak kupit si malu chatku so zavedenou vodou a elektrinou? Takuto chatku najdes za par tisic euro. A mas pokoj. Mas kde byvat. Ale pravdepodobne to bude dalej od civilizacie, ale pises ze si samotarka tak by ti to mohlo vyhovovat. Ja tak zijem. A mozem povedat ze som konecne slobodny.
Alenanepracuje mám 28 rokov a pochádzam z Hlohovca. A Ty? Áno máme rovnaké zmýšľanie, to som rada, nie je veľa takých ľudí.
otrokyna
Máš zmýšľanie ako ja, odkiaľ si a koľko máš rokov?
Veď toto, narobíš sa ako kôň a aj tak nič z toho, aj tak si nič nemôžeš dovoliť.
tiez nad tym casto rozmyslam a najradsej by som si rozbehla nejaky vlastny obchod ale nie je to take jednoduche a malo podnikov je uspesnych
Alenanepracuje my by sme si rozumeli, mám pocit, že si môj klon :D Žiaľ v dnešnom svete sme nepochopené. To je dobré, že žiješ u starých rodičov, ja musím platiť nájom, teda musím sem-tam pracovať. Do fabriky ale nejdem ani za svet, raz mi stačilo, to si radšej kúpim stan a pôjdem pod stan. Kašlem na taký život otroka, čo ráno o 4.00 vstane a ide do práce ktorú nenávidí, s ľuďmi ktorých neznáša a ktorý ho považujú za čudáka, odkrúti si tam 8 alebo 12 hodín, príde domov kukne telku a ide spať lebo ráno zase vstáva. Ešte aj v sobotu musíš do práce. A to všetko za "úžasných" 600 euro mesačne. Zaplatíš 400 eur nájom a ostane Ti 200 euro. A kde je život? To sme sa narodili fakt len preto aby sme makali na cudzích hajzlov aby sa oni mali dobre a my mali len omrvinky?
otrokyna
Aj ja som taká plačlivá citlivka. Plačem dosť často. Posaď ma pred telenovelu a vodopád môže začať :D. Som idealistická, snílek, žijúca vo svojom svete. Rovnako neznesiem ani zvýšenie hlasu ani vraj objektívnu kritiku, aj keď na seba som prísna, od iných to nemám rada, hlavne nie hneď keď sa spoznáme. Neviem rešpektovať autoritu, len preto, lebo je nadriadená, to pre mňa autorita nie je, to je pre mňa nepríjemný človek a ja musím utiecť a zachrániť sa.
Peniaze ma nemotivujú, mňa motivuje príjemný kolektív a pohoda na pracovisku, len to neexistuje, žiaľ.
