Ahojte, potrebujem sa vyrozprávať. Som nejak v depresii. Ide o to, že často rozmýšľam o čom je vlastne tento život, môj život, Váš život.. Celý život, celú mladosť strávime v práci. Všetci musíme pracovať 40 rokov. 40 rokov !!! Čo z takého života? Nič si človek neužije, nikam nechodí, len pracuje ako taký otrok za omrvinky. Ale pracovať musíme, lebo bez práce nemôžeme žiť. Teda nemôžeme žiť bez peňaží a tie získame len prácou. Som z toho tak nešťastná. Som mladá, ešte bez záväzkov, ale tá predstava, že skoro do konca života budem v práci... ma neskutočne ubíja. Navyše v dnešnej dobe, keď ani človek nevie či zajtra bude mať prácu a neskončí na ulici. Jediným krásnym momentom je detstvo, je to to najkrajšie obdobie života človeka, potom príde škola a potom... práca a po zvyšok života len práca. Naháňame sa za peniazmi, pracujeme ako otroci a máme max tak na jedlo a nájom. Sú ľudia čo zarobia viac ale sú aj iní ľudia, jednoduchší, ktorí nemajú na to stať sa inžiniermi, vedcami, vývojármi, proste "mozgami" a títo jednoduchí ľudia pracujú ako otroci za almužnu. Sme len otroci, len s tým rozdielom, že už nemáme na rukách a nohách okovy. Celý tento život je akési otroctvo z ktorého sa nemôžeme vymaniť. Nenávidím tento život, celý tento systém. Načo sa človek vôbec narodí? Aby mukloval od rána do večera a potom keď človek zostarne tak si ani neužije zaslúžený oddych lebo sa neustále posúva vek odchodu do dôchodku? Najradšej by som umrela, nechcem takýto život. Aby ste ma nepochopili zle, ja nie som lenivá a práca mi nevadí, vadí mi len celý ten systém. Nebaví ma triasť sa každý deň, že čo ak prídem o prácu, čo ak si nenájdem prácu, čo ak skončím na ulici... z čoho všetko zaplatím. Aj dnes, všade strašia krízou, automatizáciou a robotizáciou. Čo bude s nami, obyčajnými ľuďmi? Človek nemá ani na strechu nad hlavou, musí si brať hypotéku, pôžičky. Celý život je zadĺžený. A toto je deň čo deň, neustále nad týmto premýšľam. Ako sa dá takto žiť?
Celý život len pracujeme
Alenanepracuje Ty si úplne ako ja. Mne sa toto stalo tiež, stačí keď na mňa niekto zvýši hlas a ja sa rozplačem. Vlastne ani nemusí zvýšiť hlas, stačí keď ma poníži pred druhými. Pred rokmi som chvíľu pracovala pre zubára a robila som mu tam sestričku, samozrejme na zmluve som mala napísane "pomocná sila", ale robila som veci ako sestrička robí, lebo bol lakomý platiť zdravotnú ssestru, tá by mu tam za 320 euro ani nešla. A pacient sedel v kresle, zubár mu pozeral do úst a podala som mu nástroje a bolo zlomené zrkadielko a jeho to nasralo. Tak začal na mňa, že som nepozorná, a ja jemu, že ja neviem kde sa to tam vzalo lebo som fakt nevedela, a on ďalej do mňa rýpal a potom som mu niečo odpapuľovala a on že "Vy ste bezočivá, budeme sa musieť rozlúčiť": A to pred pacientom... ja som odišla do šatne a tam som plakala a nešlo to zastaviť. Skrátka ja som v tom bola nevinne a on ma obvinil z niečoho čo som neurobila. Som veľmi precitlivelá a ťažko znášať neprávosť a nespravodlivosť.
Ja nepracujem vo fabrikach, nikdy tam nepôjdem radsej umriem od hladu. Mam citlivu povahu, na mna niekto zvysi hlas a mne je do placu, ja nemôzem v takych podmienkach fungovat. Nie som priebojna, nemam to v sebe a ja okamzite davam vypoved, pri uvodnom konflikte s nadriadenou, uvodny konflikt je aj posledny. Pracovala som tak v textilnej vyrobe, nadriadena si na mna zasadla, dost casto ma otravovala a hnala ma. Odisla som. Po vypovedi, ktoru som dala, pride za mnou ta dotycna a pyta sa ma, ze ci to je kvôli nej, uz to nie je dôlezite odpovedala som. Zrazu ako keby sa prepla z kravy na ematickeho cloveka. Ja neviem ci im to vedenie podniku kaze byt na robotnikov ako svina, ale v takych podmienkach robit nemôzem.
Alenanepracuje u mňa je to tak isto s matematikou. Pár dní dozadu som si pozerala vzorový test na prijímačky na IT a skoro som odpadla. Algoritmy a podobné hovadiny, okamžite sa mi vrátili tie roky mučenia v škole. Toto by som sa nenaučila ani keby som robila čokoľvek. Škoda, že ľudia sú tak zlí a ešte po nás pľujú, že čo chceme keď nič nevieme. Je to smutné. Kedysi som pracovala v Samsungu. Jedným slovom HOROR a aj to je slabé slovo. Ľuďom nadávali do kktov a do p.č a podobne, neustále vyhrážanie vyhadzovom, peňažnou pokutou. Prečo? Lebo nemám na to študovať tak musím toto znášať? Takéto neľudské a nedôstojné správanie nadriadených?
*neplatia
Hej, tie reci typu snaz sa nepratia. Nepomahaju. Vidim to na sebe. Och. Moja sedemrocna neter sa mi smeje preco neviem anglictinu a ona ma ju uci. No a to som sa ju ucila roky, dala stovky € na doucko a nic z toho. Nieco ako keby bolo dane geneticky alebo od prirody, ze to dosiahnes alebo nedosiahnes a inak to nebude, mne je prikladom anglina. Bez angliny som nebola pripustena k maturite, strasne som sa za to hanbila, ale ja som sebakriticka, neviem ju a to kamaratka vravela, ze sa ju naucila len z pocuvania anglickych pesniciek. Ja pocuvam anglicke pesnicky 20 rokov a neviem nic a co je najhorsie, ze rychlo zabudam. Ja to dnes viem a o tri dni uz si nepamätám preklad. Niekedy sa anglinu ucim len tak sama pre seba, dokazujem si, ze to zvladnem. Ale riť :D. Strasne mi to nejde, az sa na tom smejem a to aby som teraz za to trpela dozivotne v otrokarnach? No, nikdy!
coach tomas otvorila som tuú červenú obálku ale nič mi to neukazuje. Vidím ho čierne, lebo svet je čierny.
Alenanepracuje ja Ťa chápem až moc dobre. Ale je veľa ľudí ktorý nás nechápu. Myslia si, že keď povedia "snaž sa", "makaj na sebe", že to platí rovnako pre všetkých. Ale nemôžeme byť všetci super inteligenti, vždy budú ľudia ktorí nebudú mať na štúdium VŠ. Napríklad ja som istého času pokukovala po štúdiu IT a vieš čo? Nemám na to. NEMÁM NA TO. S matikou som mala problém už na základnej škole, absolútnej jej nerozumiem. Som teda odsúdená len na prácu vo fabrike na 3 smeny za 500 - 600 euro, ktoré mi absolútne nevystačia na život? Ľudia kričia "Čo by ste chceli, koľko by ste chceli zarábať za prácu na ktorú nepotrebujete ani výučný list"? Nooo.. myslím že toľko, aby sme dôstojne vyžili aj my, tí jednoduchší. Koho by potom manažovali manažéri keby nebolo robotníkov? Kto by vyrábal? Vyrobilo by sa to samé? Možno časom stroje a aj na obsluhu strojov nebude treba toľko manažérov ako dnes. Veď na jedného človeka vo fabrike pripadá 5 manažérov, to je šialené.
Neodsudzujem Ťa za Tvoje názory a ani to ako žiješ, ja tak žijem tiež. Najradšej by som si kúpila malú chalúpku a žila samotárskym životom, bez stresu a bez toho všetkého strachu.
Poviem pravdu. Som 27-rocna zena a za svoj zivot som pracovala rok a pol. Mam len vyucny list, snazila som sa o viac, zial z nadstavboveho maturitneho studia ma vyhodili pre neznalost anglictiny. Zrejme patrim medzi jednoduchsich ludi, lebo ucila som sa ho dost, ale ja ho neviem ani vyslovovat. To uz je jedno. Nieco dosiahnut v akademickom svete mi asi sudene nebolo a tak mi zostava co? Fabriky? Nechcem! Prostitúcia? Nechcem.
Vdaka Bohu, teraz pride odsudenie, mam stastie na starych rodicov a zivia ma, teda ja im pomaham ako sa len da. Pestujem na zahrade ovocie a zeleninu, chodim do obchodu, upratujem, varim, obcas idem kamaratke pomôct s obsluhou a upratat jej restauraciu, za to mam par €, to je môj jediny zarobok, ktory je maximalne sto € mesacne. Vôbec nic nelutujem. Ja odmietam byt otrok v tomto systeme a tiez mam veľa chorôb, takze ani neverim, ze sa dozijem dôchodku. Nikdy som nenasla slusnu pracu, vzdy len operatorka vyroby a podradne roboty, ktore moja hrdost neznesie. Ja radsej hladujem ako keby som mala robit co nechcem. Takyto zivot chcem viest az do smrti starych rodicov, potom uvidim ďalej. Nemala som ani vazny vztah ci nejako vela kamaratok. Zijem zivot dôchodkyne a viete co? Vyhovuje mi to.
