Už 5 rokov som zdravá a poviem ti, čo musís spraviť, aby si aj ty bola. Je to také jednoduché ako sa nadýchnuť.
Stačí sa iba rozhodnúť. Rozhodnúť sa, že chceš žiť. Nič iné. Ak si uvedomíš, že ti záleží viac na živote ako na čomkoľvek inom, tak proste všetko necháš tak a pojdeš sa dať niekam dokopy.
Za celých 8 rokov mojej bulímie som si nevedela predstaviť, že je vobec možné aby som sa niekedy vyliečila. Ale prisahám, že som zdravá a že som šťastná. Neriešim jedlo, jem ako hocikto iný a mám normálnu postavu a normálne zdravie. Našla som si skvelého partnera a žijem plnohodnotný život. Všetko je oveľa jednoduchšie ako som si predstavovala.
Neviem, či ti to pomôže, ale podelím sa s tebou o svoj príbeh.
8 rokov som sa zmietala v šialenom kolotoči jedenia vracania hladovania a kol dokola. Mala som neskutočné problémy v rodine, v škole, v práci, v sebe, proste všade. Jedlo bola moja spása a skaza zároveň. Raz v noci, keď som už vyčerpaná od vracania, s bolavým hrdlom a opuchnutou tvárou, ležala len tak bezvládne na posteli a pozerala sa do modrej obrazovky na telke, tak ma zrazu osvietilo. Inak to neviem pomenovať, lebo zrazu som mala v hlave tak jasno ako ešte nikdy a konečne som pochopila, že som chorá a potrebujem pomoc. A nie, nie je to tým, že mám slabú vôlu, jednoducho som chorá a potrebujem pomoc od odborníkov. Opakujem, že toto nie je otázka slabej vôle. Vôle máme viac než dosť. Proste potrebujem pomoc, lebo toto už sama nezvládnem. žasla som nad týmto zistením a vedela som, že teraz sa už niečo stalo, lebo všetko išlo zrazu bokom. Škola sa dá prerušiť, zamestnanie si viem nájsť nové, rodičov neriešim lebo tu a teraz som tu proste sama za seba a ja chcem žiť a potrebujem, aby ma zas niekto naučil normalne jesť. Ved je milion odbornikov a špecializovaných zdravotníckych zariadení, kde je školený personál, ktorý mi ponúka pomoc!
Ráno som zavolala svojej psychiatričke (dr. Havličková, ktorá je už ale na dôchodku) do fakultnej nemocnice v Ba a povedala som jej, že chcem ist na liečenie. Naštastie mala volne lôžka, takže doslova za par dni som si brala svoje dve tašky a odhodlanie žiť.
Došla som na liečenie a vydala zo seba maximum. Lebo som sa rozhodla žiť, nech sa deje čo sa deje. život je to jedine čo maš. A všetko všetko na svete je lepšie, ako mať ppp. To utrpenie poznáme iba my, čo sme si tým prešli. A kedže sa na to už viem pozreť z inej perspektívy, z perspektívy zdravého človeka, tak ti môžem povedať, že to utrpenie, ktoré teraz cítíš, je strašné. Proste sa ho vzdaj a rozhodni sa žiť. Nedávaj si podmienky, že nemožes pribrat viac ako ..kg, alebo že nechceš ist na liečenie, alebo že nechceš jest maso. Proste chod tam, kde ti pomozu a rob čo ti kažu a potom ked sa naučíš jesť a žiť normálne, tak si najdi terapeutku a vyrieš si stare traumy a ja ti prisaham, že už nebudeš takto trpeť.
Z celeho srdca prajem tebe a všetkým holkám s ppp, nech nájdete v sebe ohvahu a odhodlanie zmeniť svoje nastavenie v hlave. Nastavenie, ktoré produkuje jedine utrpenie.
posielam vám svoju podporu aspon takto virtualne. Ste skvele a krasne bytosti, každa jedna, dazdy jeden. Keby ste neboli, tak by ste nikdy ani neriešili tuto chorobu.
K.
