Hranicna porucha osobnosti

F60.3 povedal by som že príznaky ktoré popisuje Dobojovane su prejavy tzv. čiernobieleho myslenia, ktoré je taktiež jedným zo symptomov tejto diagnózy, nasiel som to na wikipedii, poznám však ľudí s čiernobielym myslením a nepovedal by som o nich že trpia na F60.3.Je to veľmi individuálne, zober si že naše vonkajšie prejavy ovplyvňujú už len také bežné základné veci ako to či si sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik, a ešte k tomu či si extrovert alebo introvert. Môj osobný názor, čo sa medikamentóznej terapie týka, je, že sa jedná skôr o udržiavanie jedinca v rovnováhe, psychiater je znalec chemických reakcii odohrávajúcich sa v ľudskom mozgu, naopak na duševno je tu psychológ. Mne psychiater v podstate nič o mne samom nepovedal, zaujimal sa o vedlajšie účinky liekov, správu som si dešifroval sám, a preto viem že psychiatra ani celá zaujímať nemusí, zaujíma ho najma priebeh medikamentóznej terapie, poprípade stav pri prepúšťaní, je mu podla mňa dosť jedno k čomu sa dopracoval psychológ, je to proste fachman ktorý pozná správu ako vlastnú dlaň a vie po čom ísť. Lemonka, tažko povedať čo sú u teba prejavy ochorenia a čo spôsobujú vedlajšie účinky liekov, napríklad tá únava mi príde typická, ja lieky uz dlho neberem, ale na ich vedlajšie účinky si dobre spomínam. Neexistuje vzorec správania, treba to brať tak ako to príde a nerobiť si z toho hlavu, aj ja sa to stále len učím. Možno by si mala pouvažovať či spoločnosť v ktorej sa zdržuješ je to správna, ak sa stretávaš s ľuďmi s ktorými spolu nariekate nad životom, sklamem ťa, ale ťažko si pomôžeš. Nesmieš sa opúšťať!!!!

Mas pravdu,viem ze musim spravit prvy krok ja,a ver mi ze som sa o to nespocetne krat pokusala,chvilu bolo naozaj dobre,ale zase prisla kriza a ja som si uvedomila ze to nepreslo,ze ta chvilka ked bolo dobre bol znovu len extrem,nic medzi prezivat neviem,ja neviem aka som skutocne,aka som ked ma ta porucha neovlada.Je to tazky boj,lebo bojujem sama so sebou.A viem ze vycitky nicomu nepomozu,ani to ked to vzdam tak sa nic nezlepsi.Co je po smrti nevie nikto,mozno keby ze skoncim so zivotom tak ma caka dalsi a tahsi a mozno uz nic len pokoj.Je mi zo seba zle,strasne zle,a pravdupovediac vobec si neverim a citim sa slaba,takze ked si predstavim ze s tym musim robit nieco iba ja sama,nikto ma z toho nevytiahne,tak mam strach.Mna tie krizy potapaju,neviem si z nich zobrat ponaucenie,mam akoby nejaky vzorec spravania a riadim sa podla neho,stale opakujem tie iste chyby,myslim destruktivne.Mozno mam aj zle lieky,lebo necitim zeby mali nejaky ucinok.Ale ked som to povedala psychiatricke tak mi k nim predpisala dalsie podla potreby.A ja neviem kedy ich prave budem potrebovat.ked si ich dam tak uz je neskoro,je to potom co nieco spravim,bud si ublizim alebo na niekoho vyletim.Neviem to predvidat aby som si ich dala predtym.Musim so sebou nieco robit,lebo toto uz nieje zivot len prezivanie.Mam velky strach,predstavovala som si svoj zivot celkom inak,ani v najhorsom sne ma nenapadlo ze skoncim takto.Teraz si uz neviem predstavit ze by som mala mat raz rodinu,neviem sa postarat ani sama o seba,obycajne veci sa mi zdaju namahave,takto skoncit nemozem.f60.3 ano to co pisal dobojovane tak aj take priznaky tam patria,ale nemusis mat vsetky.Akvyzarp to myslim opisal uplne do detajlov,vystihol nas ktori mame tuto diagnozu.Ak ti lekar zrusil lieky a povedal ze ti nic nie je,mohlo sa stat ze sa pomylili ked ti ju urcili,ale mala si sa ho spytat co sa vlastne deje,lebo ak si toto citas tak ta asi trapi otazka co s tebou je,ci si zdrava alebo nie.A ak ta nieco trapi,ak mas nejake priznaky alebo nie si spokojna so svojim zivotom tak by si urcite mala vyhladat odbornika.Neda sa povedat ci mas nejaku poruchu osobnosti len z toho ze si sa nasla v tom co pisal dobojovane,ak si bola hospitalizovana tak uz vies ako to chodi,spravia ti psychotesty,vela sa o tebe lekar dozvie pri sedeniach..len tak sa to da urcit na 100 percent.A predtym ako si odisla do zahranicia tak si chodila este psychologovi?ak som to spravne pochopila.On ti nepovedal co sa deje?

Este raz vas prosim , patria aj tieto znaky ako pise dobojovane k emocnej nestabilite ?
Ziadne kompromisy, prejavene city boli len podla jej , nalady. Ziaden sulad. Vsetko muselo byt podla nej ak nie mal som smolu. Vsetka chyba bola len vo mne. Riesenie primitivnych problemov, kam pojdeme a co budeme robit, pri mojom navrhu znamenalo , Ze som neakcny ze som meprisposobivy a ak som dal zoznam moznosti co budeme robit ani jedna nebolo suhlas. Sama kritika, ponizovanie

Tieto stavy som nemala ked mi urcili diagnozu. Lieky som brala len necele 3 mesiace s tym ze ked som sa vratila zo psychiatrie a nasla si nejakeho psychiatra u nas , tak ten si precital polku prepustacej spravy , ani jednou vetou sa ma nato nespytal a na druhej navsteve povedal ze lieky nemusim brat ze mi nic neni.
terapii som mala dokopy na klinickej psychologii okolo 10 sedeni.
Skoncila som lebo som odisla do zahranicia.

Ver mi, práve oni budú pri tebe stáť vždy, rodičovská láska je zatial nad moje chápanie. Nevyčítaj si už teraz, ale naberaj poznatky zo svojich osobných kríz, na to ich máš, kým to nezačneš robiť, k zmene sa nedopracuješ. Zničujúce sebavýčitky sú taký istý extrém ako pocit absolutneho sebavedomia. Dramatizácia, potrebuješ pozornosť, dávaš si ju aj sama? Rozmýšlaš nad tým ako jedlo chutí, či máš náladu na prechádzku alebo si posedieť v kaviarni pri kúsku koláča, alebo stále štveš samú seba ako divé zviera ani nevieš poriadne za čím? Čakáš že sa zrazu niečo udeje, samo od seba, prvý krok musíš urobiť ty, povedzme keď chcete chudnúť s Alli, ako v reklame :-)
Smrť nerieši absolutne nič, je to únik, a podľa môjho vnímania transcendentného si budeš musieť ročník zopakovať, ale keďže máš áj nové skúsenosti, bude to ťažšie ako pred tým :-)

fu,akvyzerp tak to si uplne vsetko vystihol..presne tak to je,a hlavne to s tou netrpezlivostou,a ze aj ked od niecoho utecieme tak sa aj tak raz musime vratit,a tiez ked si nieco zoberiem do hlavy tak behom kratkeho casu z toho spravim velky neriesitelny problem,a namiesto aby som povedala co citim a ze potrebujem trebars objatie tak budem rypat a snazit sa z toho spravit velku dramu,cim viac na seba toho vytiahneme tym lepsie a viem manipulovat tak ze nakoniec sa nielen ja citim uplne ukrivdena ale aj priatel ma pocit ze spravil chybu on..a ja niekde vo vnutri sa citim zranena ale viem aj to ze to bola moja vina len si to nechcem priznat..a tiez mam pocit ze niekde v hlbke duse nie som zla,ved nikomu nechcem ublizit naschval,ale v skutocnosti robim veci tak ze ked trpim ja tak nech to vsetci vidia a trpia aj oni..a cakam kedy pride nejaka pomoc a vytrhneme ma z toho vsetkeho,niekedy utekam prec od vsetkeho aj ked zo skusenosti viem ze to nepomoze a ze dostat sa z toho musim sama,vyriesit veci tu a teraz..aj ja mam problemy s dodrziavanim pravidiel,proste ma to laka,ako nejaku pubertiacku,skusat vsetko zakazane.Ja mam s priatelom pekny vztah,tiez v nom hladam skor otca.A to by som nemala,lebo potom od neho ocakavam nemozne a ponukam za to takmer nic.On je skvely,neviem co ho pri mne drzi,som uplne neschopna,casto mam pocit ze sa bude len trapit ked bude pri mne a ze mu znicim zivot..A ked mi je vazne velmi zle a citim sa prazdna a zivot nema vtedy ziadny zmysel tak rozmyslam nad smrtou.Mam z nej strach ale aj pocit ze by sa nou vsetko vyriesilo.Chcela by som byt uz vonku z toho kolotoca,byt stastna ako volakedy,tesit sa z kazdej malickosti a nebrat zivot ako nieco zle a tazke.Poznam vsetky tie rady uz naspamat ale neviem ich vyuzit v praxi :(momentalne prezivam dost velku depresiu tak pisem asi ako najvacsi slaboch na svete,mam strach z toho co bude zajtra,bojim sa ze znicim svojim spravanim aj to posledne co mam,mam vycitky za to co som porobila,hanbim sa za to.Neznasam HPO,nici mi zivot,nici vsetkych ktori ma maju radi.Sklamala som celu rodinu,pomaly sa mi stracaju ti ktori pri mne od malicka stali.Myslis ze mi niekedy odpustia?ved ani ja si neviem odpustit.Oni ma neberu ako niekoho kto trpi,aj ked vedia o mojej diagnoze,ale beru ma ako niekoho s kym su neustale problemy a asi ma uz aj dost odpisali.

U mňa je to iné, ten slabý a uplakaný ma ťahá do mínusu, ale on je mojou súčasťou, nedá sa ho zbaviť, skúšal som to a ver mi že som sa iba uvrhol do ešte vačšej agónie, bol som síce navonok niekym iným, ale vo vnútri pod tou maskou som to bol stále ja, musím ho udržať, počkať kým sa vnútri vybesní a potom mu to všetko vysvetliť, skôr mu nedovoliť konať, a to nie vždy dokážem. Ako si sama povedala, spomeniem si na niečo zlé, absolútne vytrhnuté z kontextu, stačí pesnička o nevere :-)(teraz ten smajl naozaj neber osobne), popustím to, premielam to v sebe pol dňa a večer začnem rýpať, neskôr kričať, stratím kontrolu, moje slová sú ako britva, vicítim čo toho druhého najviac zraní a pospájam to takým spôsobom aby to bolo pokiaľ možno čo najbolestivejšie, potom to lutujem, a pritom stačí povedať priatelke že potrebujem objatie. Oproti časom keď som denne chlastal a ničil tých čo mám rád, kradol, neskôr drogoval, klamal samému sebe, uzatváral sa pred ľudmi do nemocnice a nepúšťal k sebe ani rodinu a pritom všetkom si tvrdil že niesom až taký zlý, že moje myšlienkové pozadie je predsa vo svojej podstate dobré, že ako mi nikdo nerozumie lebo som iný a bezohladne ma zraňuje, a podvedome čakal na milovanú osobu ktorá mi príde pomôcť ako v romantickom filme a keď nechodila, vnútorne sa týral a vybíjal si to na sebe a aj iných to je naozaj veľký pokrok. Ale vonku ešte niesom, ako som povedal, mám slovné výbuchy. Mal som velmi veľa krátkych vzťahov ktoré som po pár týždňoch ukončoval, v podstate som hladal nie partnerku, ale skor mamu. Dnes mám dlhodobú priateľku ktorá je tiež veľmi zložitá, ale v inom smere ako ja, jeden druhému dopĺňame to čo nám chýba, tolerujeme sa, a tak sa učíme. S odstupom rokov viem povedať že najviac ma posunuli zlé veci ktoré sa mi v živote prihodili, som rád že boli, aj keď vtedy som to tak nevidel, naúčili ma nebyť až takým slabochom, uvedomiť si čo je skutočné a čo je iba zdánlivé. Že pomoc nepríde zvonka, ale z vnútra, a nie okamžite, ale trvá to dlho, a ak je to pridlhé, nemá cenu to všetko zrúcať, odkial som raz ušiel, tam sa budem musieť vrátiť, ak nám niečo chýba je to trpezlivosť, a nie všetko v nás nám môže byť len na škodu, závisí od toho kdo ovláda a kdo je ovládaný. Sme velmi komplikovaný, vnímavý a netrpezlivý ľudia ktorý sa nevedia zmieriť s vecou ktorú vyhodnotia ako krivdu a to nezmeníme, môžeme ale zmeniť formu ktorou to podáme svojmu okoliu a hlavne samým sebe. A to je našou úlohou, nie na týždeň, mesiac a ani rok, na kedy, to nikdo nevie.

Ahoj akvyzerp!Mas pravdu,presne tak sa citim,akoby boli vo mne dve osoby,ale nikdy neviem ktora sa kedy objavi.Mne sa zda ta rozumnejsia ta ked mam zrovna depresiu,lebo vtedy si uvedomujem co vsetko som spravila a ako som druhym ublizila svojim chovanim.Vtedy vidim ake su skutocne hodnoty v zivote,na com naozaj zalezi..Ale ked je vo mne ta druha,ta vesela,sebavedoma a lahkovazna tak vtedy sa citim lepsie,mam dobru naladu,pocit ze vsetko zvladnem,ze prave vtedy robim spravne veci,ze si zasluzim byt stastna na chvilku a stredobodom pozornosti..zial na ukor druhych,hlavne priatela,co je hned odpoved pre F60.3-aj ja sa v tom vidim,aj ked velmi nerada,sama si to ani neuvedomujem,vzdy si najdem vyhovorku,vzdy najdem chybu na partnerovi,ale ked som si citala co pisal dobojovane,myslim prvu cast textu,tak tie iste slova pocuvam odneho casto-ze mi na nom nezalezi,stale musi byt po mojom a vzdy je vsetko jeho chyba..no a bohuzial musim sa priznat ze aj ja som ho uz podviedla,a nie raz..je mi to nesmierne luto,je mi zo seba zle,ale proste to na mna prislo,zrazu mi bolo jedno,spomenula som si na nieco zle co spravil a dostala som chut sa pomstit a citit zase ten pocit ze sa niekomu pacim,proste sa predvadzat..s odstupom casu mi to pride detinske,hlupe,trapne ale vtedy aj ked mi to ostatni hovorili tak sa mi to zdalo spravne.Teraz su to strasne vycitky svedomia,neznasam sa,aj ked sa hlavne tym zdravym zda ze som bezcitna tak opak je pravdou,som az moc precitlivena,tazko sa vyrovnavam s takymito vecami,asi preto aj to sebaposkodzovanie,trestam samu seba podvedome.Snazim sa bojovat s tym vsetkym ale marne,stale prehravam..ja tiez nepoznam nikoho s touto diagnozou a F60.3 pises ze si z toho uz vonku,to je uzasne,ja na to cakam uz dlho ale marne,nic nepomaha,co pomohlo tebe?Viem ze v pvom rade musim chciet sama a snazit sa,ale su to strasne vykyvy nalad,zacnem na sebe pracovat a zrazu ma napadne ze to nikam nevedie,niekedy kazim vsetko uplne naschval,neviem co tym chcem komu dokazat ale zase sa potom ocitnem uplne na dne..ak mas nejake rady tak prosim porad...

lemonka, mne ju diagnostikovali pred troma rokmi . Teraz som z toho vonku , ale ked citam co pisal"dobojovane" trocha v tom vidim seba... ale take stavy som nemala.. ty mas?

Moje prežívanie je podobné, s výnimkou sebapoškodzovania, to ma už opustilo, som muž ktorý sa občas, nepravideľne a nepredvídateľne chová ako histerická ženská a hambí sa za to :-),Sme ako dvaja protikladný ľudia v jednom tele, ten starší a rozumný, a ten malý a uplakaný, egocentrický, čo žiada o pozornosť, jediný problém je že chcú hovoriť obaja zároveň, bijú sa o kontrolu, zmyslom však nieje boj, starší musí malého učiť. Tento príspevok som objavil dnes a nepoznám ďalších ľudí s touto diagnózou, budem rád ak si vymeníme pohľady na svet.

ako pozeram tak su tu stare prispevky,takze som tuto diskusiu nasla neskoro,skoda,mam tiez HPO,alebo F60.3 ak chcete..je to priserna diagnoza,trpite vy,vase okolie,ti "normalni" vam nerozumeju,myslia ze vsetko robite naschval,aj ked vam uz niekto veri tak mu ublizite a sklamete ho,mozno nie hned ale raz urcite.My vnimame svet trocha inak,inak citime,rozmyslame,koname..navyse sa tu striedaju 2 extremy,sme nevyspytatelni pre druhych aj pre nas.Chceme to ukoncit ale nejde to vobec tak jednoducho,az zacneme rozmyslat ci nebude lepsie to vsetko skoncit.Ja som sa o samovrazdu nikdy nepokusila,ale sebaposkodzovanie ma trapi uz par rokov a momentalne sa izolujem od ludi,lebo uz aj ja prestavam rozumiet im,ak som im vobec niekedy rozumela.viem ze je to len kratkodobe,onedlho budem citit presny opak a prisahat sebe aj druhym ze to tak ostane,ze uz budem taka stale a potom zase pride pad a velke sklamanie...presne tak ako vzdy,je to bludny kruh,liecila som sa viac krat ale ziadny vysledok,navrat domov bol este horsi,zaclenit sa spat do spolocnosti je tazke..neviem na co to pisem,mozno sa mi ulavi,mozno raz niekto odpise,ale viem jedno-kto toto neskusi na vlastnej kozi nikdy nepochopi co prezivame.Zelam vsetkym co trpia tak ako ja vela stastia,nevzdavajte to