o5 nastal ten cas, ked sa mi nexce zit...a asi to aj tak navzdy ostane...nenavidim mojho otca, neznasam ho...vzdy nam len ublizoval a potom sa hral na svateho...sama pretvarka...vycitky...hadky...podcenovanie...dirig ovanie...vnucovanie... a o5 vycitky... sak uz sa tak citim, ze ani nemam pravo na zivot...potom je dobry, ale to len xvilku a potom sa uz nevladze pretvarovat, aky v skutocnozti je a zase...kvoli nemu odisla prec moja sestra a kvoli nemu odidem aj ja...este rok vydrzat doma, potom ma cakaju slzy v ociax, ze nepojdem na vysku...lebo aj keby ma prijali, tak by som prisla aj o tu stipku energie, ktora mi este ostala - vycital by mi, ze ma musi zivit...a to mna nebavi pocuvat...a nexam na Slovensku moju lasku...a tym sa moj zivot skonci...a to bude posledna kapitola mojho zivota...mam dojem, ze zivot sa toci len okolo penazi, zloby a pretvarky...mam toho vazne dost!!!
mam toho uz dost!!!
mnoooo...to ako moj oco...doma terorizuje a pred druhymi je taky pokornucky...pred cudzimi sa pretvaruje akoby bol najsamlepsi clovek, vzdy drzi pri druhych a nie pri vlastnej rodine...my sme prenho akoby nic...nam moze vykricat do tvare vsetko, my jemu nie...ked mu poviem svoje, co si myslim(a to robim casto, lebo ja pri nom nevydrzim byt tixo, lebo potom som este viac nastvana...kiezby som tolko hovorila aj pred ludmi, kolko dokazem narozpravat doma, ked som nastvana), tak je nervozny a krici este viac...mamka ma upozornuje, ze nech budem radsej ticho, aby sa ukludnil...lenze mna to stve...preco by sme si my s mamkou nemohli povedat svoj nazor a mali by sme byt ticho a on nam moze nadavat a ponizovat nas?
moj otec si nikdy neuzna chybu. pred cudzimi vezme na seba aj to,co neurobil,ale doma je naj! vsetko zle urobime my ostatni domaci,on je jednoducho genialny,neomylny. ani ocividnu chybu neuzna,lebo by sa musel pokorit pred nami zenami alebo neviem,coho sa boji.zvrtne rec na iny problem,aby nam nohol nieco vytykat a nie si uznat chybu.
to ma trapi,bojim sa,aby som nebola niekedy taka ista alebo moj partner.
aj ja som si myslela, ze si chlapca nikdy nenajdem,...prislo to samo a ja mam niekedy pocit, ze si ho nezasluzim, lebo je ku mne velmi dobry...a aj ty mi beries slova z ust...kamaratky sa o mna zaujimaju vtedy, ked inu nemaju...az na jednu, no ta byva daleko a vidime sa len v skole - sme si take podobne, len skoda, ze byvame od seba daleko...pri nej nemlcim...mame si co povedat a vie ma pochopit...a ked sa zidem s dvoma dalsimi kam., tak ony kecaju a kecaju a nenechaju ma toho vela povedat, lebo mi skocia do reci(akoby to nepockalo)...a tak mavam pocity, ze moje reci su nudne a nezaujimave...a tie 2 kam.akoby sa na mna pohnevali odkedy mam priatela...zakopnu o mna len vtedy, ked su same...
moja sestra je tiez daleko a priatela nemam,ty mas,tak ja mam zas naoplatku kamaratku.
inak,ju zatazujem tym ako si tu zijeme a tiez tym,co pises aj ty,ze som zrejme velmi nudna! kiwemai,ved ty mi beries slova z ust! presne tak sa citim.nudna,nezaujimava pre inych.aj to tak pozorujem,mam pocit,ze vela mojich priatelok sa so mnou bavi iba vtedy,ked nemaju ine.akonahle sa objavi nejaka dalsia,tak uz som na druhej kolaji.neviem,ci to len ja sa sama na tu druhu kolaj postavim a tak sa aj spravam,alebo ma tam postavia oni,pretoze som naozaj nezaujimava,nudna,nemam co zaujimave povedat.niekedy som z toho uplne deprimovana.radsej teda mlcim ak je nas pokope viac.najlepsie mi vyhovuje jedna kamaratka,pretoze ma iba mna.vtedy som ina,urozpravanejsia a istejsia si sama sebou. ty uz vidis ked mas priatela,ze moze byt iny ako tvoj otec,aj tvoja domacnost tiez.ja nemam nikoho,myslim,ze prave preto,lebo som pre chlapcov nudna.a ten co pride...?kto vie,aky bude.
je dobre mat taku kamaratku...ja nemam taku, ktorej by som mohla povedat vsetko...jednej hovorim vela veci, no o nasej domacnosti pomlcim...ked, tak sa vyplacem priatelovi...inu blizku osobu nemam...sestra je daleko a nechcem ju vzdy zatazovat mojimi problemami...
ale ja nexcem mat taku domacnost ako mame doma teraz...to nie...a uz vobec si takto nepredstavujem mojho celozivotneho partnera ako moj otec...niekedy mi je mojho priatela luto, ze na nho vyskocim...on ma taku kludnu povahu...a vzdy ma dokaze ukludnit...je moj poloopak...ja som pesimista, on optimista...a bojim sa, ze ho stratim...ked ja sa citim taka o nicom...akoby som vsetkych nudila...ked mu poviem, ze sa citim nudna akoby som vsetkych nudila, tak mi povie, ze keby som ho nudila, tak by so mnou nebol...ze mu je so mnou dobre...no ja mam taku cudnu povahu...a prilis vela premyslam a trapim sa, preco som taka aka som...neverim si...a niekedy neviem o com sa mam s ludmi bavit...to podla mna nieje normalne...
a nakoniec zistime,ze nasa domacnost sa podoba tej,z ktorej sme utekali.preto si myslim,ze treba odist a spoznat ako funguju ine domacnosti.vidiet,ze to moze byt inak a vidiet aj v praxi,ako to robia ini.ako oni riesia problemy,ako so sebou vychadzaju,ako,co toleruju...jednoducho postoje inych.mne pomaha kamaratka ktoru mam.ma manzela,deti este nie a casto mi hovori,ako riesi jeho niektore povahove nie najlepsie vlastnosti.co vtedy urobi a ja som sa naucila,ze niekedy je dobre nie na vsetko reagovat (opak u nas doma)...atd. pomaha mi vidiet iny "vzor" na fungovanie v domacnosti, na fungovanie vztahov.
uplne chapem tvoju povahu.rodina a ovzdusie v nej maju obrovsky vplyv na nas a to ako nas "vypracuju" v detstve si nesieme voľky-nevoľky so sebou stále. hoci vieme ake sme,ake chceme byt a nie sme,co robime zle...aj tak to casto nie sme schopne napravit a zmetit.nie to este menit rodicov.v spolocnosti som presne ako ty a doma zrejme tiez.hadky poznam,aj nevrle slova...akoby si bola moje druhe ja.aj tak si myslim,ze si zrejme vytvorime taku istu domacnost na aku si "zvykame". lebo mi si zvykame,hoci sa nam nepaci.cim dlhsie v tej atmosfere budeme,tym lepsie si na nu zvykneme a naucime sa v nej "fungovat".
daria...hmm s tym dennikom si niesom az tak ista, no podozrenie tu je...no nemozem ju z toho obvinit (nemam dokazy). mno to sukromie...nevadilo by mi to az tak, keby si vypocula ten rozhovor, no musi vediet vsetko? nemusi...nehovorim do telefonu neviem co, ale keby som si bola ista, ze nesliedi, tak by z mojix ust vyslo viac slov...
my sa doma casto hadame...a to, ze mam taku povahu aku mam, som si nevybrala celkom dobrovolne...som taka...akoby som povedala...ustraxana...ked som niekde v spolocnosti, vacsinou mlcim, lebo sa bojim, ze poviem nieco zle...tazko sa mi zapaja do debaty:( asi trauma z detstva...jasne, ze som prezila aj pekne xvile, ale akoby tie horsie posuvali tie pekne do tiena...a vsetci clenovia nasej rodinky mame spolocne jedno...slabe nervy...
damaxy...vies, ja si myslim, ze on by nemal vobec pit...a jeho drazdi, ked si da mamka len jeden poharik, hned jej to vycita...preto si dalej myslim, ze mamka by si mohla odriect aj ten poharik, niekedy viac tyx poharikov, no ona sa vsak nikdy neopije narozdiel od neho, vie sa kontrolovat...lebo keby si ona odriekla uz aj ten jeden, mozno by prestal...nepil asi 3 roky a aj jeho povaha bola kludnejsia, menej sa nervoznil...no jeho to potom zacalo lakat a vzdy mamke vycital hoc aj poharik...takze aspon ciastocny pokoj pokojicek by nastal v rodine asi len vtedy, keby sa alkohol vylucil v celej rodine...neznasam alkohol...nici to...
