Červenanie = Socialna fobia

cafte, uz od mala ma prenasleduje pocit vyclenenia, odmietnutia - su na to aj dovody, mam zdravotne problemy ktore sa nedaju lieci, jedna sa vsak o kozmeticke veci ktore ani nevidno, ale ludia na to neskor pridu - krivanie a strata sluchu. od mala sa mi kazdy len vysmieval. rodicia chceli aby som bol 100%tny a makal viac ako zdravi nech nieco dosiahnem.Na tom by nebolo nic zleho, ale zanechalo to vo mne stopy - bojim sa, neviem si najst holku. jedno si ale uvedomujem - coho som schopny sam, to toho idem, najst si pracu pre mna nie je problem, vystudoval som technicku univerzitu, ako slabo pocujuci som sa boril nemcinou v nemecku, plaval som zavodne.. ako co chcem to ide, ale veci, ktore zavisia aj od inych - zivotny partner, kamarati... tam zlyhavam. myslim si ze stadium socialnej fobie nie je zavratne pokrocile, ale konecne som po 10kach rokoch patrania prisiel na to co je problem a budem makat na tom aby to zmizlo uplne. drzte mi palce.

Ja som taktiež prešla týmto peklom.Začalo to tým, že som ostala nezamestnaná, bola som často doma, izolovaná od ľudí. Ostávala som doma, nechcela som nikam chodiť, bála som sa ľudí, že sa ma niečo opýtajú, atď. Neznášam to červenanie. Začala som pracovať a strašne mi to prekážalo aj v práci, lebo som denne prichádzala do kontaktu s ľudmi. Tak som navštívila psychiatra. Nasadil mi liečbu, lieky som užívala asi 3 mesiace... Super, o dosť sa to zlepšilo. Bola som sebavedomejšia, lenže som sa bála, že si zvyknem na lieky, tak som ich vysadila... na zimu sa mi to vrátilo späť, znova ten istý kolotoč.. prišla jar, vykuklo slnko a mne sa začal stav zlepšovať.. od vtedy lieky neberiem, snažím sa nato nemyslieť. Keď sa začervenám, snažím sa byť nad vecou a nezatažovať sa tým. Myslím si, že som nemala vyplnený voľný čas a sústavne som premýšľala nad hlúposťami, čo spúšťalo tieto stavy. Manžel mi hovoril, že prídu iné problémy ako je bývanie, deti atd. A mal pravdu, kúpili sme si dom, ktorý prerábame..takže tam sústredujem svoju energiu. Nehovorím, že som sa toho zbavila, ale snažím sa nato myslím čo najmenej. A zistila som,čo pomáha asi najviac, pár krát som spravila to, čoho sa najviac obávam, napr. obslúžiť niekoho kávou, no to bola hrôza/myslím v robote/.Tak som išla do toho, s tým, že buď sa "strápnim", alebo sa posuniem dopredu... a stálo to zato..asi je to pravda, treba robiť práve to čoho sa najviac bojíte... a keď sa začervenáme, tak treba kašlať nato a nedať sa vyviesť z rovnováhy...veď to je všetko o našich pocitoch a myšlienkach čo máme v hlave...takže treba myslieť na dobré veci a treba podvedomie presvedčiť, že sme na tom dobre... skúšam to a zatiaľ pomaly, ale isto to funguje...

ahojte vsetci!
Ja trpim SF uz cca 2,5 roka,este som nebola za ziadnym odbornikom lebo vlastne ani neviem co mu mam povedat.Strasne sa bojim ludi,mam doslova des vyjst do mesta,alebo iba do obchodu..stale mam pocit ze sa kazdy na mna pozera a ktovie co si mysli,ze sa zo mna smeju a pod.Je to hroznee..uz neviem co mam robit mam z toho strasne depky a fakt sa mi nechce zit!Cervenanim netrpim ale potenim v podpazusi..je to sposobene tym stresom a strachom a najhorsie je ked som stredobodom pozornosti.vtedy sa do mna navali horucava a zacnem sa potit.. :((((prosim co mam robit???niesu nato nejake lieky????

liecil sa niekto v ke na socialnu fobiu? ako to prebiehalo a co bol prvy krok? neviem k akemu lekarovy ist, co mu povedat....

Nato,ze mam Socialnu fobiu som prisiel uz predskolskom veku v skôlke.Az v neskorsom veku som vyhladal lekarsku odbornu pomoc a doktor mi povedal ze mam Socialnu fobiu.Momentalne mam 32 rokov a do dnesneho dna som neprekonal strach s cudzich ludi.Samozrejme som bral na predpis lieky od antidepresiv az po nejake lieky,ktore potlacaju uzkost,no nepomohlo nic.Najhorsie natom je to ,ze patrim medzi ludi,ktori su dlhodobo nezamestni co nemaju na zivobytie.Aj ked som si nasiel nejake zamestnanie,coskoro som onho prisiel.Tazko je niekomu vysvetlovat trasuce sa ruky pri praci,ktoru som nezvladal,ked ten dotycny tu chorobu nemal.A o tom ,ze ziadny partnersky zivot u mna nexistuje ani nehovorim.Slovo laska je u Mna neznamy pojem.Bol by som uprimne rad keby sa uz toto Moje peklo skoncilo.Lebo takych ako sme my vytlacaju so spolocnosti.

ahojte..ja mam presne to iste ako vy.. a nic by mi na tom tak nevadilo, len to, ze kvoly tomu ze sa vzdy zacervenam v hocijakej situacii tak si vsetci myslia o mne ze som nejaka hanblivka a tak..a pri tom nie som hanbliva..

hladam single socfobicku,som chalan, 23.Zapad SR. anonymous12345@zmail.sk

ja som vkuse cervena uz par dni, moze to byt z toho, ze si ma niekto velmi obzrel, ze mi spadlo z oci, alebo je to znak choroby /myslim chripka/, alebo ze som nieco take zjedla??? a strasne mam suchu pokozku a vseliake kremy a make up stipe..

trošku dosť som toho popísala, ale som strašne rada, že som našla fórum, kde sú ľudia s rovnakými pocitmi ako ja. Nikdy som o tom s nikým nehovorila a teraz sa mi dosť ulavilo.

ahojte aj ja trpím SF už takmer 10 rokov a hoci sa snažím s tým bojovať, ako sa dá hlavne pozitívnym myslením alebo aj nemyslením, čo robím, čo hovorím, neviem to ovplyvniť. Kamarátov mám celkom dosť, pri niektorých som úplne v pohode, pri niektorých cítim stresy a nepohodu, ale dá sa to zvládnuť. Ľudia ma berú, hoci si myslia, že som hanblivka a trémistka, ale majú ma radi, aspoň dúfam :) sú však situácie, ktoré zvládnuť neviem. Už som zažila pekných pár chvíl paniky, hlavne pri vystúpení v triede na strednej. Triaška, priškrtený hlas, pocit na mdloby, myslela som, že bije moja posledná. Teraz to tu je zas, začala som študovať na výške a je nás v triede cez 100, to množstvo ma desí a stále sa kontrolujem, či sa neroztrasiem...no a situáciám, keď sa má vyhodnotiť práca s možnosťou, že to niekto aj prednesie pred triedou, sa úplne vyhýbam a zatiaľ to hasím, ako sa dá...ale už o rok mám štátnice a teraz mi je príšerne pri pomyslení, čo zas vyvediem, či neskolabujem. Psychologičku som skúsila, vypýtala si odo mňa 500 Sk za každú hodinu, bolo ich celkovo asi 3 a celý čas ma presviedčala, že SF to určite nie je a mám sa tomu strachu poddať, nie sa ho snažiť skrývať. No roztraste sa úplne pred známymi, v škole, pomyslia si,že ste blázon. Praštila som s tým a znovu skúsila samoliečbu. Ale nejde to, dôležité je uvedomiť si, že SF je choroba, nie je to nádcha, ktorá prejde...niektorým nepríjemným príznakom som sa už odučila, už dokážem ísť do obchodu a vypýtať si dačo, viem telefonovať v práci a jesť a piť na verejnosti, ale strach z ľudí a z niektorých situácií tu je stále a toho sa zbaviť sama neviem. A čo ma veľmi trápi, stále sa potím, toto a triaška mi najviac znepríjemňujú život. Teraz sa odhodlávam na návštevu psychiatra. Viete mi poradiť nejakého fakt dobrého? Najlepšie ženu z BA. Ď. a prajem veľa úspechov, hlavne Vám, čo sa toho chcete zbaviť samy, lebo ja som to nedokázala.