Bývate niekto v dome svojich rodičov? Išli sme tam s manželom pred rokmi, lebo dom bol prázdny, zanedbaný, teraz sú však už na dôchodku a asi sa v paneláku nudia, chodia veľmi často, aj na niekoľko dní cez týždeň vkuse a ja zisťujem, že to asi nebol dobrý nápad zostať tam žiť, aj keď to vtedy vyhovovalo obidvom stranám. Ked sú tam, nemám vlastný priestor, vlastný život, žiadne súkromie, "rodičia sú všade", no oni sú radi, že sú sa nami. Mám k tomu miestu vzťah, je to na náš obraz, mačku, psa, no na vlastných rodičov začínam chytať poriadnu alergiu v ich dome (predtým tam nebývali zdôrazňujem, boli len raz začas, čo sa dalo zniesť)...
Dajú sa určiť nejaké vzájomné pravidlá, aby som neobmedzovala ani ja ich ani oni mna a aby nemali pocit, že ich chcem vyháňať z vlastného domu, lebo oni nechápu, že my máme právo na vlastný život, alebo je naozaj jediné riešenie zvažovať odchod?
Za každý koštruktívny názor vopred ďakujem.
Bývam v rodičovskom dome
Zaujímalo by ma, či existujú rodičia, ktorí chápu, že dospelé dieťa potrebuje mať vlastný život a súkromie? (alebo naozaj pomôže len odsťahovanie a neskomplikuje to život len mne...)
Chcela som len napísať, že skúšam komunikovať, výsledok je, že ich vyháňam z domu a ak nechceme aby tam robili, nemusia (lebo to je ich priorita, nie nám zavadzať)...:-)no uvidíme ako ďalej...
Tiež to začínam brať pozitívne, toto zistenie.
Manžel zdá sa to znáša lepšie ako ja.
Asi je to možnosť posunúť sa ďalej v živote...
Mna by zaujimal nazor tvojho muza. Zivot medzi ´cudzimi´. Preco by to mal znasat? Nebojis sa, ze ta opusti? Zobral si teba, nie tvoju rodinu!
"akosi o celé toto tu strácam záujem, len ma mrzí, že som na to neprišla skôr!" ale prd. Nemáš deti, ani podlomené zdravie, či nervy v háji... prišla si na to v pravý čas. Tak si pekne pogratuluj k tomu zisteniu a zariad sa po svojom. Stále ste mladý, bývanie si zariadite inak.
Nakoniec sme my nevdační, lebo všetko robia len pre nás a naše dobro, aj ked o nič nežiadame...
Akože pre dobro naše si spravili na prízemí izbu (s našou pomocou), nepoužiteľnú bez kúrenia, tak zahlásili, že cez leto budú spávať tam, cez zimu na poschodí, tak budú úplne všade a ešte tvrdia, že ked budeme mať deti, tak poschodie bude naše, no tak to by som sa na to pozrela, pochybujem o tom...zatiaľ je to celé zle tento rok, ako sú doma proste, nejako mi dochádzajú nápady a aj snaha!
No nie som trpiteľ, len si uvedomujem konečne po rokoch ako žijem a zvažujem, čo vlastne chcem a čo bude pre nás lepšie...
Rodičia práve tvrdia, že dom bude raz môj, že teraz tam máme svoje, súkromie, poriadok, blabla, asi žijú v inom svete ako ja, lebo z 3ch izieb sú v 2ch stále, ešte majú ďalšie 2 na poschodím, kde je najvačší bordel (chcela som nech majú svoje, ale asi ked sa nahnevám, vyhádžem im to všetko odtiaľ, čo netreba), ked odídu niekoľko hodín upratujem a ani to nie som 100% spokojná...
Proste oni si zmyslia, že niečo idú robiť a musí to byť hneď a kým to neurobia, tak sedia v dome, prípadne čakajú, že my im budeme skákať okolo riti (nielen ja, ale aj manžel), popritom ich nezaujíma, či nám to vyhovuje alebo nie, ani sa nepýtajú a to spravíme viac s manželom sami dvaja, ako s nimi, lebo ich systém mi vôbec nevyhovuje (začínam mať už aj na robotu averziu). Ked ešte pracovali, dalo sa to zniesť, lebo to bolo len sem-tam, teraz sú doma, tak majú času habadej ... obávam sa, že strácam záujem o všetko, čo sa domu týka, ani neviem, či chcem, aby mi ho darovali raz za takúto cenu...nechám si čas a uvidím, čo z toho bude, len vytočená som minimálne 1x za týždeň dva, preto sa Vám zdá, že to stále otváram...Možno by som sa mala pokúsiť ich ignorovať, či sa to bude dať, aspoň zatiaľ, kým sme tam a niečo nevymyslíme...
Rodičom vysvetľovať nič nemusíš, nevyhovuje nám to a hotovo. Dohodnúť sa neviete, nerešpektujú vás, im momentálny stav vyhovuje(niekto sa im o dom stará, oni si prídu kedy chcú, deti majú pod palcom) len sa tam trápite, prídu deti, bude to horšie a ťažšie niečo zmeniť. Nevyhovujúce podmienky pre muža, pre deti a v konečnom dôsledku aj pre teba.
Ja som žil v spoločnej domácnosti viac ako 10.rokov.Vtedy neboli ešte hypoteky a byty už sa nedostávali zadarmo neboli ani mladomanželské pôžičky nič.Dnes je to inak nehovorím lepšie ani horšie je to inak.Ale k poente..Viem sa vžiť do tvojej kože a keby som ti rozprával myslela by si si že ti kradnem myšlienky.Poznám pocit keď počuješ že prichádza niekto koho si nečakala stačí jeho vzdych a už máš hrču v krku.Poznám pocit keď líhaš do postele myšlienky beznádeje čo urobiť aj budenie sa vnoci keď ideš na wc a prvá myšlienka hneď tam a aj keď sa ti chce zaspať prehadzuješ sa na posteli.Zažil som nie%o podobné.Je to už dávno preč.
