Sociálna fóbia - ubíja ma

Oprava: Zatiaľ

Cliattsi - Zaliať som ti ten doplnok iba preverovala, čítala som o ňom. A všimla som si tam jednu vec. Zvyšuje chuť na sex. Akože čo s tým potom budem robiť ? Neám ani priateľa. Budem chodiť po svete nadržaná, jak neviem čo ? :D
Inak, iba tak v lekárni sa to asi nedá zohnať, že ?

Aj tu na fóre to tu občas niekto niekomu vyčíta, ale ja si myslím, že je to len formalita. Dôležitý je obsah.obsah a nikto nie je dokonalý.

No a čo hovoríš na tú bylinku, čo som spomenul?

Cliattsi - Sa čudujem, že som si to nevšimla hneď. Veľmi čudné, lebo čo sa týka gramatických chýb, som na to strašne háklivá. Asi som bola tak zamyslená do svojich problémov, že tom si to nevšímala.

ja som si to "z" všimol hneď :)

Ahoj, ja to mám takmer rovnako, môžeš zanechať nejaký kontakt, ak sa chceš o tom porozprávať viac :)

Nemusíš hľadať vzťah partnerský, keď nemáš oň záujem, ale kamarátsky. Ja sa tiež nemaľujem, nedávam si žiadny make-up, som len obyčajne upravená:) Ja tiež žijem v tej istej spoločnosti ako všetci, kde väčšina pozerá na obal. Ale ver, že sú ľudia, ktorí na to nepozerajú. V živote máš na výber, buď budeš sama sebou a pôjdeš vpred, alebo sa prispôsobíš davu, ale nebudeš spokojná.

Do šľaka, až teraz som si všimla, že mám v nicku chybu. "S kým ? S čím ?" Nechám to tak.

Preteba - O vzhľad sa nestarám, pretože sa nechcem "gebriť" a ani to neviem, ak mám pravdu povedať.
A ja mám názor na to, že väčšine ľudí ide v prvom rade o vzhľad. Keby som povedala chlapcom v škole, že nejde o vonkajšiu krásu, ale o vnútornú, vysmiali by sa mi. Celkovo som v takom prostredí, že keď niekto niekomu ukáže partnera/ku, tak prvé, čo povedia je, že "ste zlatí". A reálne, poza chrbát povedia, že chodí zo škaredým. Takže v spoločnosti, v akej žijem ja, nemôžem zmeniť myslenie ohľadom vzhľadu.

A vzťah proste nechcem. Žiadne starosti, nič okolo toho. So slobodou som spokojná.

Cliattsi, máš pravdu, že sa to ťažko realizuje, ale nie je to nemožné a iné východisko nie je. Viem o čom hovorím, sama som celé detstvo prežila v odmietaní, odsudzovaní, len samé posmechy. Bola som stále sama, bez priateľov a v rodine žiadna podpora. Cítila som sa ako vydedenec spoločnosti. Najhoršie na tom bolo, že ma odsúdili nie kvôli mne samej, ale kvôli môjmu otcovi. Mala som na výber? Zmeniť rodinu sa nedá, tak som trpela. Až na strednej, kde nepoznali moju rodinu, som mohla začať vytvárať nejaké priateľstvá. Je to smutné, že sme ľudia tak neľudskí.

Teraz poviem za seba
-- ísť dopredu a nereagovať na posmešky od druhých ľudí na moju tvár je ťažké (vzhľadom na to, že som to zažil opakovane).
Ale tá rada od Preteba je naozaj dobrá, len sa veľmi ťažko realizuje, keď tvoje detstvo ovplyvnia ľudia, ktorí na tieto fyzické "nedostatky" takmer každý deň reagujú. Ja som čosi podobné zažil. Je ťažké v takomto prípade dať hlavu hore a čeliť pohľadom ľudí a hlavne svojim myšlienkam - čo si o mne druhí myslia.

Ako tu už bolo spomenuté v inej téme, o dušu sa málokto zaujíma, hlavný je výzor-v prvom kontakte s človekom.

Socializovať sa je naozaj ťažké, keď si človek po takýchto skúsenostiach jednoducho neverí.