Dobrý večer. Píšem sem, lebo som už zúfalá a neviem si pomôcť.
Mám 19 rokov. Odmala som bola samotárska, uzavretá a hanblivá. Či už v škôlke alebo na základnej, som sa s nikým nebavila, nemala som žiadnu kamarátku, ani mimo školy. Teraz som na strednej a vôbec sa to nezmenilo. Naopak, zhoršilo sa to. Do môjho života vstúpili depresie, panická porucha a silné úzkosti.
Izolujem sa od ľudí, bojím sa s nimi nadviazať kontakt.
Som dosť citlivá a všetko si beriem k srdcu. Spolužiaci ma ohovárajú a smejú sa zo mňa. Samozrejme, honia si ego na bezmocnej.
Som sama celý život. Okrem najbližšej rodiny nikoho nemám, ale mám zmiešané pocity, zo slova "samota".
Na jednej strane mi vyhovuje, rada som sama, no na druhej strane som až príliš osamelá, takže mi to lezie krkom a rada by som mala aspoň jednu ozajstnú kamarátku, pretože mi z tej samoty šibe. Celé dni som zavretá doma.
Príde mi nemožné, aby som zmenila myslenie a začala sa s ľuďmi baviť, aj keď iba postupne. Zažívam strach pred tým, keď to mám urobiť. Ten strach ma ovládne až tak, že sa akokeby zablokujem. Dostanem blok a nepohne to so mnou. Jednoducho zostanem ticho.
Práve preto sem píšem. Neviem ako sa "odblokovať".
Je to ťažké. V minulosti som si prešla všeliakými vecami (ohováranie, vysmievanie sa, bezdôvodné drzé správanie sa ľudí ku mne, ktorí ma poznali len z videnia).
Vzťah som nikdy nemala, ani po ňom vôbec netúžim. Pri predstave, že by som sa musela socializovať, nemám chuť. Aj tak by ten vzťah skončil rýchlo. Nie som pekná, ani.sebavedomá a moja povaha to ešte zhoršuje.
Neviem, ako z toho von.
