Som mladé dievča. Vidím všeličo v mojom okolí. Porovnávanie. Podceňovanie. Pozeranie sa zvrchu. Kedysi som chcela žiť duchovným životom a bolí ma, že chcem zradiť túto svoju stránku, resp. - už sa stalo.
Všetky sladké reči bokom. Ľudia sú hodnotení na základe sociálneho statusu. Peňazí. Vzhľadu (najmä ženy). To vám vie zaručiť nielen šťastný život, ale aj lásku, a kamarátov s ktorými sa môžte baviť, aj ked sú možno falošní, určite narazíte aj na pár pravých.
Otec sa nikdy o nás priliš nezaujimal, vela zarabal, sudili sme sa, nam daval minimum. On si behal pritom po hoteloch s prostitutkami. Celkovo som bola vychovaná k tomu a v živote zažila rad situácií, kedy sa mi potvrdilo, aké je to ťažké, ak ste od niekoho závislí, ked sa na vás pozerajú zvrchu, lebo niečo nemáte, lebo nie ste dostatočne dobrí v niečom ako tí ostatní. Porovnávaní sme boli ako deti vkuse. Ako spoločnosť vždy vyzdvihovala istú skupinu a vypudzovala od seba druhú skupinu.
Ak mi zomrie mama, tak na tomto svete už nebudem mať nikoho, kto ma bude mať rad bezpodmienečne. Len podmienečne. Preto chcem mať to niečo, čo mi tu lásku a šťastie zaručí.
To niečo je dobrý vzhľad. Niekto mal to šťastie, že sa narodil taký, že zapadá do vzorcov dnešného štandardu krásy alebo musí vyvinúť len menšiu časť námahy, aby to dosiahol. Niekto nie a siahne po plastickom chirurgovi, kt. z neho spraví krajšieho = úspešnejšieho, šťastnejšieho, spoločensky viac chceného človeka. Lenže na to treba mať peniaze. Preto sú alfou a omegou šťastia.
Niekto sa namáha celý život a nemá z toho nič. Otročina a zničené zdravie, vzhľad, smrť. A možno aj po smrti nič pekne. Politici sa obyčajným ľudom vysmievajú cez médiá, novinári to píšu naschvál,tiež pre poníženie poctivej práce a výsmech. Sociálne siete slúžia tiež väčšinou na chválenkarstvo, vzbudzovanie závisti a povyšovanie sa. Netvárme sa, že to nevidíme. Že je tu materializmus a kapitalizmus. Netúžim po tom chválenkarstve. Len po záruke šťastného života, láske, priateloch.
Ide o to, že ja tak z výplaty do výplaty nechcem žiť. Nechcem celý život žiť v obmedzeniach, bez lásky, bez kamarátov, bez poriadneho sebavedomia. Študujem, ale čo z toho? Treba mať známosti.
Vonku som považovaná za normálnu babu. Ale to len cez oblečenie. Viem, že ak by som mala väčšia prsia ako A, menší nos, či rovnejšie zuby, bola by som hodnotená oveľa lepšie, bola by som šťasnejšia, úspešnejšia čo sa týka kariéry a mužov a cítila by som sa oveľa oveľa sebavedomejšie a všetko by bolo jednoduchšie. Lenže. To stojí kopu prachov. Dá sa makať, lenže človek si chce aj niečo našetriť a nie všetko vraziť do vzhľadu - veci, kt. niekto dostal zadarmo bez námahy.
Preto som sa rozhodla ísť nemorálnou cestou. Hnusím sa za to sama sebe, ale je to cesta k šťastiu. Rozhodla som sa poskytovať mužom isté služby. Resp. jednému. Aj ked ma vzhľadovo odpudzuje. Spravím to tak, aby sa to nikto nedozvedel. Zradím svoje ja, svoju morálku, hrdosť, nevinnosť, ale je to len môj pud sebazáchovy a túžba po šťastí. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.
Berte to len ako priznanie. Ďakujem spoločnosti za povrchnosť a Bohu a rodičom za telo, kt. nezapadá do štandardov. Verím, že sa to dá napraviť a šťastie takto dosiahnuť. Tí, čo moralizujú len závidia, alebo všetko dostali na tácke a nevedia, aké to je. Howgh.
