Ani neviem čo chcem v tomto prispevku povedať, ale potrebujem to vsetko dostať zo seba von. Cítim sa byť hrozne sama aj keď mám priateľov. Tento pocit samoty sa prehlbuje až tak že upadám do stavov celkom hlbokých. Mám strašnú chuť si ubližovať. Necítim vôbec žiadnu lásku. Tento svet je strašne smutný. Kamkoľvek sa pozriem vidím smútok a bolesť. Jedine v lese sa cítim šťastná. Ľahnem si a pozerám na oblohu, na vtákov, predstavujem si ake by to tak bolo byť vtákom. Mohla by som odletieť preč od všetkého. Mohla by som robiť čo by som len chcela. Piť s kamarátmi, fajčiť trávu to ma nebaví. Prisla som na niečo nové a bojím sa že sa moje stavy este len zhoršia. Ale strašne ma to láka dať si to znova. Znova zažiť ten pocit. O nič sa nezaujimat a mať aspoň chvíľu radosť.
Pocity ničia svet
Samozrejme, že je to možné, stáva sa to veľmi často. Vychádzaj z toho, že ľudia sa nezamýšľajú, ľudia iba stále o niečom premýšľajú. Z toho potom aj vyplýva sila ich postojov a názorov. Spravidla iba reagujú..podnet, odozva. Potom, ak počujú niečo príjemné, tak sa tešia, ak počujú niečo nepríjemné, tak smútia.. Ak im raz vyhovuje biela, neznamená to, že zajtra to už nebude čierna, aj keď dovtedy čierna bola tabu. Závisí to aj od toho, k čomu sa aktuálne pridá väčšinový názor..výsledkom je potom ukameňovanie, aj keď pár minút predtým to bol svätec. ;o) Ak by ale za ich slovami bol vyskladaný a pochopený celý problém, nemohli by sa názory tak diametrálne líšiť.
Čo sa týka požičiavania vecí. treba si opäť uvedomiť, že základná chyba, ktorej sa mnohí dopúšťajú, je tá, že *podľa seba, súdim teba*.. Ak ty si pamätáš presne, čo si komu sľúbil, čo si povedal, ako sa čo odohralo a čo si požičal..nie, neplatí to aj pre toho druhého. Potom je veľmi rozumné a žiaduce, veci si fotiť aj s tým, komu sú aktuálne vydané, prípadne si každú lopatu nechať podpísať, že bola požičaná, trebárs aj krvou. Len tak máš dôkaz a šancu, že sa ti tvoje veci vrátia.:o) To už sa ťažšie spochybňuje, inak ti ľudia zaprú aj nos medzi očami. ;o)
To nie je moja téma, len sa mi nechcelo písať tie písmenkové nicky. :o)) Apropo,dnes padol dotaz, že či aj ten najväčší motýľ je zo Slovenska?
anjelik * - Mňa zaujíma ako je možné, že ľudia niečo povedia a o chvíľku si to buď nepamätajú, alebo vlastné slová vyvracajú. Je to vôbec možné?
Ak vieš, tak mi to prosím vysvetli. je to možno mimo tému, ale keďže tu máme tému novú ,,otázky pre anjelika *,, tak ťa o toto poprosím :)
Ja si to zle interpretujem, alebo som sa im neprispôsobil. pretože sa mi to nestalo raz.
Príklad: Niekto mi niečo dá, a keď si to prídem vziať, tak mi povie, že mi nič nedal, alebo, že si to nepamätá. Časový úsek straty pamäte je od hodiny po jeden deň :D
Anjelik: Velmi konstruktivna rada,dakujem,objasnila si mi podstatu problemu :) Uz to len uviest do praxe..
A dotazy posledné: Ak si teda Janka, milá Janka..prečo ťa tu nikto nemá rád? :o) V slove *rád* sa skrýva aj iný význam a to rád. V zmysle poriadok, systém, usporiadanosť, funkčnosť, krása. A to je to, čo tvoje príspevky postrádajú..nie je v nich skrytý práve tento rád. sú chaotické, lietajú ti myšlienky hore dolu. To nepôsobí na tých, čo to čítajú práve najpríjemnejšie. Možno nechtiac, možno chtiac, atakuješ ich a vyvolávaš v nich nepríjemné pocity. Preto ti buď nadávajú, alebo ťa ignorujú. Ak chceš, aby ťa ľudia mali radi a radi s tebou komunikovali, musíš sa viac nad tým, čo píšeš, zamýšľať a písať tak, aby to bolo pre tých druhých hodnotné..pridávaj do svojich výpovedí svoju vlastnú hodnotu. Hodnotu, danú poznaním, chápaním, premýšľaním a pochopením, To dá tvojim slovám RÁD a staneš sa ozajstnou *hviezdičkou fóra*. :o)
Druhý dotaz: Dá sa aj sťažovať, ale pri tom, ako sa sťažuješ, aj rozmýšťať..komu to vravíš a či je dostatočne silný, aby zvládol to, čo sa mu snažíš povedať. Ja neviem, aké máš problémy, čo konkrétne potrebuješ zo seba dostať, aby ťa to už neťažilo..Asi by som sa najskôr ozaj zamyslela, či sama v sebe nedokážeš nájsť odpovede..a ak nie, tak by som vravela tak, aby to toho druhého príliš neatakovalo..postupne a v dávkach..prekladala to aj niečim pozitívnym..aby sa zasmial a keď sa uvoľní, zase späť k tomu, čo ťa žerie. Vieš, ide aj o spôsob, ako o tom vravíš..či sa príliš nevžívaš do toho problému, skús ho iba opisovať, ale nie preciťovať..príklad..sťažuješ sa na spolupracovníčky, ale iba ich opisuj, necíť súčasne ten hnev alebo sklamanie,alebo závisť. Ty to zo seba dostaneš, ale ten druhý nedostane k informácii *pribalený* tvoj hnusný duševný stav..rozumieš? :o)
Prvý dotaz: Sú dva protipóly..svet vonkajší, prezentovaný ľuďmi, spoločnosťou, prírodou, všetkým, čo ťa obklopuje. Tomu sa chceš uzavrieť. Ale to, čomu sa následne otvoríš, je svet vnútorný, prezentovaný tebou...tvojimi myšlienkami, predstavami, snami, túžbami, fantáziou a spomienkami. Ak sa tomu otvoríš, postretneš tam len to, čo sama vytvoríš.(alebo sám). Ak si v živote tvorila len spomienky negatívne, sebazraňujúce..toto ťa potom čaká. Bude ťa to zraňovať znovu a znovu. Lebo si to vytvárala prostredníctvom a za pomoci osobnosti, s ktorou očividne spokojná nie si, keď tak túžiš po zmene a zázraku. Od osobnosti sa dokážeš odpútať práve vďaka drogám, ktoré ťa z nej uvoľnia..za cenu závislosti, postupného chradnutia a neveselej smrti ako bonusu za tento úlet, keď sa budeš plaziť v prachu a žobroniť za tú povestnú *poslednú* dávku.
Dá sa to samozrejme aj cestou zdravého rozumu..zamýšľania sa nad tým, čo sa deje okolo teba, prečo je to tak, čo na tom vieš zmeniť. Dá sa vedome snívať, maľovať si krajší svet a postupne sa snažiť sny pretaviť do reality. :o)
Pocity neničia svet, to je donebavolajúca blbosť..svet zničí nevedomosť, hlúposť, stupidita, ako následok uzatvárania sa rozmýšľniu, druhým, radám. :o)
Tak vysvetlí mi niekto, prečo som taká hlupaňa? Inak, volám sa Janka, to len tak mimochodom.
Anjelik prečo mi tu nikdo nepomze? Som závislá, stále musím trolovať. Chcem toho zbaviť a neviem ako. Najlepšie radim, som lepšia ako kycera a nigdo to neuzna. Nigdo ma nema rad.
Anjelik: No s tym vypocutim, nemam problem,naopak,ludia sa mi radi zveruju,ani ich nemusim dobre poznat a vselico o sebe povedia. No ked som ja zacala mat iste problemy,o ktorych, som chcela rozpravat,tak som citila nepochopenie,pripadne sa mi dostalo reakcii, ako"to je zivot" a podobne,co mi emocionalne velmi nepomohlo aj ked beriem,ze racionalne to moze byt. Minule sa ma zacal dokonca znamy vypytovat,ale stacilo len trochu povedat a videla som,ze to necham tak. A co sa tyka beznych rozhovorov tie som sa naucila viest,akurat posledne mesiace kvoli problemom radsej mlcim a sa radsej druhych pytam otazky,lebo nechcem stale negativne hovorit,co ma potom taha,ked sa toho nakopi. Ale vznika taka priepast medzi mnou a ludmi...
