Ahojte, chcem vas poziadat o radu, nakolko to nechcem nikomu povedat a neviem co mam robit, asi sa z toho zblaznim. Dnes ma moj priatel s ktorym zijem po presne10. rokoch poziadal o ruku. Je to asi super a pekne, lubim ho zrejme, teda ja s nim s radostou stravim cely zivot, ale ja sa nechcem vydavat. Neznasam tu predstavu, ze by som ja stala pri oltari, chytam z toho depku. Stale sa ma pytaju kedy si ho vezmem a ja vzdy NIKDY, lebo to jednoducho nechcem, je to moja vec, je to ako dat mi puta, psychicky ma to zvazuje. A on to vie. I tak ma dnes poziadal o ruku. Povedala som ano, ale asi mu doslo ze nie, kedze prsten som zabalila a odlozila. On nema vela penazi a ono ten prsten vtzera draho, ale ja ho jednoducho nechcem nosit. Som preto zla? Mam sa premoct a zit zivot podla jeho predstav alebo mu to mam rovno povedat, ze nic nebude a rozist sa?
Svadba
nechápem, nerozumiem.
Ste spolu tak či tak, čo by sa zmenilo, keby ste "boli svoji" ? Veď už to bolo povedane, bude to tak, ako si Vy zariadite. Zmluvu podpíšete, tak budete obaja krytí. Nechápem prečo nie. Deti - to je iná vec, ale svadba - svadobný deň so všetkým ? Veď to je jeden jediný deň ktorý "treba vydržať".
Absolútne nič sa nemusí potom vo Vaśom živote meniť, ale jeho spravíš najšťajstnejším človekom na zemi - pravdepodobne. Nestojí ti za to ?
Svadba môže byť len v najužšom kruhu, alebo len vy a dvaja svedkovia, ale ak nechceš svadbu tak sa nevydávaj. Ak nechceš deti, tak to by si mu mala povedať, je to dosť podstatná informácia. Inak chudák chlap, samému by mu bolo lepšie.
Inak prekvapuje ma ze som v poniektorych z vas nasla. Ja tiez nechcem deti, ani k nim nemam vztah. Jasne, ze keby som ho porodila, tak mu vsetku lasku dam, ale asi radsej neporodim, lebo som sa tak rozhodla. A tiez sa stotoznujem s tym nazorom o svadbe ako takej, ze je to len zdrap papiera a tiez nemusim byt stredobod pozornosti a ceremonie robit. Vsetkych kolo seba zatazovat tym len. I tak by som podpisala predpmanzelsku zmluvu a i tak by som si nezmenila meno. Inak vcera som sa s nim o tom rozpravala, ze si to vazim, ale ze ja to nechcem do roka, ze tomu dam sancu, ale ze sa nato necitim. No zreval na mna, ze to mysli smrtelne vazne, ze sa nato pripravoval pol roka a ze som si nie ista na 100% ci je moj posledny. Dokonca to olutoval ze mi ho dal. Citila som sa ako najhorsi clovek na svete. Ved ja ho tak lubim. Tak som si ten prsten natiahla na prst a mam ho. A moze planovat svadbu. Uvedomila som si, ze bud svadba alebo koniec. Proste by ho to zranilo a uz by nebol stastny.
otázka znie: ty nechceš svadbu? alebo nechceš jeho?
ked prispevok si ukoncila otazkou ci sa s nim máš rozísť...?
teraz ste zasnubení a to mozte byt aj do konca zivota....
vydavat sa preto nemusíš..
nie je to nejaka povinnost ze ked ti dal prsten zajtra sa za neho musiš! vydať...
ale nerozumiem chlapcovmu rozhodnutiu poziadat ta o ruku ak VIE, ze sa NIKDY nechces vydavat. nemam rada, ak ludia nerespektuju taketo individualne zivotne postoje niekoho. ja napr. nechcem deti a nikdy som nechcela a som si 100% ista ze nikdy chciet nebudem, a tiez len stale pocuvam mavnutia rukou a smiechoty, ze vsak to ma prejde, este mam cas. ludia skratka neradi respektuju nieco, co je mimo akejsi "normy"
nina, nic neprinalezi, tak ako je o vas dvoch vztah o vas dvoch by bolo aj pripradne manzelstvo a je len na vas, ake pravidla si nastavite a ako si to medzi sebou nastavite.
Ahoj, ja ťa chápem, pretože tiež svadbu nikdy nechcem, nechcem si meniť ani meno ani robiť žiadne ceremónie, byť stredobod pozornosti na svadbe príde mi to celé strašne smiešne. A papier z úradu tiež nepotrebujem, aj tak by som ho len založila medzi ostatné nepotrebné zdrapy.. keďže vie že si svadbu nechcela tak ho neprekvapíš tým keď sa o tom porozprávate znova. Podľa mňa keď už kúpil prstienok mohli by ste nosiť obaja, len tak nezávazne bez svadby, na znak toho že ste spolu.
Je to zivotny postoj, neviem preco mam taky strasny blok, ale asi z trucu, lebo jeho rodina, moja rodina, znamy, skratka vsetci ma uz 5 rokov bombarduju otazkou "a kedy bude svadba? A deti? Uz by sa patrila", skratka nikdy, dajte vsetci pokoj :-D ja sa rada chodim zabavat a sama sa este ako decko citim :-D asi len neviem prijat to, ze starnem, sak mam 24, asi je cas dospiet. Aj ked som si slubila, ze si to nikdy nedovolim, ze sa zo mna nikdy nestane "zienka domaca" co mi bohuzial zo statusu manzelky prinalezi. Ci nie? Dik za rady, tieto nazory mi pomohli inak ;-)
Tom to veľmi pekne napísal. je zaujímavé, že teraz je to naopak, väčšinou naháňajú k oltáru mužov (ale to je len vsuvka).
No určite by si mu mala jasne povedať, ako sa cítiš, a že sa vydávať NIKDY nechceš.. ono veľa ľudí to berie tak, že časom sa názor zmení, ale keď ti to je proste nepríjemné - nemyslím, že sa tento postoj zmení. A on sa už musí rozhodnúť, či je preňho dôležitejšia svadba alebo vzťah. Poznám žiaľ pár, čo sa na tomto po 8mich rokoch rozpadol.. ona mala tiež takýto postoj, celá idea svadby ju dusila, ale nikto nebol ochotný to akceptovať, rodina (jeho) ju tlačila, on ju tlačil, boli aj pro forma zasnúbení a nejak polroka nato sa rozišli. Ale vám sa to stať nemusí, ak tvoj priateľ bude tvoje rozhodnutie rešpektovať (ona také šťastie proste nemala).
Tom, ved to napisala, ze to vnima ako dat jej puta a ze to ju psychicky zvazuje.
podla mna treba zit svojich predstav (co sa tyka takychto velmi tem ako svadba deti a pod) a tych sa kvoli nikomu nevzdavat, aj keby to znamenalo ukoncenie vztahu.
