Ahojte, chcem vas poziadat o radu, nakolko to nechcem nikomu povedat a neviem co mam robit, asi sa z toho zblaznim. Dnes ma moj priatel s ktorym zijem po presne10. rokoch poziadal o ruku. Je to asi super a pekne, lubim ho zrejme, teda ja s nim s radostou stravim cely zivot, ale ja sa nechcem vydavat. Neznasam tu predstavu, ze by som ja stala pri oltari, chytam z toho depku. Stale sa ma pytaju kedy si ho vezmem a ja vzdy NIKDY, lebo to jednoducho nechcem, je to moja vec, je to ako dat mi puta, psychicky ma to zvazuje. A on to vie. I tak ma dnes poziadal o ruku. Povedala som ano, ale asi mu doslo ze nie, kedze prsten som zabalila a odlozila. On nema vela penazi a ono ten prsten vtzera draho, ale ja ho jednoducho nechcem nosit. Som preto zla? Mam sa premoct a zit zivot podla jeho predstav alebo mu to mam rovno povedat, ze nic nebude a rozist sa?
Svadba
Ahoj Nina.
Skus na zaciatok rozmyslat v mnoznosm cisle a nie v style ja a ty, ale my. (priklad namiesto "zit zivot podla jeho predstav" "zit podla nasich predstav")
Skus sa zamysliet, co ti vadi na svadbe.
Legislativna stranka? (ak mate dobry vztah, tak to je len vyhodou v pripade zlej zivotnej situacie, ovdovenie a tak...)
Samotny obrad a nasledovna oslava? (moze byt minimalisticky, nemusi byt pri oltari==v kostole, moze byt civislny obrad)
Nosenie obrucok? (nemusite ich nosit)
Zmena priezviska? (nemusis ho menit)
Spolocensky status? (tak, ci tak budete spolu zit a aj bez svadby vas vsetci budu pokladat za manzelov)
Nieco ine? co?
Viem, ze na vsetky tieto otazky si odpovedala vseobecne a to takto "to jednoducho nechcem, je to moja vec" Vies co ta doviedlo k takemuto postoju? Vies sama sebe povedat aj kokretnejsiu pricinu?
Vies co vlastne jeho motivuje mat svadbu?
