Prosim pomôžte. Po velmi psychicky stresujúcom obdobi (rozchod-nevera z partnerovej strany, odstahovanie zo spoločného bývania, nájdenie si novej skvelej prace, a nového bývania v inom meste) mi proste pred týždňom vypovedala hlava. Telo ide ako stroj, v zrkadle neviem kto to je, ked sa seba dotýkam ci hlavy ci ruky, necítim si to poriadne, ze sa dotýkam samej seba a logické myslenie mi vyplo uplne, cize nove veci neviem spracovať
(naštastie som za 3tyzdne v novej praci sa naučila, ktorými MHD mam cestovať, kde vystúpiť, kam sa vyviesť, koho pozdraviť a podobne, ale neuvedumujem si váhu peňazí, ci ziadny clovek mi nie je cudzí, a keby ma aj prepadli, nemala by som ani sebapud obrany). Cítim sa ako nadrogovana, alebo omamena lístkami, a pritom nic neberiem. Stratila som uz aj pojem o čase. Poznám len cislo, ale neviem ho poriadne priradiť, ci je to poobedie alebo vecer.
Co je asi najhoršie, ze na Slovensku uz nemam ani rodinu, pracujú v zahraničí, kde som sa po rozchode bola dat aj dokopy, pomohlo mi to a aj som sa dokázala sama postaviť na nohy a teraz mi proste vypol mozog!
Ved som nebrala ani ziadne oblbováky, ale je pravda, ze hlava mi isla na 500%, nic ine som neriešila iba rozchod a preco to spravil...uz som bola na prvom sedení u psychologicky, vo stvrtok, na sedení som este vedela a cítila, ze som to ja, ze len obcas začínam vypadávať, ale od piatku mi hlava vypla uplne...Je pondelok, pracu som prežila len tak tak, ale v praci sa mam učiť nove veci, ostala som vraj velmi ticha (a pritom som velmi komunikatívna a výrečná)
Teraz je to velmi zle, ked pisem, ani si neuvedomujem co pisem a co som napisala, pisem len písmenka a slova...hadam je to vobec v slovenčine ....
Normalne sa cítim ako po nejakej uzitej droge prave ...
A zacina mi tŕpnuť hlava....
Neviem, ze som, ze existujem....ako sa vratit do reality?
ja8: Ahoj! Nie, nie som 2 roky na hormonoch... ani som nikdy nebola (spominala som nieco take?), asi prve dva mesiace mi kramy nedosli, ale teraz uz "normalne". Teda normalne... nic nie je v tomto "stave" normalne.
Ani tinnitus som moc nemala, iba obcas, ale to by ma trapilo najmenej.
Mna trapi najma to, ze nemam "seba". Ja to neviem inak vysvetlit, ale patri k tomu ten vnutorny monolog/myslienky, ked sa clovek rozprava sam so sebou, rozhoduje, premysla, planuje, proste vsetko. Neviem to vysvetlit, ale ja som to proste nejako stratila, Ty to tak asi (nastastie) nemas. Tiez som mala super pamat, teraz nic, ani obraz ani zvuk. Cize v podstate je to, ako keby som nevnimala seba, svoje telo, proste bola uplne odpojena od hlavy, ja uz neviem.
Ja som na zaciatku mala aj dlhe obdobie nespania (predtym som so spanim absolutne problem nemala), teraz sice spim, ale budim sa presne v takom stave v akom som zaspavala, proste "mimo". Ziadne osviezenie po spanku, nic. A vkuse mi je zle, taka divna panika a unava, az na odpadnutie. Tak to predsa mame asi trochu inak :/
A co si vsetko skusala? Ako teraz fungujes?
Som normalna zena, ktora sa vzdy starala sama o seba, mala ciele, pracu, priatelov...proste normalny zivot. Mala som odjakziva zdrave sebavedomie, bola som inteligentna, pritazliva, sexi, razna, cielavedoma zena...a sledovat sa? Pre normalneho cloveka je to trosku divne, nejako sa sledovat ci pozorovat ako tu pises, nie? Teda pozorovanie seba je mi divne aj teraz, ked o tom citam a nasledne na to reagujem. Ja som sa nijako nikdy nesledovala, vsetko som robila spontanne, a aj robim a stále mam to peklo menom depersonalizacia...mne nastupila zo dna na den, ziadnym pozorovanim sa. Sledovat mozem tak akurat film a nie seba :D
Ale mozno aj to je rada pre niekoho, kto sa...."pozoruje"
Neviem, ale rada od ludi, ktorí nevedia, co to je dp a dr, je pre mna uz ako pokus o vtip :)
Všetkého veľa škodí. Sebapozorovanie, čítanie o rôznych možných chorobách, skúšanie rôznych techník, liečiteľov. Začnete si namýšľať a pritom váš problém môže byť len z dôvodu priveľkého sa zaoberania samým sebou. Ktovie aké by boli vaše myšlienky keby ste sa ocitli niekde bez jedla a pitnej vody, keby ste museli bojovať o holé prežitie, To by ste sa asi rýchlo vrátili späť do reality a zistili že áno som, existujem.....
Lu333 - psychiater?? Tam som uz bola - hned po psychologickych sedeniach (spominala som to uz aj v tomto vlakne). Preslo dost casu, aby som zistila, ci to nemoze byt uzkostou, ale nie je...a depersonalizacne obdobie je len slaby odvar. Ja mam tu dp 24h/7dni, cize nonstop, takze to asi bude tazke pochopit aj pre teba (mojej kamosky frajer ma schyzofreniu, a tiez si presiel deper a derel "obdobim" par tyzdnov, a ani ten sa nevedel vzit mat take nieco kazdy den uz niekolko mesiacov).
Sledujem aj jednu stranku o dp/dr, kde prispievaju ludia s tymto peklom a vsetci tam trpia nejakymi psychickymi problemami (az na jednu kočku, tej zistili boreliozu z ktorej ma derealizaciu - takze nie vzdy je to psychikou). S ich psych. problemami sa absolutne nestotoznujem, ani s jednym. Pozerala som aj zahranicne weby, ale vacsina ludi si to privodi drogami, alebo to maju pridruzene k depresiam a dusevnym ochoreniam.
Tu uz asi nehladam odpovede, len odpisujem, ze za toto "čudo" bude zodpovedne nieco ine v tele.
Baby prečo to nereišite cez nejakého psychiatra? Ja neviem či to pomôže ale určite by som to skúsila. Ja trpím úzkosťou,mala som aj depersonalizačné obdobie, zatiaľ to prekonávam bez liekov len sa bojím že spejem do rovnakého štádia v akom ste vy. Niekedy mám totiž rovnaké pocity. Vôbec neviem čo to môže byť, ja chodím aj ku psychologičke a mám lepšie a horšie dni. Skúste to, hrozne Vám držím palce, ste mladé baby a bola by škoda takto premrhať život. Vyskúšajte všetko čo sa dá a nevdávajte sa. Možno to bude znieť divne ale počula som že pop ( to by mal byť pravoslávny kňaz) by mohol pomôcť. Vraj sa za človeka modlia 40 dní a pomáha to pri rôznych stavoch. Viem že to je divná rada ale viem že zúfalý človek sa chytí každej slamky :)
Aj o depersonalizácii je skvelá kniha Paul David - At last a life. Je hlavne o úzkosti, ale rozoberá sa tam depersonalizácia v celej jednej kapitole. Presne tie pocity, ktoré hovoríš. Aby som zhrnula, o čom to je. Ako už predomnou radili prestať sa pozorovať a hlavne prestať riešiť tieto stavy. Je to hrozné, nepochopiteľné, pretože nikde v škole sme sa neučili, že takto zle človeku môže byť. Ale po čase, po "akceptovaní" tohto stavu, po robení normálnych aktivít by sa to malo zlepšovať, až úplne zmiznúť. Nie je na to "rýchly liek", že si povieš a zajtra to je úplne preč, je to dlhodobejšie, ale treba normálne žiť popri akceptovaniu (nevšímať si to), viem je to náročné, ťažšie ako to tu píšem. Nechcem to nijako uľahčovať. Ale toto môže byť cesta z tohto pekla von. Tým, že tieto stavy nenávidíš a skúmaš čo to môže byť, vyčerpávaš myseľ a tento stav sa predlžuje ako v začarovanom kruhu. Toto je jediná cesta, okrem AD, ktorú ti môžem poradiť.
mandy01 - A to si 2r na hormónoch?? Na akých ?
A ten tinitus co, to si neriešila?
No neviem ako to myslis, monológ sama so sebou som nestratila, skor krátkodobá pamäť. Ja som mala pamäť ako malo kto, aj ihlu v dome som vedela, kde som odložila a kde ju presne nájsť (obrazne povedané). A do iného dna si pamatam vsetko, este aj co som aky den mala oblečené a jedla atď
Ja8: No do kelu... ja tiez tak, co si vsetko vyskusala?
Ako fungujes cez den?
A ako to mas s tym myslenim, s vnutornym monologom? Vies si nieco rozmysliet? Vies sa rozpravat "so sebou" v hlave?
Pamatas si svoju minulost, kto si bola?
mandy01 - nie nežijem odvtedy, "nezaplo" ma ani raz (isto vies ako to myslim...) A vsetko súhlasí. Nespavam vobec, ale viac-menej kvoli tinitu, ktorý mi nabehol mesiac potom. Pamäť nula stale, neviem aky je den, bez emocii tiez stale, lenze u mna sa nenastartovalo ani libido a som stale na hormon. liečbe.
A bola som na kopec vyšetreniach... CT, MRI, neurolog, psychológ, psychiater, akupunktúra, hypnoza, masáže, všelijaki liečitelia... Ale som proste mimo, vkuse...
