Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

pre kiky:
To, o com pises doverne poznam. Sice nie od mamy, nakolko ta sa nas este ako male, vzdala a usla s frajerom, no od babky. Moj otec pracuje v zahranici, kam uteka len aby sa nemusel o nas starat. Ako "odmenu" k nam pred rokmi nastahoval babku, aby sme vraj nepomreli. A prave tu sa nase pribehy stretavaju. Vravela si, ze pre mamu nic ine neexistuje len jedlo. Moja babka bola taka ista a do toho generacny problem a kriticka povaha. "Super" trojkombinacia. Pre nu vrchol bolo jedlo. A prave ona zamerala moj pohlad prave tymto smerom. To bola jedina oblast, kde ked som jej ju nejakym sposobom naburala, zasiahla som ju. Inak zasahovala len ona do mna. Nemozes to mat podobne? Vytkla si to niekedy mamine, ze by si mohla trosku vsimnut aj nieco ine ako jedlo? Ja som len tak zvedava. Rada by som ti v tomto poradila prave preto, ze som to dlhe roky tiez prezivala...hm?

zlata daisy:
Nie je rozhodujuci faktor casove obdobie, rozhodujucejsim je motivacia k uzdraveniu. Pokial sama v sebe najdes ten hlavny ciel preco to dat zo seba prec, vyhras. Pokial ale zacnes vahat, nepojde to. Samozrejme da sa vyliecit vlastnym pricinenim uplne, som toho zivim dokazom, no da sa to len do urcitej fazy. Nedokazes sa sama preniest cez podstatu tohoto problemu a pokial by ti pri tomto konflikte medzi sebou a podstatou choroby nepomohol odbornik, zase sa to zopakuje. To, ze nasim jedinym opornym bodom je jedlo a chudnutie, neznamena, ze to je podstata. Naopak, je to len akysi vonkajsi symptom. V minulosti zeny nejedli, lebo chceli byt cnostne. Nepripomina Vam to nieco? mne velmi. Tusim idea minulosti pretrvava a preziva z generacie na generaciu. Ver mi daisy, aj ked sa ti zda, ze to nepojde, vzdy je cas zacat, ta co keby prave teraz:)? Pod s nami do boja, hm:)?

Z-uzka, dobre ranko aj tebe, myslim, ze uspech nemaju, ale to je v poriadku, vsetko ma svoj cas.

vrr
Dobré ránko :-) Ako sa ti darí? Majú čajíky aspoň nejaký úspech??

gabina
Dobré sobotné ránko prajem :-)
To ako si u psychologičky nakričala na rodičov, no to muselo byť fakt super ventil, mne sa často sníva, že kričím na rodičov, to ako im hovorím aký majú podiel na tom v akom stave som, to ako sú ku mne ľahostajní a zahľadení do seba a oni len nemo stoja a počúvajú.. Totiž v reálnom svete by som to nedokázala a nie ani preto, že by som na nich už nevedela nakričať, ale preto, že oni by ma nenechali dokončiť ani jednu vetu a už by točili o sebe, aké oni to majú ťažké, akí oni majú ťažký život a zdravotné problémy a jednoducho akí oni sú chudáčikovia a ja som nevďačné nič, čo nevie nič o živote a nemá správne názory.. Ja aj keď sa snažím kričať, oni ma ubrzdia :( Ja mám rodičov rozvedených už asi 9 rokov, nás deti - sestry (mám ešte 2) rozdelili medzi nich, no vzťah nemám dobrý ani s jedným a aj tak stále bývame všetci v jednom byte, čiže situácia je stále napätá. Tak moc by som si priala odtiaľto odísť, tak veľmi :,( Celý svet by bol krajší.. Neznášam túto dieru, čo sa nazýva mojím bydliskom..
Moji rodičia si tiež mysleli zo začiatku, že stačí asi zopár nejakých zázračných tabletiek a všetko bude OK, že to mám zas nejaký nový pubertiacky výkrik. Pamätám si, keď som bola vychudnutá na kosť, bolo to v mojom najhoršom období ako mi otec povedal, Zuzi, nedrž už tú diétu, vyzeráš hrozne, mala by si viac jesť.. Pred tým mi zas hovorieval, aký mám veľký zadok, že stále jem a že mám celulitídu a všetko na mne kritizoval.. Aj mamina si občas robievala posmešky z môjho trošku oblejšieho pozadia, vlastne takmer všetci si z neho robili posmešky a bol centrom rozhovorov. Pritom pri výške 158 cm a 46 kilách som celulitícu nemohla mať, lenže oni to do mňa nahlodali. Hehe, že diétu, to už malo od diéty dobre ďaleko. A tiež si pamätám, ako po mojom príchode z nemocnice bol otec urazený, že som mu nepovedala kam idem, a navyše začal rozprávať, že on už vie, že mám asi nejaké problémy s bulímiou, pritom som mala problémy s anorexiou (ani sa nesnažil medzitým zistiť, aký je v tom asi rozdiel, a čo to tá anorexia, či v jeho prípade bulímia môže byť) a rozprával o tom s takým tónom ako by to bola nádcha a nič vážne.. Samozrejme jeho zdravotné problémy (žiadne nemá, iba prostatu) boli vždy na prvom mieste a tie najhoršie.. No čo dodať, v mojich očiach to nie sú vôbec racionálne zmýšľajúci dospelí ľudia a už mi nestoja za nič..

drama gabina, ale zvladla si..

Mila daisy!
Je nejaký rozdiel, či sa do toho pustíme samé, za pomoci psychológa alebo oranžového mimozemšťana?
NIE JE - lebo cieľ by mal byť stále rovnaký - dostať sa z toho von. Ak nám pomôže ktokoľvek, je jedno akým spôsobom, hlavný a podstatný bude výsledok!
JE - lebo ak sa chceš do toho pustiť sama, dávam Ti šancu tak 1:10000, že sa Ti to podarí a to som optimista.
Pri ličbe PPP je podľa môjho názoru dobrý výsledok výsledkom tímovej roboty: Odborník + TY a to TY zdôrazňujem niekoľkokrát.
Poprosiť o odbornú pomoc nie je hanba ani nič, čoho sa treba báť alebo obávať. Ver mi, sama som ich "využila"
Ak chceš vedieť, s akým výsledkom a ak Ťa ešte zaujíma odpoveď na otázku, či to vôbec ide, či sa dá zbaviť anorexie a bulímie...IDE TO

Mile dievcata,

chcem sa Vam vsetkym podakovat za myslienky a osobne skusenosti v kazdodennom boji,s cim to ani sama neviem pomenovat. Som jednou z Vas,kazdy den zacinam a zaroven koncim.Tych par dni kedy prekonam tu nevysvetlitelnu slabost sa citim tak silna a stastna az rozumiem vsetkemu.Ak ovladame teoriu a presne vieme ako nas to vnutorne zabija,preco si tak velmi ublizujeme?Uz som rozmyslala nad tym ci to ma aj nejaky duchovny vyznam a vlastne trapenie a mozne prekonanie a s nim suvisiaci nadhlad a pokoj ktory ziskame naplnia nase zivoty krasnym poznanim. Dievcata trapim sa,bojujem ale nezvladam to, jedlo je moj nepriatel.Chcela som Vas poprosit o radu. Uz temer 10rokov zijem s bulimiou.Moja osobnostsa kompletne zmenila, zijem s tym ale su chvile ked to nezvladam a mam strach ze skratujem.Chcela som sa opytat ci je to vobec mozne prekonat cely ten zacarovany kruh po tak dlhom case len vlastnym odhodlanim a volou alebo je potrebna odborna pomoc resp. liecenie?Ak by mi niekto vedel uprimne poradit myslim ze mi to velmi pomoze, uz to, ze viem,ze nie som sama dodava nadej aj ked by som bola omnoho stastnejsia keby som vedela ze kazda z Vas preziva dni plne radosti z vlasneho bytia.Velmi pekne dakujem a prajem co njviac vitazstiev!Xx

Ahoj, dievčatá:)
Síce začínam optimisticky ale, čo nevidíte, revem...Keď som si dnes večer prečítala Vaše príspevky, totálne ma to vrátilo do minulosti a poviem Vám...
S tými rodičmi (a hlavne maminami) je to ťažké (prepáč, alternatíva:)) Keď som chcela od kiky úprimné odpovede na otázky, budem úprimná aj ja:
1. V poslednom čase som sa nahnevala na svoje deti ale tie nemali s mojim hnevom prapríliš spoločné. Išlo o moje zvládanie (alebo nezvládanie ) emócií.
2. Ak som sa vtedy - počas choroby - na niekoho hnevala...okrem seba to bola moja matka. Mama bola pre mňa priveľkou autoritou, priveľkým strašiakom a priveľkým tlakom v mojom chaotickom živote. Chcela ma perfektnú, poriadnu, vzornú, a čo ja viem ešte čo. Jadňsné, že som to do bodky plnila. A keď sa mi niečo nepodarilo tak, ako sa odo mňa očakávalo - mali ste ma vidieť. Kôpka nešťastia.
3. Smutná som bývala tiež permanentne, ale ako viete, iba vo svojom vnútri a keď som bola osamote. Navonok, pred ľuďmi - nebolo veselejšej, vtipnejšej, roztopašnejšej...Keby ste vedeli, koľko síl ma stálo - žiť takýto dvojaký život. Asi viete, že veľa:)
4. Sebe som vyčítala všetko. Že nežijem ale prežívam od večera, kedy si dám záväzok - do nasledujúceho rána, kedy ho s raňajkami poruším. Že mám priateľov a klamem, keď som s nimi. Že klamem seba, keď som sama. Že sa nsažím a oni to nevedia pochiňopiť. Že chcem a oni nemajú trpezlivosť...že...
Neviem, či niekomu pomôže moje riešenie, ako sa to dozvedeli moji rodičia: sestra ma vymákla na záchode a vybavila mi termín u nejakej psychologičky. Pre našich (ktorí, ako to už býva, nič netušili) to znamenalo iba nejakú roztopaš, proste niečo, z čoho sa vyspím a bude to. Moja mama dokocňnc raz postavila predo mňa plný tanier (chi, chi) a povedala, že keď ho zjem, tak budem zdravá.
Navštevovala som denný stacionár, kde som mala denne sedenia s mojou milovanou psychologičkou. Poznala ma do bodky (lepšie, ako rodičia) a vedela, ako a čo prežívam. Ona ma pripravila na to, aby som vedela povedať, čo si myslím, čo cítim, čo mi vo vzťahu s rodičmi chýba a chýbalo a čo im vyčítam dodnes.
Stretnutie sa odohralo u nej v ambulancii, sedela pri mne a ja som svojim rodičom vykričala všetko: ako mi mama nikdy nepovedala, že ma ľúbi, ako som nemohla stíhať všetko, čo si mysleli, že stihnem a zvládnem, ako ma to unavovalo a zaväzovalo, ako ma nikdy nepočúvali, čo vlastne chcem, ako som si dala v 18 vziať dieťatko, lebo som necítila ich podporu, ako som sa tým nevedela vyrovnať a doteraz som sa nevyrovnala...jednoducho som na nich nakričala všetko, čo som chcela.
Sedenie dopadlo tak, že oco plakal a mama tiež. Bol to pre nich šok, lebo si mysleli, že som spokojna tak, ako to u nas doma fungovalo.
A TU SOM PRI TOM, ČO SOM CHECLA vlasne povedať: Ani ja ani moji rodičia sme sa nerozprávali o podstatných veciach. Len sme vedľa seba existovali ale city nikde. Chyba v komunikácii. Zlyhal aj vysielač, aj prijímač.
Dnes už viem, že nič z toho moja mama nemyslela zle. Ale asi preto to viem pochopiť, že mám sama deti. Ak máte niečo, čo vám vadí, čo im vyčítate, skúste to so svojou psychologičkou prebrať a povedzte im to. Ak nemáte psychologičku, skúšajte to samé. Ak sú k vašim slovám hluchí, kričte! Rodičia veľakrát ani netušia, že deťom ubližujú. A deti veľakrát netušia, že rodičia to nemyslia zle, len to so svojimi deťmi nevedia. To sú paradoxy, čo?
Ufff, tak som sa vykecala, ak je to u niekoho nie v rodičoch, tak to nečítajte (ale to som mala dať na začiatok, čo?:))) PA

kiky
Ani ja som sa nezverila hneď, trvalo mi to tiež nejaký čas, nič sa nedeje zo dňa na deň a rýchlo, uvidíš, raz príde ten deň, kedy aj ty budeš mať dosť odvahy sa niekomu zveriť.. To iba tvoja myseľ pohltená anorexiou ti rozpráva, že by ťa všetci odsúdili, považovali za inú, čudnú, či bláznivú.. Ver, že prvotná reakcia by bola, že by sa ti snažili pomôcť, nie vysmievať.. Skús aspoň pomaličky načrtnúť tú tému s tou kamarátkou.. Drž sa zatiaľ a prajem ti prekrásny víkend :o)