Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

gabina
Ďakujem pekne za tvoj príspevok, aj rady.. Je to presne tak ako si písala, ten pocit zlyhania je obrovský, hlavou mi preblyskujú myšlienky aká som hlúpa, neschopná, nenažraná, primitívna, tlstá a ešte oveľa väčšie vulgarizmy, až sa za to hanbím, pretože ja som nikdy vulgárna nebola a ani také slová nepoužívam, no v záchvate zúfalstva a zúrivosti si poviem čokoľvek a asi by som bola schopná povedať čokoľvek aj niekomu inému, no zatiaľ som to vždy udusila, akurát ocinovi som zopár krát vynadala do debilov, a aj tým som sa potom užierala, aký som zlý človek, no lenže už som to nevydržala a praskla.. Stačil by niekomu týždeň s mojím ocom a asi by ušiel čo najďalej za hranice od neho..
No a k tomu jedeniu a preháňaniu, ako určite vieš, hlave ťažko vysvetlíš, že také sušené ovocie, či kompót jej pomôže k vyprázdneniu, moje črevá sú tak lenivé, že už mi ani bylinkové čaje nepomáhajú a v tom zúfalstve to potrebujem zo seba čo najrýchlejšie vypudiť, takže žiadne básničky o ovocí nepomáhajú :( Predstava, že to jedlo bude vo mne hniť niekoľko dní je príšerná, radšej by som vtedy zomrela :,( A na tých predsavzatiach asi niečo bude, že ich aj tak nikdy nikto nesplní, asi to skúsim tak ako si písala, jednoducho neplánovať a začať ak sa na to budem cítiť :)) Asi bolo moc, že som na hlavu vyskočila s tým, že a teraz budeš robiť toto, cítila sa ohrozená, preto vymýšľala.. Tak prajem ešte pekný víkend, papa :o)

pre Z-uzku:
Obdivujem ťa!Fakt!Ty sa naozaj krásne snažíš dostať sa z toho!Zverila si sa aj okoliu, je to podľa mňa výborné..toto by som nedokázala aj keď viem, že pri mojej rodine ktorá je naozaj starostlivá by som mala väčšiu šancu..fakt dúfam že sa z toho dostaneš..

Ja by som bola rada keby som sa o tom mojom probléme vedela s mamou porozprávať..neodkážem to..a tiež si myslím že moja mama má tiež s jedlom problém lebo je to v podstate jediná vec ktorá ju zaujíma.Napr. príde moj brat domov a prvá otázka ktorú mu dá je či je hladný,alebo keď niekam idem jediná vec čo ju zaujíma čo budem jesť..to podľa mňa nie je normálne.Ona mi to jedlo takto dosť často pripomína...a to nie je dobre..

Mojim rodičom by som mohla návody ako mi pomôcť otrieskať o hlavu a aj tak svoje chovanie nezmenia a pri mojej krízy mi aj tak vždy podkopnú kolená. Tisíc krát som už vysvetľovala a tisíc krát mi opäť ublížili.. Vedia už 2 roky s čím mám problém a za ten čas sa nič nezmenilo, stále hľadia len na seba.. Mamine som dala čítať aj dobrú knižku na túto tému, nech ju nejak navediem ako mi môže byť nápomocná, no ako keby jej tá knižka preletela len jedným uchom dnu, druhým von, chová sa ešte horšie.. Obaja rodičia sú ako veľké deti, svoju nespokojnosť so samých seba vrhajú na mňa, pretože som najslabší článok rodiny, no vôbec si neuvedomujú, že ja už nevládzem.. Ja rodičov nemám, som syrota, až keď sa začnú správať ako riadní dospelí ľudia, potom ich možno budem považovať za seberovných dospelých ľudí a rodičov..

Je treba najblizsich zaradit do tej mojej 3. skupiny. Kedze oni nevedia, ze tato 3. skupina existuje, treba im to jednoducho, kludne povedat.

Rodinny prislusnici sice mozu byt uplne ine povahy ako my, no to neznamena, ze urcite obsahy nasho rozhovoru nemozu porozumiet. Len im musime dat moznost. Velakrat sa vsak aj stava, ze rodicia si nechcu pripustit, ze by jeho dietatko mohlo mat nejaky problem a vtedy tiez prichadza k vela nedorozumeniam. Na jednej strane tu byva snaha rodica vyvratit si svoje zle tusenie a preto sa moze tomu vareniu tak oddavat. Na strane dalsej, nesmieme predsa ukrajovat z nasej osobnosti aby sme silou mocou zakryvali skutocnost. Naozaj, uprimnostou sa vie vyriesit vela otaznikov. Velakrat si kazda z nas v hlavke utvara predstavy o idealnom spravani sa rodicov k nam. No oni niekedy k tomu potrebuju navod, respektive chcu vytycit cestu po ktorej sa vydat. Ak im nepovieme, ze napr. mami, teraz ta potrebujem a budeme tuto vnutornu potrebu co najviac potlacat, nevycitia ju. Skusme zacat hladat sily v sprostredkovani nasich potrieb nam najblizsim ludom..:) hm?

W, presne toto ma napadlo:ze medzi Vami dievcata a Vasimi mamami sice prebehol nejaky rozhovor, ale su moznosti:
1. mama nevie, ze nieco nezvladas a chces sa vymotat z PPP. Potom berie Vas navrh na zmenu systemu v kuchyni ako sekiraciu pubisky a urcite neustupi
2. mama tusi, ze mas problem a vie, ze potrebujes papat. Tak vyvara mozno Tvoje oblubene jedla, kladie na tanier velke porcie, trva na tom, aby ste vsetko zjedli mozno aj v jej pritomnosti. Nevie, ako Ti moze naozaj pomoct, ze to jedlo je az druhorade a vobec nie v takej "prezieracej" forme
3. moznost patri mame, ktora tusi az vie, ze je problem s PPP a zacne si citat, studovat, hladat pricinu ale hlavne sposob vyzdravenia. S takouto mamou sa vzydraviete najrychlejsie
Vase maminy zrejme su v skupine 1. a 2. Co robit? ROZHOVOR. Treba mame vysvetlit, ze mas urcite problemy s PPP, uvedomujes si ich a chces byt zdrava. K tomu potrebujes maminu podporu hlavne v tom, ze...a co dalej poviete, to uz viete.
Dievcatka, aj Gabina Vam napisala - nesmieme v zivote nic zastierat, musime byt uprimne k sebe samej a k okoliu.
Porozmyslajte o tychto riadkoch.

pre kiky:
ahoj:) prepac, ze sa vam tu do vasho rozhovoru niekedy zapletiem, ale ma zaujala tvoja odpoved na gabininu otazku tykajucu sa osoby na ktoru sa hnevas. Naozaj taka nie je?
Verim, ze to, ze mamina ta navypocuje ohladom tej vecere ta musi boliet. Skus na to ist z druhej strany. Vie, ze mas problem s papanim? Alebo ste sa o tych vecerach uz rozpravali ako aj aleternativa hovorila, vies, ci naozaj tvoja mamina tusi, ze ma zacat z "inej strany"? Viem, mozno som privelmi zvedava, no velakrat sa pozastavim pri slovach, ktore sa tu pisu, lebo niektore situacie sa ci uz v rovnakej alebo podobnej miere odohravaju aj v ostatnych rodinach...

pre vrr:
neboj sa bojovat za tu makrobiotiku. Mam pre nu tiez velku slabost a moja rodina je taka skor masita Dlho ich drzalo hnevat sa na mna kvoli tomu, ze si robim nieco pomimo nich, no da sa ich na to naucit:) ver mi. Ked uz si s maminou hovorila o tom tisickrat a nechce to menit ona, tak za seba bojuj a zmen si to bez nej. Ved si ju na to upozornovala a chcela urobit kompromis, no nie:)?mrk. ak by nieco, vymyslime nejake ine triky. Neviem totiz ako to presne u vas je s tym..tak napis nieco blizsie a ponurame sa v tom:)..papa

Kiky
Ahoj :) Juj, ty ako by si mi vypadla z oka. Mala som tie isté pocity, čo sa týka priateľov. Nikdy som žiadnych nemala, keďže som bola menšieho vzrastu, deti sa mi vždy vysmievali, vždy som si pripadala samá. Nikdy ma nikto nikam nezavolal, nenavrhol nejaké akcie, vždy som ja sršala nápadmi na vychádzky, no prestalo ma to baviť, pretože pre mňa nič nevymysleli.. Ale čím som teraz staršia spoznávam nových ľudí, môjmu srdcu blišších a vnímavejších a robia mi radosť :-) Neboj aj ty takých spoznáš, veď už máš nás tu, z tohto fóra :)) Kiky aj ja som dnes začala deň inak ako som chcela, nenávidela som sa, no čo bolo bolo, hlavne, že teraz sa už cítim lepšie. Skús nemyslieť na minulosť ani na budúcnosť, len na prítomnosť. Mne to pomáha :-)