Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

w
Jejej, kohože to tu máme?? Pekné ránko ti prajem :)

vrr
Dobré ránko :) Tak to sme určite všetci radi, že tú akúsi ventiláciu svojich potlačených pocitov nachádzaš práve v tomto fóre.. Ak budeš aj čokoľvek potrebovať veideť, môžeš sa pýtať aj mňa a pokiaľ bude v mojich silách, vždy ti rada poradím :)) A ak sa smiem opýtať a nebude to trúfalé, kam chodíš do školy?? Zatiaľ papa a príjemný dník :o)

el.vi:
ahoj rada ta tu vidim:) ako sa ti podarili statnice? potesili ma tvoje slova o kamaratoch. som rada, ze ta obklopuju prave takyto ludia. "Je, totiz, v podstate cloveka, ze niet vnutorneho konfliktu, ktory by sa odohraval len v jednom z nas a obmedzil sa len na tuto jednu individualitu. Zrejme vo vseobecnosti natolko navzajom suvisime, ze to, co sa prihodi jednemu, odohrava sa nejako aj v druhom.."

gabina
Dobré ránko :) Ďakujem za odpoveď aj za to ako si ma vychválila :) Naozaj je to milé počuť povzbudivé slová aj od človeka, čo má čo to za sebou.. A po dnešnom ráne som ich potrebovala ako soľ, lebo myseľ ma už zavčasu rána ovládla a prinútila prepadnúť kuchyňu :,( Bola tak prázdna a sama, nikto by ma nevidel ako do seba ládujem Cini Minis a jogurty. Hlava si našla dostatok argumentov ako ma vydúriť z postele a vrhnúť sa do drápov choroby. No neskončilo sa to zrovna najlepšie :(( A opäť som porušila moju misiu, ale to k tomu asi patrí, žiadna misia nie je ľahká a bez prekážok..
Ale mám aspoň jednu pozitívnu vec a to je, že od včerajška od príspevku od Kiky a aj iných sa mi vryla do mysľe taká myšlienka a tou je, že by som chcela raz vydať knižku.. Nikdy som si ani vo sne nemyslela, že by som mala nejakú schopnosť vedieť písať. Chcela by som to zúžitkovať pre dobrú vec a preto som sa takto nejak rozhodla. Takú svoju spoveď, rady a možno by bolo fajn, keby som ju začala písať už teraz, keď ešte lietam "v tom", aby bola taká autentickejšia a dopíšem ju keď budem zdravá, jednoducho knižka, ktorá prejde všetkými fázami a pocitmi v mojej mysľi. Možno by pomohla potom aj niektorým blízkym, rodine pochopiť, čo sa v danom momente peháňa osobe postihnutej ppp v hlave, keďže to bude podané priamo od osoby, ktorá tým trpí a uviesť tam potom, čo by mi pomohlo v tej, alebo onej situácii. Aspoň trošku priblížiť tento stav blízkym priateľom a rodine a osobám trpiacim ppp ukázať, že nie sú samé, kto má také utrápené myšlienky a priblížiť sa k nim.. Neviem, myslíš, že je to dobrý nápad?? Tak zatiaľ papa :))

daisy:
kazdykrat ta tu radi uvidime. si vzdy srdecne vitana, pamataj na to. V klude, ak by si si s niecim nevedela rady, nevahaj, utekaj niekam na net a napis nam..:) Necakaj, kym sa aj malicky problemcek stane velkou machulou vpijajucou sa do tvojej ubolenej dusicky. Ta si uz zasluzi oslobodenie a ak sa este necitis na to, aby si sa zverila niekomu povolanemu, tak sme tu pre kazdy pripad aspon my:) dobre?

pre gabinu:
ahoj gabi, presne viem o com pises. Stat sa panom svojho ja je tym najoslobodzujucejsim cinom aky moze pre samostatne prezivajucu osobu nastat. Zmiesanie pocitu ulavy a zaroven sily je elixirom stastia a pohody. Zazila som podobne scenare. ked som konecne aspon v uryvkoch zacala prejavovat svoju nespokojnost a hladala som si vlastnu rolu v nasej rodine (po prechode z roly matky), tak som bola doma odsudena. Vraj sa hrajem na akusi pseudodospelu pubertacku:) Vtedy mi z toho vyhrkli slzy, nakolko to postavenie som si dlho hladala a dufala som, ze som konecne na spravnom mieste. Rodina ma vsak zase zmiatla. Teraz sa nad tym iba pousmejem. Oni si jednoducho zvykli, ze som bola vzdy dokonala s milionmi aktivit a k tomu starostliva "matka". Nebolo lahke sa presunut "inde" s podrazanim kolien a s vnucovanim zvyknutych stereotypov, ktore v beznom zivote ukryvali dezorganizaciu nasej "rodiny". Byvam tu dodnes, no uz som v takej pozicii, ze sa pozeram na svoju rodinu ako na mapu nepochopenych rol zivota. Este stale som neodpustila a viem, ze to este dlho potrva alebo sa moj postoj mozno nezmeni vobec. To teraz nedokazem predvidaj. Jedno uz vsak viem, som taka aka som a nikto nema pravo do mna zasahovat sposobom aky ja vylucujem. Je uzasne po tolkych rokoch trapenia napisat to a este lepsie citit to od srdiecka uprimne..:) prajem Vam to vsetkym zazit, je to oslobodzujuci pocit:)

pre kiky:
Je velmi dobre, ze si uvedomujes, ze je potrebne nadobudnut normalnu vahu aby sa dalo potom pasovat s tymi ostatnymi konfliktami. Ides na to dobre. No co pises, ze sa posnazis byt mila a dobra...to nerob. Bud taka akou sa citis byt. Ak mas zlu naladu a na niekom si to vyvrsis, neznamena to, ze ta ten dotycny prestane mat za to rad. Ved si spomen, kolkokrat sa ti stalo, ze niekto si na tebe "vybil" svoj zly den a prestala si ho mat rada? Naozaj, zakladom je prejavit v kazdodennych situaciach seba a potom uvidis, aj to papanie zrazu pojde:) ako pise Zuzka, ked tvoja mamina tak rada vari, skus jej povedat na co by si tak mala chut. Je dolezite jej dat spatnu vazbu a potom aj ona bude prisposobivejsia..Hm, skusime to:)? Ked jej to nevies povedat, tak si to velakrat skusaj aspon sama v izbicke. Mne pomahalo sa vyrozpravat bud dennicku, alebo mojmu oblubenemu kamienku, ktoreho som povazovala za svojho strazcu. Ten ma potom ochranoval aj pri navodeni rozhovoru s otcom a doslova "stal" tam pri mne:) vela to pomoze..

Prijmime vsetci v tomto fore dnes, zajtra, pozajtra,... za svoju myslienku: Je nadherne, ze tu som - pre nasich rodicov, surodencov, deti, priatelov, nase okolie. A ked to tak precitite, sucasne vsetci okolo nas budu citit, ze je nadherne, ze tu sme. Tak to naozaj v zivote funguje.
Pekny den, hoci bude uprsany :o)

Gabina, w,
dakujem velmi pekne za rady a povzbudenie do dalsich dni.Je to vsetko presne tak ako pisete,podstata sa skryva niekde uplne inde a mozno uz ani nie je a ostala len seda zastierka.v momente ked sa citim silna mam pocit ze ma nic nezlomi.Niekedy si myslim, ze uz je to len zavislost ktora mi nahradi prave to co mi chyba,lasku,nielen tu k opacnemu pohlaviu.A pritom sa na jej dostatok nemozem stazovat.Neviem ktora z dievcat to spominala, ale empatia voci ostatnym tu naozaj ma svoje miesto,citim co by som niekedy ani nechcela,vpijaju sa do mna vsetky problemy z okolia a pritom nik ani len netusi akym sposobom sa zo mna dostavaju von.Viem je to nefer voci najblizsim, ktori by mi urcite velmi radi pomohli, ale ti maju toho tak dost,ze im to nemozem spravit a tak sa s tym radsej trapim sama.Pokusim sa ako kazdy den doteraz a ak to do prazdnin nepojde tak konecne poziadam o pomoc.Este raz velmi pekne dakujem,nenavstevujem internet tak casto ale ak budem moct velmi rada sa opat prihovorim. Prajem Vam vsetkym dni plne pokoja a uzmierenia samych so sebou!

Z-uzička,
čítam všetky príspevky a musím len uznať, že Tvoje slová majú naozaj silu a vedia povzbudiť, podržať...snažíš sa pochopiť iné babule...
Najviac mi zarezonoval v Tvojom príspevku tento kúsok: Ja mám rodičov rozvedených už asi 9 rokov, nás deti - sestry (mám ešte 2) rozdelili medzi nich, no vzťah nemám dobrý ani s jedným a aj tak stále bývame všetci v jednom byte, čiže situácia je stále napätá. Tak moc by som si priala odtiaľto odísť, tak veľmi :,( Celý svet by bol krajší.. Neznášam túto dieru, čo sa nazýva mojím bydliskom..

Toto je ťažké zvládnuť (spolužitie s rodičmi a ichzasahovanie do toho, čo a v akých množstvách jesť) a zdá sa, že to situáciu viacerým dievčatám komplikuje. Aj ja som bola doma najradšej sama, aj ja som si nechcela nechať "kecať" do jedenia a do toho, čo budem jesť a nereagovala som preto, že mám trošku inú skúsenosť, ako Ty...Od 20 rokov som bývala s frajerom (teraz mangelito) a ten ma miloval takú, aká som, vedel, o čo ide, absolvoval so mnou pár sedení, hovoril s mojou psychologičkou, s mojimi rodičmi, nič nesilil a nič nevnucoval. Mne to situáciu veľmi uľahčilo ale na druhej strane, ak som sa nechala jeho "nenásilím" učičíkať, skĺzlo to do starých koľají a blbla som zas...Láska - neláska. Manžel ale vedel, že nie je dôležité rozprávať sa o jedle. My sme otázky a odpovede ohľadne jedla ignorovali. Jedlo ako téma neexistovala. Tak isto to robila aj moja psychologička. Riešila pocity, nie množstvo jedla.
Prefackalo ma vždy vedomie toho, že sa manžel o mňa bál, že nechcel o mňa prísť a že chcel pomôcť. Ak by som si mala vybrať, či to absolvujem znova a či s ním alebo s rodičmi, tak by vyhral on. U niekoho vyhrávajú rodičia. Je to relatívne a neviem posúdiť, nakoľko je Vaša (Tvoja) situácia neznesiteľná. Ale celkom chápem, že to musí byť ťažké...Drž sa a ver, že Ťa čítam! Pa a dobrú noc všetkým dievčatám....G