Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

sona
Aj tebe ďakujem za pochvalu, vážim si to, keďže mi bola roky odopieraná, som vďačná za každé milé, povzbudivé slovko. Konečne po rokoch vidím, že nie ja som zodpovedná za problémy mojich rodičov, že nie som taká, ako bolo do mňa roky vštiepované.. Je úžasné sa na nich pozerať ako na postavičky nad ktorými sa len pousmejem a nie ako na autority, ktorým musím byť podriadená.. Zrazu si môžem robiť čo chcem, napĺňať vlastné sny a nie ich.. Príjemný zvyšok dňa, papa :o)

adonis
Ďakujem veľmi pekne :)) Ani nevieš ako mi zaplesalo srdce pri tvojich vetách: "Si nádherná bytosť, rodicia by mali byt hrdi na krasnu bytost s krasnym srdiečkom. Ja by som bola na teba velmi hrda byt tvojou mamou." Žiaľ moji rodičia nikdy nevedeli oceniť moju osobu, považujú ma za nezodpovednú a neschopnú (čo mi je síce ešte stále ľúto, lebo rodičia sú rodičia a nie je príjemné to dennodenne znášať a cítiť v domácnosti), no tak to asi aj zostane, ale to je ich problém, v mojom živote sa našli už ľudia, ktorí si ma vážia a ja si vážim ich :)) Dávajú mi to, čo mi nedáva rodina. Aj ty sa drž, papa :)

kiky
Ahoj Kika! Som rada, že ma berieš ako niekoho kto ti aspoň zopár slovíčkami pomôže a ukľudní depresívne myšlienky :)) A neboj keby nebolo mňa, určite by sa našiel niekto iný, kto by sa ti snažil pomôcť a poradiť, veď na tomto fóre je veľa ľudí, dievčat, ktoré sa snažia iných pohladiť slovkom :))
Zajtra idem ku svojej pani doktorke pychologičke, už sa teším, je veľmi milá, vyzerá ako slniečko, ešte má aj také vlasy v takej farbe, také hrdzavé a vždy ma za niečo pochváli, podporí a vypočuje.. Dúfam, že aj ja raz budem takou doktorkou, že pacienti ku mne budú chodiť radi a s otvoreným srdiečkom :-)
Aj tebe ešte pekný zvyšok dňa, papa :))

Veľmi sa mi páči tvoj postoj k problému s rodičmi Z-uzka. Dúfam, že si rovnakú filozofiu preberú pomaly za svoju aj ostatní čitatelia tejto témy. Naozaj meňme to, čo zmeniť vieme, čiže sami seba a naše postoje k okoliu. Nezaťažujme sa riešením toho, čo neni v našich silách. Čau

Drzim vam vsetkym palce, ste velmi statocne , najhorsie sa bojuje s myslienkami a s vlastnou hlavou. Z-uzka napis tu knihu, je to perfektny napad ,drzim ti palce a verim,ze kazdym dnom si blizsie k cielu. Si nádherná bytosť, rodicia by mali byt hrdi na krasnu bytost s krasnym srdiečkom. Ja by som bola na teba velmi hrda byt tvojou mamou. Vsetkym drzim palce a prajem vela krasnych dni.

minetka: ten pocit nafúknutého brucha dokonale poznám..tiež mám nutkanie zbaviť sa jedla ale ešte nikdy som to neurobila.Radšej sa vyplačem v sprche alebo niečo podobné,vybijem si zlosť zo seba na vankúši..kričím a odkedy si vylievam svoje pocity tu prejde to skôr. Tu si vždy prečítaš slová ktoré ťa upokoja a mám zo seba lepší pocit aj keď to jedlo ešte stále cítim v žalúdku..

Z-uzka: som veľmi rada že tá príhoda s liekmi ti nevyšla..potom by ma už nemal kto dostať z depky:)No čo by som potom robila?Prajem pekný deň.

Ahoj všetci..som tu nová, ale problém mám ten istý...Pred 6 rokmi som začala chudnúť,už ani neviem prečo..a moje chudnutie akosi prerástlo do anorexie.Mama mi pomohla dostať sa z toho, dva roky som bola v pohode, potom som kvôli dedkovej smrti a skúškovému obdobiu veľmi pribrala,a na jľahšia cesta,ako zhodiť, bolo nejesť..ale hlad je hlad, nútil ma potom sa pažravo najesť...a ja som sa zakrátko našla na wc nad misou s prstami v hrdle..a vlečie sa to so mnou už tri roky.Nie je to také zlé, nerobím to pravidelne,tak raz za týždeň,ale aj to je zlé,pretože viem, že si ubližujem..ale ked sa dosýta najem, neviem prekonať ten pocit,že priberiem,hoci som veľmi štíhla..najhoriše je, že mám pocit nafúknutého brucha,a vyzerám ako tehotná, tak radšej všetko jedlo vyvrátim.Mám pritom super mamku,tá sa mi celý čas snaží pomôcť,ale občas jej musím klamať,že to už nerobím..mám fajn prácu, skvelého priateľa..ale tá choroba mi bráni byť úplne šťastnou..

Z-uzka,
zle sa to číta a ešte zle sa prijíma predstava, že čo keby to vyšlo...Som rada, že sa nepodarilo a že žiješ, že máš správny pohľad na svet, ne seba a blízkych. Veľa našich najbližších nám zanecháva rany na srdiečku a ani o tom netušia. Je dobré odpútať sa a začať myslieť na seba. Zobrať naše činy a náš život do vlastných rúk, vtedy nás to žitie aj viac baví, nie prežívanie na úkor niekoho alebo niečoho...Aj Tebe Z-uzi pekný dník, rysuje sa slnečný, aspoň trošku:)))

gabina
Ahoj.. Juj dúfam, že tá slečna sa už momentálne cíti lepšie. Poznám ten pocit, kedy jediným riešením je pre mňa smrť, našťastie teraz myšlienky na smrť sú už v menšom množstve, no pamätám si, že občas som ich aj uskutočňovala.. Fuu, ešte že sa nepodarili :)) Pamätám si, že naposledy som sa chcela predávkovať liekmi, čo som aj spravila, pretože som zjedla viac ako som si povolila, bol to trhajúci srdce pocit, neskutočný pocit, že zajtra budem mať kôli tomuto jedlu o 3 kilá viac a navyše bol Silvester a chcela som ho stráviť s maminou, no ona si namiesto toho lahla do posteľe a spala, ani mi šťastný nový rok nepopriala, sedela som sama v izbe a jedla tabletku za tabletkou :(( A ako to dopadlo?? Tak že som nemala asi dostatok tabletiek na úplne umlčanie môjho života, tak to skončilo pri zvýšenom tlkote srdca, omdlievaní, neschopnosti hýbať sa, zamŕzaní mozgu, spamätávala som sa z toho ešte nasledujúce 3 dni.. Teraz by som už to už nespravila, pretože viem, že tí ľudia vďaka ktorým som to spravila a tomu čertiskovi v mojej hlave za to nestoja. Len by som im opäť ukázala, že oni majú nado mnou nadvládu a pritom mi nesiahajú ani po päty.. Kruté?? Je to tak, síce aj napriek tomu ich mám svojim spôsobom rada, veď sú to moji rodičia, no v dušičke mi nechali obrovskú čiernu dieru a tá si to pamätá.. Pekný dník, papa :o)

daisy
Dobré ránko :) To nevadí, že odpisuješ o niečo neskôr, som rada, keď napíšeš čo i len vetu :) Ďakujem ti za krásnu podporu a príspevok, tou psychlogičkou si sa mohla kľudne stať, pretože máš veľký cit, empatiu a srdiečko :) A ak sa smiem spýtať, v akom obore teda pracuješ?? To len tak zo zvedavosti, nemusíš odpovedať,keď nechceš :)) Myslím, že v určitých rodinných problémoch som už aj ja veľa vecí pochopila, to akí sú moji rodičia, že ich už nezmením, a že sú si za svoj život zodpovední sami a nie ja, ja mám svoj vlastný a už mi nemajú právo určovať, čo mám, kedy mám.. Ja som ja a nie oni.. To len moja chorôbka v hlave mi vnucovala myšlienky, že sa im musím stále podriaďovať a nesmiem vyjadriť svoj názor, musím byť slúžka.. Už beriem ich urážajúce slová s väčšou ľahkosťou, no aj tak sa stane ešte situácia kedy si to viac vezmem k srdiečku a bolí to :(( No drží ma myšlienka, že raz a dúfam, že to bude čoskoro, odídem z domu a oni zistia, že im tam budem chýbať. Už nebude mať kto donekonečna počúvať a riešiť ich problémy, upratovať.. A aj keby nechýbala, bude mi to celkom jedno.. Hlavne nech už ja žijem svoj život bez spútaných reťazí :)) Aj tebe prajem krásny dník, drž sa, papa :o)