Úzkosť

No AD nie sú zázrak...po prvé, je dosť ťažké nájsť také, ktoré ti sadnú...môžu to byť prvé, ale aj jedenáste...po druhé, na začiatku užívania, cca 2 týždne sa príznaky výrazne zhoršia, až potom nastupuje pozitívny účinok... po tretie, je problém ich vysadiť, vždy je to hazard, či to vyjde, či sa to nevráti atď...
AD dodávajú telu serotonín, ktorý nám chýba - resp. toto medicína uvádza ako hlavnú príčinu našich stavov, že chemická nerovnováha v mozgu...majú dosť vedľajších účinkov a nie je zaručené, že ti pomôžu...sú aj jedinci, ktorí sú na ne nejakým spôsobom rezistentní...takže to len aby si zhruba mala predstavu...

predpokladám, že lekár sa ťa najskôr podarí nastaviť na nejaké benzodiazepíny, čo sú návykové oblbováky, ale vyskúšali sme ich všetci, hlavne preto, že tie vždy fungujú :)

ja myslím, že skôr ako psychiatra či psychológa je dobré skúsiť dychové cvičenie, relaxácie a naštudovať si niečo o tom...knihy od Praška sú na to ideálne... a potom psychiater plus psychológ, to je vraj najúčinnejšia kombinácia, jeden sa zameriava na telo, druhý na dušu...

radana to s mamou mi je luto :( sudiac z toho ze pises ze sa "pokusila" tak dufam ze mama zije a ze to zle ma za sebou..
ja s AD skusenosti nemam, takze ti neviem povedat, vyskusane mam len parkrat lexaurin a pred par rokmi neurol (asi 3x).. ale urcite nefunguju ako vymyvace spomienok, ak ked aj to by sa niekedy zislo :)

no ved treba si z nasich problemov robit aj sradnu aspon vtedy ked mam dobru naladu;)))lebo uz sa opakujem ale odkedy som vas tu nasla je mi akosi lahsie na dusi;)))

Radana som sa zasmiala, že vymývače spomienok :D neviem o tom, že by niečo také existovalo, ale mohlo by to byť v niektorých prípadoch fajn...

a ten clanok som si precitala;)

katka mozno to vyznelo hlupo...ale uz par rokov dozadu ked sa moja mama pokusila o samovrazdu som sa k tomu postavila ako dospely clovek a to som bola pubertacka takze urcite nemam nic proti doktorom co pomahaju dusevne chorim ludom...prave naopak vsak ked mame chripku ideme k obvodakovi tak preco by clovek nemal riesit aj svoje vnutro-dusu...len som si myslela ze moj pripad nie je az na psychiatra...ale bude stacit psycholog....ale dni co som tu mi pripadaju ako poradna u psychologa:)velmi mi to pomohlo konecne dostat zo seba co ma trapi a co mi nici vnutro!a mas pravdu urcite ked ma clovek niekoho pri sebe ma dovod sa liecit!ja mam uz rodinu,partnera a syna takze urcite mam dovod ist po pomoc....a dufam ze sa mi podari prekrocit ten tien...
katka a tabletky pomahaju:neviem si predstavit ako funguju....?ako som uz pisala ja so spankom problem nemam takze na spanie tabletky nepotrebujem len by ma zaujimalo ako funguju ci su to nejake vymyvace spomienok alebo co?

no ved jasne, tak som to myslela, ze to nesuviselo s tym co bolo povedane ale akurat v momente ked vyslovila jedno slovo tak vtedy mi doslo nahodou zle..

radana praveze psychiater... psycholog je skor na take porozpravanie sa a tak, ja by som ale nebrala tak ze som AZ na psychiatra, jednoducho ja si to predstavujem zhruba tak ze ku psychologovi pride napr clovek ktory ma problem vo vztahu alebo nieco take ale nie vyslovene nejaku "diagnozu" aj ked to davam do uvodzoviek lebo mne sa nezda ze uzkost by bola zrovna nejaka diagnoza, mne to pride skor jednoducho varovanie tela ze nieco v nasich zivotoch nie je alebo nebolo v poriadku a preto to prislo a da sa s tym velmi pekne pracovat.. takze neber to tak ze je to neico hrozne ist ku psychiatrovi.. ja ked som bola prvykrat tak som si to neviem kolko dni este vycitala a mala som pocit ze som "na hlavu" ze mi sibe alebo ze som nejaka labilna chudera, az postupne som pochopila ze su to veci normalne a ze strasne vela ludi ma podobne problemy, navyse pri roznych zivotnych okolnostiach ktorymi si clovek prejde.. pamatam si este aka som bola sprosta tak pred 4ma rokmi ked som skoncila na pohotovosti s presvedcenim ze mam nejaky vazny zdravotny problem (zle sa mi dychalo, tazoba na hrudi atd - klasika) ze som potom az plakala ze toto mam zo psychiky?? co ja som nejaka troska? nejaky slaboch? dnes uz nad tym len mavnem rukou prip. sa zasmejem (teda aby bolo jasne nie nad tym ake priznaky som mala ale nad tym ze aka som bola sprosta ze som si to cele vycitala).. clovek to cele zo zaciatku berie tak strasne vazne.. az potom zisti ze vobec nie je v tom sam, ze to nie je nic zivot ohrozujuce a ze napriek tomu sa moze tesit zo zivota a plnohodnotne zit, len to nesmie nechat tak ale pracovat na sebe - ci uz zo zaciatku s pomocou liekou alebo bez nich - najdolezitejsia cast je aj tak ta aby clovek ci uz s pomocou literatury alebo psychoterapie sa naucil tie svoje stavy zvladat a totalne eliminovat.. mne doteraz na vsetky pocity ci uz fyzicke alebo psychicke najviac zabralo to, ze som si s pomocou terapie a literatury postupne uvedomila ze za a) nic sa mi nemoze stat b) sice to citim ale je to uplny nezmysel a nemam dovod sa toho co citim bat, ze je to len reakcia mojho tela a mysle na veci ktore som prezila v minulosti v kombinacii s tym ze som citliva povaha c) nemam dovod si nieco take vycitat alebo citit ze som nejaka ina od ostatnych alebo menejcenna. TOTO ked som si uvedomila tak mi 90% priznakov postupne odislo.. takisto je samozrejme dolezite mat aspon nejake zazemie, mat niekoho na kom vam zalezi a kto je pri vas a kto vas ma rad a je vam oporou.. ja nemat priatela tak neviem ako skoncim, v obrovskej miere vdaka nemu sa mi podarilo sa dostat tam kde som dnes a prekonat tie veci, pretoze od rodiny (asi max na jedneho clena) pomoc cakat nemozem, akurat tak podpasovky, zakernosti a bezcitnosti..
inak som absolvovala kognitivno-behavioralnu terapiu, velmi dobra vec, velmi pomohla.. teraz sa chystam na psychoanalyzu.. tento moj recept vsak stale akosi neviem aplikovat na tie problemy ktore mam momentalne - ten nezmyselny strach.. mam ale pocit ze to bude mat korene v rodinnych zalezitostiach, pretoze ja som pocas detstva a nasledne neskorsieho detstva a dodnes nemala takmer ziaden pocit istoty a to co sme mali doma za posl. roky tak to nebola malickost.. preto si myslim ze ten strach citim aj v neznamych prostrediach - akoby vtedy stratim oporu, citim hroznu neistotu a akoby som sa nemala absolutne o co emocne priputat.. to vlastne citim tieto dni tiez, po roku ktory bol takmer uplne bez problemov.. takze tak :)

katka ja som take cosi nemala ze pocas rozhovoru koli nejakemu slovu a menu...a osobne si myslim ze to koli tomu nebolo!len prave vo chvili ked teta vyslovila slovo ti prave prislo zle,myslim ze to bola nahoda...ja si myslim ze tato nasa choroba je o tom ze moze prist len tak z nicoho nic....sme v pohode uzivame si zivot a zrazu nam pride zle ten nas stav sa ozve...
ja sa celkom tesim na letnu dovolenku na slovensku a hlavne na doktora a dufam ze mi pomoze;)
mam sa najskor poradit s mojou obvodnou doktorkou?
tuto chorobu riesi psycholog alebo psychiater?
ja si myslim ze na psychiatra az nie som ci?

inak baby zaujimavy clanok, precitajte si:

lesk.cas.sk

no ja si pamatam ze ked som mala vtedy ten panicky atak, ked som odpadla, tak potom par tych dni za tym som mala tiez problem byt sama resp. v skole som sedavala radsej na kraji - pre pripad ze mi dojde zle a tak.. ale pomerne rychlo to preslo.. hlavne asi preto ze ja nemam primarne panicku poruchu ale skor generalizovanu uzkost.. nieco z panickej, nieco z fobii, nieco take vseobecne a tak.. som taka zmeska...

teraz sa mi pred chvilou stala taka uzasna vec... rozpravala som sa s tetou a zrazu pri jednom slove co povedala (ale o to slovo nejde, to bolo len obycajne meno niekoho) ma zrazu na par sekund obliala taka hroza a pocit ze budem musiet zomriet alebo co a doslo mi na vracanie, hned som musela prestat jest a chcelo ma s prepacenim rovno prehnat... a ja absolutne nechapem preco, pretoze toho slova - obycajneho mena niekoho koho nepoznam - sa nemam dovod bat ani to nebol nejaky dovod strachu.. toto sa vam stalo uz niekomu??