Úzkosť

ahojte,
vidim ze tu mame novych :) je pravda, ze nezalezi na mieste, nosime si to v sebe a vsade to s nami pojde. este pred par rokmi, ked som nechapala, co sa so mnou deje, hovorila som si, ze moj muz bude ten, pri ktorom sa mi to nikdy nestane. a samozrejme, ze takeho niet, ani keby bol psychiater sam :)
ja teraz sa mam velmi dobre, nemozem sa stazovat. robim par zakladnych chyb, co musim hned napravit. lebo citim sa dobre, ale myslienky ma niekedy prenasleduju a som este otrokom nie obsesii ale myslienok typu, co ak sa mi nieco stane a mavam zabezpecovacie spravanie, ktore len napomaha tetke panike. a tak nejako pokracujem, ale snazim sa.
len,musim podotknut, odkedy mi je lepsie, nechala som svoj dennik a nie som dosledna vo veciach, v ktorych by som mala byt. no clovek sa lahko necha oklamat zlepsenim
ale inak sa mam fajn, este ze je v Spanielsku tolko slnka :)

inak napíšem ked niekam cestujem beriem si magnézium aj malý xanax 0,25,málokedy potrebujem, ale je to taka moja istota. Niekedy som si ho zobrala,keď ma čakalo napríklad ošetrenie u zubára,vybavovanie nejakej zaležitosti, či nejaka neznáma situacia.
Veľmi zle som spávala aj spávam,teda nemám režim spánku,že zaspím o 10 atd. Čo som sa kedysi navrtela v posteli, teraz to robím takto:rozhodnem sa že je čas ísť spať, keď sa mi nepodarí za polhodinu zaspať, vrátim sa k nejakej činnosti,čítam si, idem na TV, žehlim,dám si sudoku, prípadne PC. A po nejakej polhodinke hodinke druhý pokus. Niekedy si idem dať aj kusok jedla jogurt,suchár s medom, prípadne si uvarím čaj. Ale neberiem to ako vec nemôžem spávať, proste moje telo nechce spať teraz bude spať o polhodinu. Nerobím z ničoho veľkú vec. Netrápim sa, nechce sa mi trápiť. :))

PP, uzkosť, depresia,-strašidlá naše každodenné. Povedzme nahlas, nebojime sa vás, chvíľu tu ešte budete, ale nepotrebujeme vás a chceme žiť bez vás. Opäť trochu nadnesené, ale pravdivé.
Veľmi som chcela, aby mi bolo lepšie, lekárka mi povedala AD zaberú po troch týždňoch až mesiaci.Prídete na kontrolu každý týždeň. Tak som si hovorila teraz mi je zle, ale o týždeň už mi bude lepšie a ďalší týždeň ešte lepšie. Samozrejme som netušila, že to nie je pravda a tak skoro nebude, ale nejako som takto myslela, aj keď sa čudujem ako som to dokazala.
Dôležité je svoj zdravotný stav nespájať s miestami s ľuďmi s prostredím. Nevytvárať a nepodporovať, že sú isté miesta kde mi je zle , sú istí ludia pri ktorých mi je zle.
Naučiť sa dať si sám sebe pomocnú ruku. Mať pri sebe istoty - lieky, telefón, ľudí, zviera, prípadne Boha. Vytvoriť si opory a nosiť zo sebou.
A Fida zle ti je na Slovensku a v Čechách a nie preto, že je Slovensko a Čechy. A lekári a lieky a priatelia a blízky sú aj tu i tam. Vždy bude niekto kto ti pomôže. Dnes je doba mobilov, internetu, dajú sa vytvoriť poistky, že povieš dohodneš sa keď ti bude zle zavoláš a prídu k tebe. Len žiadne vyplakávanie a strach. A ako som hovorila strach je nevedomosť, to čoho sa bojíme je len preto,že to nepoznáme. Čítajte, rozprávajte si o svojich úspechoch, čo kto vyskúšal, čo komu úpomohlo, premýšlajte navzájom buďte si jeden druhému radcom.
Všetko je len v našej hlave a treba to dostať z nej von. Existuje aj veľa literatúry, existuje príjemná hudba, existujú zvieratká, existuje príroda, šport.Treba obrátiť pozornosť rôznymi smermi.
A ešte podotknem neprepínať svoje sily. Fyzická námaha kráča s rukou s duševnou pohodou.Nájdite si chvílky na odpočinok,aj párkrát cez deň.Žiadna robota nikomu neutiekla,ba potvora, skôr počká. Takže koľko námahy, toľko oddychu.

Fida, miesto, kde si dostala prvý záchvat, Česko, kde to začalo, s tým nemá nič spoločné. Veď sama hovoríš, že zle ti je aj tu, na Slovensku. Mne to začalo v Londýne ( tiež som to tu písala "100" krát). Utiekla som odtiaľ, ako ty z Čiech. Tiež som nevedela čo mi je, presne ako ty. Keď mi stanovili diagnózu PP a nasadili AD a xanax, nezlepšilo sa to hneď, ale pomaly to išlo. Mala som šťastie, dostala som sa na denný psychiatrický stacionár. Odvtedy ho odporúčam každému. Je to lepšie ako ležať v nemocnici, alebo ostať doma bez pomoci a rozmýšľať, prečo ja..., kedy sato skončí..., kedy príde atak..., nezomriem?
Lenže tu ide o to, že to chce poriadnu zmenu v myslení a nazeraní na život. V tom môže najlepšie pomôcť psychoterapeut a hlavne môže si pomôcť každý sám, len keď sa naučí ako na to.
Damaxy o tom píše presne.
Damaxy, ďakujem, v tvojich príspevkoch je všetko, čo chcem povedať, len to neviem tak trefne napísať.

Fida, bola som v tom Londýne ešte 2x, raz akože na skúšku, že čo sa stane, či mi bude zle, bola som tam mesiac a mala som so sebou AD. Xanax len pre istotu, ale neužila som ani jeden. Nič sa nestalo, dokonca, keď sme vchádzali do mesta autobusom, akoby som išla domov, bola šťastná, že sa nič nedeje, žiadny atak, nič.
Druhýkrát som už išla bez AD a lietadlom, ostala som tam 4 mesiace a vrátila som sa z iných dôvodov, nie kôli PP. Keby neboli tie iné dôvody, možno by som tam bola doteraz.
Fida, najprv seriózne užívaj AD, potom vyhľadaj pomoc psychoterapeuta, nech ti vysvetlí, ako máš pracovať s myšlienkami. A hlavne nepozoruj sa.

fida ,tati .... ten problem je urcite v nas.. teda aspon ja uz teraz viem ze ten problem je urcite vo mne.. nikto okolo mna ani moja priatelka za to nemoze... Hladl som dlho pricinu ....preco?? ...preco to mavam pri mojej laske ktora je to najdolezitejsie v mojom zivote??! Dosiel som jedine k tomu ze som sa do toho postupne dostaval sam .. podvedome ... mozno som prilis prehanal v niektorych veciach .. alebo som mal prehnane ocakavania .. a prilis casto som sa nasledne sklamaval .. prehnane som bral niektore situacie ... a vsetko sa to vo mne hromadilo a hromadilo .. az kym .. to cele raz vecer nevybuchlo.. to kazda z vas urcite pozna... Ja som prehodnotil po tom zazitku cely moj zivot.. zmenil som postoj k mnohym veciam .. A ked citim ako to na mna prichadza skusam vsemozne postupy.. niekedy zaberu .. niekedy nie.. Skusal som ked to na mna prislo vcera v avione ,ked som bol s priatelkou na nakupe, obratit ten pocit naopak .. ze je to dobry pocit .. a ze si zase len nahovaram ze to je zle.. a celkom to fungovalo :).Dnes to na mna zase zacalo liezt .. skusal som ten isty postup.. ale s mensim uspechom .. este stale sa citim tak nijako.. Ataky su uz ale slabulinke.. oproti tomu co to bolo na zaciatku sa to neda porovnat.. aj ked to rovnako zneprijemnuje zivot..
Skusal som aj ujst pred tym .. chodim teraz kazdy vikend domov... a tam je to OK .. hlavu mam zamestnanu stale tak to nepride... ale ako dojdem do BA zas sa vraciam do kolotoca... hmm...
Najvacsi uspech malo u mna to ze som sa prestal pozorovat.. prestal som pozorovat kazdy pohyb v sebe .. lebo to mnohokrat vyvolavalo atak ... ze sa nieco vo mne pohlo a uz to slo dole vodou .. zacal som nad tym rozmyslat .. prisli zle myslienky... a palenie na hrudi .. busenie.. a strasny pocit... Predvcerom sa mi to podarilo zastavit.. :) zas chcela ta spina prist ale podarilo sa mi to zastavit.. upokojit sa .. a preslo to .. potom bolo uz cely vecer dobre.. :)
Technik je vela.. na kazdeho plati nieco ine... ale najviac si myslim ze je to o sebakontrole a o zivotnom style ... :)

fida,ja som to tu tiez uz pisala 100krat a mam velmi podobny problem ako ty:-)mne tiez uzkost zacala pri priatelovi a doslovne som od neho po 4 rokoch utiekla,pretoze som si myslela,ze za to vsetko moze on.Odvtedy som vystriedala niekolko vztahov a uzkost pretrvava.tome bude mat pravdu (aj on opustil priatelku,pretoze si myslel,ze to ma kvoli nej),ze pricina pravdepodobne nie je v nej,mojom priatelovi alebo tvojom manzelovi,ale v nas...mozno na nas vztah kladie prilis velke naroky a bojime sa zodpovednosti,mozno mas pocit,ze si na manzelovi prilis naviazana alebo ti neda dychat on...neboj sa,aj ja mam vela krat chut opat sa zbalit a utiect od neho!a nepomohlo by ti prestahovat sa spolu s manzelom na slovensko?

ahojte, tak ja som tu už písala asi 100-krát, aké mám bolesti na hrudi, pálenie, chvenie, bolesti na srdci, pochodila som všetky vyšetrenia a na kardiologii mi zistili šelesť a prolaps mitrálnej chlopna-ale povedali mi, že to má veľa ľudí, tiež ma často pichá srdce a to vraj môže pichať z toho prolapsu ale vraj si to nemám všímať-im sa to povie, nakoniec som sa rozhodla navštíviť psychiatričku už pred rokom, ona mi diagnostikovala úzkostnú poruchu!!!rok som sa liekom vyhýbala a brala som len frontin, boli dni že mi bolo ok, ale viac ich bolo takých, že som sa cítila hrozne...
mojim problémom je že som pred rokom utiekla""" od manžela z Čiech, myslela som si vtedy, že som vážne chorá, že umieram a preto som prišla na slovensko, neviem, ako vlastne respek.z čoho vzniká tá úzkostná porucha, ale je to hrozné, rok som sa snažila na manžela zabudnúť, vravela som si, že to mám asi všetko z neho, asi pred troma týždňami som bola v Čechách navštíviť kámošku a navštívila som aj manžela-samozrejme, že som prišla nato že ho neskutočne milujem, mojim najväčším problémom je ale to, že sa tam bojím vrátiť, že mi tam zas bude zle!!!! je pravda, že aj tu na Sk mi je často zle, ale neviem prečo stále si myslím, že keď sa vrátim na Čechy bude mi ešte horšie..lebo tie prvé záchvaty začali práve tam, teraz beriem druhý týždeň AD-Citalec, je mi ešte od nich trošku zle, cítim sa miestami čudne, slabá, aj srdce ma ešte občas pobolieva a na hrudi mám stále taký čudný pocit, tak len sa modlím, aby mi tie AD pomohli dostať sa z toho..
prosím vás, kto trpíte úzkostnou poruchou...ako ste sa z toho dostali? a ako často mávate záchvaty? je vám po užívaní AD lepšie? a tiež vám na začiatku užívania AD bolo nanič???
ďalej vás chcem poprosiť o radu..čo by ste robili na mojom mieste vy...šli by ste na tie Čechy...keď tie záchvaty začali práve tam??? ono je zaujímavé, že stačí, že si len predstavím, že tam mám ísť a už mi je čudne-hlavne na hrudi pociťujem také blbé pocity...bože prečo?? ako sa toho pocitu zbaviť, chcem byť s chlapom ktorého milujem, ale na druhej strane sa toho bojím...

pokusim sa vám popísať ak mi niečo napadne a ak sa chcete opýtať, odpoviem. Keď sme sem chodili predtým boli sme taka partia uvarili sme si kavu a porozprávali sa čo ako sa kto mal. PP je dobrá choroba,dokázala nás vtedy mnohé spojiť, písavali a aj píšeme si občas si pošleme sms a občas sa aj stretneme. Z tej starej partie sa máme všetky myslím,že dobre. Aspoň posledné správy, čo som mala hovorili,že dobre.

Keď som zistila, že pri panickom záchvate nemôžem zomrieť, mala som veľkú radosť. A keďže som sa uistila, že sa mi nič nemôže stať, ale cítila som príznaky, že to na mňa ide, zavolala som niekoho, aby bol pri mne vzala som si magnezium lahla a sustredila sa na dýchanie a opakovala som si nič sa mi nemôže stať a za chvíľu to prejde a dookola a potom som väčšinou zaspala.
Záchvaty takej intenzity, že som bola na pohotovosti a volali mi sanitku som mala päť. Potom to boli nejaké pokusy PP zaútočiť, ale keďže som si vzala do hlavy , že to prejde a nič sa mi nemôže stať nemala takú intenzitu a nakoniec aj prestali ma navštevovať.Občas som cítila, ale taký zvláštny pocit tie som mavala akoby namiesto tých záchvatov, nepríjemný pocit - neviem to inak pomenovať ani lepšie popísať a to myslím, že bolo na zaklade zaliečenia AD. Proste sa neprajavili ako záchvaty, ale potlačené záchvaty.Nemali symptomy zachvatov, ale len nepríjemných pocitov. Vtedy mi pomohlo začať chodiť,zmeniť polohu, zo sedu vstať, otočiť sa , zmeniť pozornosť na niečo, začať rozprávať s niekým.

Lekár pri každej kontrole sa pýta ako sa cítite, venujte si čas a pozorujte, čo sa zlepšilo ako vám je hučí vám v hlave, nechutí jesť a podobne.Liekov je taká škála, že sa da vybrať kombinovať, len musíte o tom hovoriť. Buďte strebodom pozornosti samým pre seba, stále ide o vás ,v tomto prípade je sebeckosť veľmi žiadúca.