Úzkosť

misiak,práve som si pozrel spatne diskusiu a spomínaš tam dvoch kamošov, ktorých trápili ataky ale už dlhšie sú v poriadku. netrápi ta práve to, že si si zosobnil, resp.vžil sa do ich problémov? viaceri ma upozornovali na to, ze nesmiem tak analyzovat všetko, lenže som si nedal povedať a všetko som musel rozobrať dopodrobna a prísť na koren veci, a možno aj to sa podpísalo na mojom sučasnom stave. takže teraz sa snažím vyhýbať napr.sledovaniu stránok o všelijakých chorobách(s výnimkou tejto samozrejme:D), relacii v televizii ako napr.112 a pod., televizne noviny si pozriem sporadicky, pretoze aj tam by sa na mna nieco mohlo "nalepit".takze si drzim odstup, lebo uz by som sa asi zblaznil,keby som pokračoval v sledovaní týchto vecí. teraz ked si sadnem za net,pozriem si maily a dost. problém je hlavne v tom že sa privelmi sledujem, dokonca si prikladám občas na krčnú tepnu prst aby som zistil ako mi bije srdce a či bije správne, a ked bije rýchlo tak sa zlaknem-ked to takto po sebe čítam tak si uvedomujem aké je to "choré". toho zlozvyku sa jednoznačne musím zbaviť. ale teraz už fakt idem spať lebo ani vysedávanie pri nete takto neskoro nie je zdravé:D tak sa zatial lúčim

plne s tebou súhlasím. je to proste v našej hlave a ako sme sa do toho sami dostali, tak sa musíme z toho aj dostať, najlepšie s podporou spriaznenej duše, príp.odbornej pomoci ak sa inak nedá. to čo si písal mi pripomenulo ako som sa postupne zmieril s cestovaním ktoré mi predtým robilo problémy-asi preto že sa mi to prvýkrát stalo vo vlaku a podvedome som sa bál že by sa to zopakovalo pri cestovaní znova. vždy ked sme niekam šli autom chcel som byť šofér, v duchu som si opakoval akú mám zodpovednosť ako šofér za všetkých v aute a to mi pomohlo ten strach prekonať. párkrát som mal pocit, že to nezvládnem a že odstavím auto a požiadam aby ma vymenili,ale potom som sa povzbudil tým, že už je to len pár kilometrov a šlo to. teraz mi nerobí problém cestovať autom. vlakom je to tiež ovela lepšie. a ked sa na to pozriem s odstupom, a porovnám si ako som na tom bol na začiatku-takmer bez života, pripravený že každú chvílu si zubatá pre mna príde, a užuž som sa chcel vzdať- a ako som na tom teraz-robím všetko preto aby som to prekonal, viac sa smejem,snažím sa všetko brať z pozitívnej stránky-tak je to dosť velký pokrok. a to je momentálne to čo ma posúva vpred. a samozrejme ako si spomínal, myslím aj na to že sú na svete ovela vačšie problémy, a to čo trápi mna je len taká "drobnosť" v porovnaní s tým, a som fakt rád že to nie je nič horšie(aj ked by to samozrejme mohlo byt lepšie:). ale verím že všetko má svoj dovod, a choroby sú na to aby nám ukázali, že nejdeme celkom správnou cestou. preto verím viac východnému sposobu liečenia, ktoré tvrdí že všetky fyzické problémy sú v prvom rade sposobené "ochorením" duše,ktoré sa následne prejaví fyzicky-to sa mi nakoniec velakrát potvrdilo. napríklad moja práca je čisto duševná-presedel som aj 15hod denne za pc. nemal som žiadny pohyb. teraz sa snažím venovať fyzickej práci a s hrozou zistujem ako sa za rok da prist absolutne o kondicku. 5min sliapania na bicykli a som jak keby som vyliezol na krivan. telo mi podla mna dalo najavo ze som ho privelmi zanedbal a teraz to musím napraviť. podla mna ak prides na to, kde sa ten strach u teba vzal, za akych podmienok, kedy atd. pomoze ti to prekonat to ovela rychlejsie. ja to napriklad viem velmi presne, ale momentalne nemam dostatok duševných síl aby som sa cez to uplne preniesol, resp.ten negativizmus vo mne mi v tom bráni(preto dufam ze psychologička mi v tom pomože). nemal si ty alebo niekto z tvojho okolia nejaku chorobu ktorej si sa zlakol, ze by si ju mohol dostat alebo nieco podobne?

Alexx presne ako hovoris.aj mne ked uz je dobre tak ako keby mi chybali tie stavy a zacnem si to privolavat.podlamna sme zdravi alebo netrpime ani zdaleka tak ako ostatny ale sami si to privolavame povahou.ale vasom zistime ze je to blbost a netreba na to mysliet.ved sa zamysli.nad cim si rozmyslal kym si nemal tu prihodu?tiez si sa pozoroval.v podstate sa nic nezmenilo akurat to inak beries.ja mam niekedy pocit ze sa zblaznim ale ved take iste myslinky som al aj predtym.manzelke som vdacny stoji stale pri mne.je zlata a preto si myslim ze sa vyliecim v pohode.ved ma potrebuje a som tu pre nu a nie aby som ju zatazoval nejakymi blbostami :)treba sa venovat praci alebo poztret nejaky film alebo serial.mna tie myslienky tak nestvu ako ten strach ktory neviem kde sa zobral.

sorry ludkovia, že som sa tu tak rozpísal a zaplnil skoro celú stránku ale som fakt šťastný že som toto forum našiel a možem sa s niekym podeliť o svoje problémy. človeku pomáha ak nie je vo svojom trápení sám. ak by som sem prispel svojou troškou a dokonca niekomu pomohol bol by som rád.budem to tu sledovať.dakujem za strpenie:D dobru noc všetkým a pekný zajtrajší den:) drzte sa

no,misiak, presne ja mám niekedy pocit akoby som bol masochista. pretože si uvedomujem, že nesmiem na to myslieť, ale pritom ak mi je dlhšie dobre, začnem rozmýšlať že to je nejaké čudné a potom mi to začne. a som z toho na nervy a potom a potom si zas nadávam že som ja sprostý nad tým pemýšlal a nenechal som to tak, ked mi bolo dobre. moc nad všetkým premýšlam. napr.mam kolegynu ktorá žije život naplno. priznám sa že som ten jej štýl neznášal a považoval to za detinskú nezodpovednosť, ako sa stavala k niektorým veciam. ale ona je večný optimista a velmi trpezlivý človek, oblubená medzi ludmi atd.dnes som si s nou písal a spomenul jej aby sa nezmenila, a že by som chcel vedieť brať život tak ako ona. proste v pohode. mohlo mi to dojsť skor, teraz mi to bude trvať o to dlhšie. akokolvek, som rád že to nie je nič smrtelné ako som si najprv myslel, a beriem to ako zdvihnutý prst že moj život nebol v poriadku. a teraz sa proste hladám a venujem sa sám sebe a postupne sa snažím stať optimistom a byť viac otvorený atd:)

ahoj misiak. dik za reakciu. no,ja som tiez hypochonder a mozem si za to sam a hnevam sa za to na seba. myslím že celý tento stav som si privolal sám a stres bol len spúšťačom. problem bol aj v tom že som už dlhší čas bol a som na "životnom rázcestí" a hladal som doslova samého seba. mal som 7ročný vztah a teraz som 2roky sám. takže asi to bolo všetko so všetkým a hlavne moj negatívny postoj k životu a kritický postoj k ostatným ludom. proste smrtelná kombinácia. k tomu ešte moja introvertná povaha a nechuť zdoverovať sa niekomu so svojimi problemami-pretože sa mi to párkrát vypomstilo. teraz užívam Helex 0,5 už tretí mesiac.je to anxiolytikum. vraj sa to tej psychiatričke osvedčilo. vravela mi, že mi nechce zvyšovať dávky ani nasadiť AD ale odporučila mi navštíviť psychologičku, pretože čakala že mi tie problémy odznejú, kedže som prišiel ešte na začiatku tých problémov. takže skonštatovala, že musím vyriešiť nejaký svoj vnútorný problém a aj ked tuším, že za to môže moj negativizmus a "sklamanie zo sveta", jednoznačne potrebujem odbornú pomoc, čiže psychologicke vyšetrenia cvičenia. mam 25 a tolke roky som prežil v negatívnom zmyslaní o svete, že sa teraz bojím kolko potrvá kým sa mi myslenie "upraví" na pozitívne. navštevuješ aj psychologičku, resp.vyhladal si nejakú inú formu liečby okrem AD? teraz si už aj ja viem s tými atakmi poradiť ale nie je to nič príjemné. a v tej hypochondrii ti rozumiem. aj ja mám teraz zrazu vela času a predtým som strašne stresoval že nestihnem toto a tamto. a teraz vidím život z inej perspektívy. a fakt stojí za to žiť. čo sa týka alkoholu to mi prísne zakázala lekárka, pretože možu spôsobiť presne opačný účinok. vobec mi to nechýba. ale cigaretu si odoprieť nemožem.aj ked o dost menej ako predtým ked som vyfajčil 20-30denne. teraz je to tak do 5. ty si fajčiar? pýtam sa či to má podla teba nejaký vplyv na tie ataky, pretože niekedy doslova cítim ako mi fajčenie vysáva životnú energiu a niekedy potom príde atak. a pritom mi lekárka vravela že fajčenie pri užívaní tých liekov nie je problémom-asi preto že je sama naružívá fajčiarka:D ps:ked maš pri sebe niekoho kto ti pomáha a podporuje ťa-v tvojom prípade manželku-je to skvelé a neexistuje vraj lepší liek na túto chorobu ako je láska. bohuzial to štastie nemám, ale dúfam. snažím sa myslieť pozitívne-a to je asi druhý najlepší liek. maj sa krásne pekný večer aj tebe a dakujem za reakciu.

Ahojte Neviem ako ďalej...potrebujem psychicky povzbudiť lebo sa zbláznim.Je to čím ďalej tým horšie. Tato mi dnes zase nadával na môjho priatela a pýtal sa ma či si ho chcem zobrať.Ja som povedala že NIE. On nevie o tom že môj priatel má dlhy.Keby o tom vedel tak by ma zabil...
Je toho na mňa vela..môj priatel nás nechce stratiť záleží mu na nás ale stojí stále na tom istom mieste.Jeho finač.problémy sú hlavným problémom prečo s ním nechcem byť!!!!!!!!!Nemám žiadnu oporu-ani u môjho otca ani u môjho priatela.

alex mi sme sa nasli :D ako keby som pocul seba :)akurat som sa nastastie nikdy nedusil a nemam diagnozu PP len po citani roznych for som si to zacal mysliet.pritom diagnozu mam nejakA DEPRESIA ZO STRACHOM ALEBO NIECO TAKE.preto som prestal citat fora ale toto som si oblubil :)moc sa pozorujem a najvacsi problem mam v tom ze neviem mysliet na nieco ine ale to chce len cas si myslim.prestane ma to bavit trapit sam seba.ved masochysta zatial niesom :) kym si neprecitam ako sa prejavuje :)inak vsetci hypochondri tym trpia podla mna.ja mam hypochondriu po otcovi.aj on si namysla rozne choroby :)

samozrejme ako píšete, dýchanie je velmi doležité a pomáha. avšak niekedy to príde tak nečakane, že na to zabudnem. lekárka mi napísala, že mám somatoformnú anxiozu, čiže uzkosť ktorá sa prejavuje fyzicky-dusením, búšením srdca. a mám aj sklony k určitej forme hypochondrie-kedže som mal tie zapaly pluc a sledoval som všetky fora a poradne okolo toho-nie je to však dobré, hlavne ak je človek slabšej povahy a má sklony zosobnovať si choroby iných a pod. takže toto všetko viedlo k mojmu terajšiemu stavu a k náhlym atakom-návalom úzkosti a spôšťačom bol dlhodobý stres. a teraz už tri mesiace skúšam všetko možné aj nemožné, aby som sa z toho čo najrýchlejšie dostal,pretože som odvtedy doma a nemôžem žiť plnohodnotne. je to dosť vyčerpávajúce, ale vždy ked to na mna príde vravím si, že určite neumieram, a že každý atak je slabší a slabší a pomaly to skončí. len ma to hnevá práve preto že ma to vylúčilo z bežného života a želám si aby mi to už čím skor skončilo. pretože sa bojím napr. nastupiť do práce, pretože čo ak mi tam príde zle a pod. asi by si kolegovia mysleli že som sa pomiatol keby som tam začal pobehovať, kropiť sa vodou a pod. proste sa snažím s tým bojovať a vravím si že do práce sa vrátim ked sa na to budem cítiť

Ak nemate pri sebe sacok, staci si urobit z dlani "misku" a dychat do nich. Do krvi sa dostava CO2 a vyrovnava sa rovnovaha medzi nim a O2, lebo pri hyperventilacii mate v krvi viac O2 ako je normal a to sposobuje spominane problemy.