Úzkosť

niektre veci v zivote ma tak zasiahli, ze aj ked sa mi podarilo nacas vyzdraviet, stale mi ostal blok, ze nemozem mat to co chcem, ze vzdy moj partner bude mat navrch...

tani musim sa ti priznat, ze niekedy som tak rozmyslala...nas vztah bol davnejsie v troskach, ti co ma poznaju dlhsie, vedia o com pisem, lebo kedysi to bolo tak...ked som vsak odisla do PK, moj priatel sa velmi zmenil, velmi ma podrzal...ked sme mali tu krizu, zoznamila som sa s uzasnym muzom, ale zdal sa mi byt az tak skvely, ze som si povedala, ze nemoze byt moj, pretoze by som mu niekedy nicila mojimi stavmi zivot...dodnes mi volava a pise, ze ma velmi lubil a nikdy nepochopi, preco som tomu nedala sancu...moja odpoved? je moja choroba...
aj teraz ma volal von na kavu, ale ja nemozem ist, pretoze by sa mi opat mohli vratit tie pocity aky je fajn...
teraz mi to s priatelom klape a som rada, ale stale je tam to ale...

MONIKA no ak si na to trúfaš fyzicky aj psychicky, tak neváhaj. Budeš musieť skoro vstávať, ale ak je to naozaj dobrá ponuka...

LENKA toto poznám, ja som si tiež nebola istá svojim vzťahom... už keď sme spolu kupovali byt, tak som si nebola istá a to bolo chyba, že som to neriešila už vtedy. Časom sa naozaj nič nespraví - samé od seba sa nič nezlepší, len zhorší. Ale veď ty nemáš nijakú závažnú poruchu, nie si mimo zmyslov, si úplne normálna baba, na to vôbec nemysli, že by si si niekoho nenašla. To len preto si s týmto chalanom tak dlho?

to chce cas tani,to je najlepsi liek v tomto pripade.....len ja osobne neznasam slovo casom-casom sa vam to zlepsi,casom bla bla.....no ja sa rozhodujem ci vziat tu ponuku veducej,plat je skvely,fuh ale uz o siedmej treba byt v praci a tym smerom je vzdy zapcha

ja som si totizto neni ista svojim vztahom, mame rozdielne nazory, vela sa toho zmenilo, sme spolu od 17 tich...teraz je vsetko uplne ine...
inak ja mam strach "byt sama"...ci by som si niekoho z touto poruchou dokazala najst( to su len momentalne pocity)...

LENČOK my sme spolu 4 roky, z toho 3 spolu žijeme... a čím dlhšie spolu žijeme, tým viac berieme jeden druhého ako samozrejmosť a stali sa z nás spolubývajúci... akonáhle sme bez seba dva týždne, tak už je to iné... povedala by som, že zomrela vášeň a je to o zvyku... v mnohých názoroch na život sa nevieme zhodnúť... ale život nekončí a ktovie, čo prinesie budúcnosť... Prečo máš pochybnosti o spoločnom bývaní?

ahoj tani, som teraz zostala zaskocena, ste sa rozisli s priatelom? co je toho povodom, teda ak smiem vediet...ako dlho ste boli spolu? ja som s priatelom osem rokov, mali by sme ist spolu byvat ale ja som si neni nicim ista, asi kvoli mojej chorobe...

Ránko, no Monika dnes to je horšie ako včera...večer sme si s priateľom poplakali strašne, záchvat plaču za záchvatom... on plakal ako malé decko, to som ešte nevidela... Obom je nám hrozne ľúto, že to takto skončilo, ale hold... možno čas ukáže, ktovie. Osobne si myslím, že on sa odsťahuje a po nejakom čase začneme spolu chodiť... lebo ja stále cítim, že tento človek mi je súdený... je to čudné? Lenže my nevieme skĺbiť naše povahy tak, aby sme fungovali v spoločnom živote v jednom byte, proste je to nepochopiteľné, ale je to tak. Ale nemá to nič spoločné stým, žeby sme sa nemali radi, to práveže máme a o to je to horšie a ťažšie

mimochodom dnes som sa zobudila s odhodlanim bojovat, takze este aj tie lieky zvazim, kazdopadne idem ku svojej doktorke a uvidime...
inak ked tu uz pisete o tych knizach, tak ja odporucim knihu Ako sa mi to mohlo stat...od Barbary De Angelis...knizky ktore ste tu spominali vy, mam uz precitane:)...velmi mi pomohli...