Depresia

bludy

Milá tinkuska, v prvom rade sa Ti chcem poďakovať že si to vôbec čítala. Ja neviem čo mám robiť, toto čo som napísal nie je zďaleka ani polovica mojich problémov a je to napísané v ,,skratke,,. Som veľmi rád že si to čítala, pretože naozaj neviem čo mám robiť. Vyskúšal som už všetko aj psychológa ale ten ma odbil slovami že je to minulosť na ktorú musím zabudnúť a mám ísť k psychiatrovi. To bola jediná pomoc od psychológa. Lenže poznám ľudí, ktorí boli u psychiatra a nevedia ani ako sa volajú :(. Ja naozaj neviem čo mám robiť, nemôžem s tým zaťažovať posledných dvoch priateľov, ktorí mi ešte ostali, pretože ich po mali strácam a nevedia mi pomôcť. Každý deň je to horšie ale aj keď myslím na smrť som zbabelý niečo spraviť. Zatiaľ sa maj krásne, viem, že už nemám nádej, pretože ja si chcem pamätať úplne všetko - ak by som zabudol len na určitú časť svojho života tak by som to už nikdy nebol ja.

mimulus..precitala som tvoj prispevok, a som v nemom uzase, asi by som si to mala precitat viackrat,lebo bolo toho vela. Nebudem ti vediet poradiť, lebo nie som odborník a sama mám kadejake problemy, ale to čo si prezil, ani neviem co k tomu povedat. Citim lutost, ale aj obdiv a uznanie, za vsetko co si si prezil. Mrzi ma ze nemate s manzelkou doverny vztah, velmi by ti to pomohlo, ale na druhje strane si myslim ze sa nemozes cudovat, lebo nie kazdy by to pochopil, nie vsetci su psychicky silne povahy. o tom by si mohol aj knihu napisat. Ako vidis svoj zivot dalej, mas nejake plany?

BRATISLAVA 5. septembra (WEBNOVINY) - Tridsaťosem percent Európanov trpí mentálnymi a neurologickými ochoreniami. Len tretina z nich pritom dostáva potrebnú liečbu. Vyplynulo to z rozsiahlej štúdie, ktorú uskutočnili v 30 krajinách Európy - vo všetkých štátoch Európskej únie a vo Švajčiarsku, na Islande a v Nórsku. Vedcom sa podarilo počas troch rokov skúmať 514 miliónov ľudí, pričom sa zamerali na približne 100 porúch od úzkosti cez depresiu, závislosti, schizofréniu až po neurologické ochorenia vrátane epilepsie, Parkinsonovej choroby či rôznych druhov sklerózy. Výsledky však nemohli porovnať so štúdiami zo zvyšku sveta, pretože tie brali do úvahy iné parametre.

www.webnoviny.sk

Všetko sa to asi začalo skôr ale stredná škola a príchod na ňu v roku 1998 bola tým kde sa všetko odohralo. Už na letnej praxi som spoznal jedného človeka, ktorý bol neskôr so mnou na izbe celú letnú prax. Nevedel som síce aký je to človek ale nemal som z neho od začiatku dobrý pocit. Potom ako skončila letná prax sme nastúpili do školy a ja som mal takú strašnú smolu, pretože ten človek bol zase pri mne a zase som bol s ním na izbe. Ale akoby to nestačilo ešte sme chodili aj do rovnakej triedy. Nevedel som čo je to za človeka ale neskôr som videl veci, ktoré si nevie nikto anilen predstaviť. Tá osoba mala len 13 rokov ale dokázala tak veľmi ubližovať ľuďom, že..... Lenže ten človek to dokázal aj skvelo kryť. Neskôr som sa dozvedel, že v minulosti chcel niekoho zabiť a čo myslíte mal som tejto informácíí veriť? Ako môže 11,12 ročný chalan niekoho zabiť tak som to nechal tak. Začal som študovať ale moje výsledky po prechode na strednú školu a iný študijný systém mi nepridávali. Nedokázal som si tak rýchlo zvyknúť a kto mal priemer horší ako 2.75 tak ho preradili do učňovskej triedy, čo som ale nechcel, radšej som sa rozhodol že keď už mám odísť tak odídem úplne. Mojich spolužiakov som si veľmi obľúbil ale nechcel som byť jednoducho učňovkárom. Vtedy som urobil viac vecí, za ktoré sa doteraz hanbím ale neskôr som sa dozvedel, že nejdem do učňovky a že sa mi podarí opraviť priemer. Veľmi som sa potešil, pretože som chcel veľmi ostať na tej škole ale bola tu jedna malá chybička. Tie veci čo som spravil sa nedali vziať späť a keby som sa priznal tak ma okamžite vylúčia zo školy. Lenže bola tu jedna vec s ktorou som nepočítal. Ten človek, ktorého som nemal veľmi rád o tom vedel. Nikomu nič nepovedal ale vedel som, že ak by tak urobil tak končím. Neskôr to všetko začalo. Na základnej škole som nemal veľa kamarátov tak som si myslel, že by som ich mohol mať tu. A mal som. Teda do chvíle kým sa z môjho spolubývajúceho nestal nájomný vrah. Najprv som o tom nevedel ale neskôr som to všetko videl na vlastné oči. Vtedy som tomu ešte celkom nerozumel ale keď deň na to ohlásili v škole smrť človeka s ktorým som každý deň cestoval domov tak som pochopil. Mal som vtedy dve možnosti buď všetko poviem a nikto 13 ročnému chalanovi nebude veriť a budem musieť odísť zo školy alebo tým ľuďom nejako pomôžem. Možno to teraz vyznie sebecky ale ten človek nemusel byť predo mnou opatrný, pretože vedel, že mám tých ľudí veľmi rád a že nikdy by som z tej školy neodišiel. Vedel som skoro všetko, niečo náhodou a niečo som si zisťoval ale vždy som vedel kde, kedy a komu chce ublížiť. Niekedy som dokonca vedel aj ako im ublíži, niekedy nie ale podstatné na tom všetkom je to, že som musel byť vždy o krok pred ním. Nehovorím, že sa mi to podarilo vždy ale celé 4 roky som sa snažil. Nemohol som nikomu z tých ľudí povedať čo sa na nich chystá, nemohol som to nikomu povedať, mohol som však urobiť niečo čo tej udalosti dokázalo zabrániť. Môj sen o priateľstve a o tom, že budem mať kamarátov sa rozplynul. Musel som si nejako získať dôveru toho človeka a preto som musel byť s ním, musel si myslieť, že mu dôverujem, že som jeho kamarát a že všetko je tak ako má byť. Čo sa týka kamarátov tak tých som mať nemohol, pretože som sa bál že ublíži aj im. Vedel som to preto, pretože zariadil to, aby osoba, do ktorej som bol vtedy zamilovaný odišla zo školy. A tak bolo všetko tak ako má byť, po čase som sa musel naučiť výborne klamať, pretože ak by som tak neurobil tak by ma tá osoba hneď odhalila. Musel som vedieť perfektne odhadnúť ľudí, vedieť čo môžem od nich čakať, vedieť čo im povedať aby spravili presne to, čo chcem. Proste čistá psychológa - musel som ich vedieť zmanipulovať aby im ten človek neublížil. Bolo to proste veľmi zložité a nie vždy sa mi to podarilo. Mal totiž na svojej strane aj profesorov a iných ľudí, ktorí sa ho báli. 14 ročného chalana! Viem nemožné. Počas 4 rokov som stratil a v podstate som nemal skoro žiadnych priateľov, nemohol som sa zamilovať, nikto nemohol vedieť aký v skutočnosti som a nemohol som sa slobodne rozhodúť. Teda ja som sa rozhodol. Za tie 4 roky som zachránil 12 ľudských životov a nehovoriac o tých, ktorým som pomohol ináč. Teraz keď sa tak nad tým zamyslím tak stále rozmýšľam či mi vtedy to rozhodnutie stálo zato ale kto by veril 13 ročnému puberťákovi. Áno je pravda, že som mal vtedy dôkazy ale nikoho by to nezaujímalo. Na škole som mal presne 2 dá sa povedať, že dobré kamarátky. Potom sa to všetko skončilo a aj keď boli tie roky plné bolesti vedel som, že som urobil správnu vec. Potom to všetko skončilo a prišla nadstavba. Ostal som na tej istej škole hlavne z dôvodu, že som bol opäť slobodný a nemusel som sa už na nič hrať, pretože tá osoba tam už nebola. S ním ale odišli aj tie jediné dve moje spolužiačky a ja som ostal úplne sám. Vtedy som sa prvý krát chcel zabiť, bol som jednoducho tak smutný, že ..... Nemal som ŽIADNEHO kamaráta a vedel som, že za to môžem len ja sám. Lenže ako som sa mal rozhodnúť? Šťastie, kamaráti, láska alebo 12 ľudí, ktorí tu už nemuseli byť? Doteraz nad tým stále rozmýšľam ale ak by existovala možnosť, že by sa dal vrátiť čas tak to všetko urobím znova a presne tak isto. Už na stredne som mal veľké depresie ale ak sa človek celé 4 roky musí hrať na niekoho, kým v skutiočnosti nie je a všetci okolo ho nenávidia tak tomu jednoducho nedokáže zabrániť. 4 roky som bol smutný a nemohol som sa snikým o tom porozprávať. Potom prišla nadstavba a všetko bolo iné, lepšie. Hneď prvý rok som sa zamiloval a mal som veľa kamarátov teda aspoň som si to myslel. Lenže moja láska nechcela počúvať to, aký som smutný, a že ma nič nebaví a už vôbec nechcela vedieť nič o mojej minulosti. Tak sme sa prestali o tom rozprávať a neskôr som na všetko zabudol, už som viac nebol smutný. 4 dlhé roky som si skoro na nič nespomenul, teda nie úplne ale bol som jednoducho šťastný. S mojou láskou sme sa neskôr potom vzali a všetko bolo ok až kým som nestratil prvé zamestnanie. Mali sme týždeň pred svadbou a to všetko, čo som cítil vtedy sa začalo znova. Smútok, bolesť, výčitky jednoducho už som vedel, že so mnou nieje niečo v poriadku. Nikomu som to ale nemohol povedať, pretože ak o tom nechcela počuť osoba, ktorú milujem tak kto? A ešte k tomu týždeň pred svadbou. Odo mňa sa už neočakávalo, že svadbu zruším a popravde myslel som si, že to prejde presne tak ako vtedy ale nestalo sa. Myslel som, že ak niekoho ľúbim tak že láska prekoná všetko ale nestalo sa tak a ja som sa veľmi mýlil. Ani neviem prečo ale zase sa to všetko začalo, začal som sa pretvarovať aby nikto nevidel môj smútok a už vôbec nie moja manželka. Vedel som, čo to s ňou robilo predtým a keď som si spomenul ako veľmi plakala keď ma takého videla tak som jej jednoducho nechcel ubližovať. Skúsil som sa preto obrátiť na priateľov, ktorých som mal na škole, čiže na ľudí ktorým som nesmierne dôveroval ale musel som si byť na 100% istý že dôverujú aj oni mne. Lenže, keď som sa chcel stým prvým porozprávať tak mi povedal, že on má už svoj život a nemá na mňa čas. povedal, že ak ma niečo trápi mám ísť k doktorovi a keď ho nemám na sociálnej sieti medzi priateľmi tak nie sme priatelia a že mám ísť za tými, ktorých tam mám. Tak veľmi to bolelo, tak veľmi bolelo ak človek, o ktorom máte veľmi vysokú mienku a ktorému veríte považuje za lepšieho priateľa internet ako skutočného človeka. Nič som mu nepovedal, pretože ak mi niekto neverí a nemá ma čas vypočuť tak nie je môj priateľ. Druhý človek, ktorému som veľmi dôveroval mi dal košom veľmi bolestivým spôsobom. V podtate mi tá osoba pomáhala už na strednej a poznala ma najlepšie. Lenže ak ma nepoznal nikto tak nemohla ani ona. Spýtal som sa teda po roku či mi dokáže naozaj dôverovať? Odpoveď bola nie a ja som prišiel o ďalšieho priateľa. Tretím v poradí bol človek, ktorého som spoznal na nadstavbe a dúfal som, že ma vypočuje. Stalo sa ale trvalo dva roky kým sa ozval a myslel si, že je všetko v poriadku. Nie nebolo ak sa Ti niekto komu dôveruješ neozve ak mu porozprávaš niečo dôležité...... Štvrtou osobou bola tiež osoba z nadstavby, ktorej som povedal úplne všetko a potom som sa jej opýtal či je môj priateľ. Povedala mi že nevie? Neviem čo som si mal myslieť ale ak za jeden rok stratíte 4 priateľov tak ..... Ak stratí človek priateľa tak ako keby umrel a niekedy je strata skutočného priateľa oveľa horšia ako strata lásky. Toto už teraz nie je podstatné. Podstatné je to, že strácam priateľov stále a osoba ktorá tým ľuďom tak veľmi ubližovala ich má. Ten človek má toľko priateľov ako nikto iný. Dobre teraz prejdem k súčasnosti. Ako môže niekto niekomu povedať, že ho má rád a verí mu ako nikomu inému, že budú priateľmi navždy - a ďakovať mu že je a hneď nato mu povedať pravý opak??? Vypočul som si za tie roky už veľa názorov a všetci ktorí ma mali v tej danej chvíli radi tvrdili, že ak sa mi toto stalo tak tí, ktorých som považoval za priateľov nimi neboli. Lenže potom to urobili aj tí, ktorí mi toto predtým povedali. Moja manželka, osoba ktorú nesmierne milujem ma jednoducho nepozná, pred svadbou som jej zatajil, že mi niečo je ale predtým to nechcela vedieť a teraz sa pýtam? Môžem človeku, ktorého milujem a s ktorým sme spolu už 11 rokov povedať že som úplne niekto iný a že človek ktorého miluje vlastne neexistuje? Myslím si, že nie. Môžem človeku ktorého milujem povedať, že chcem deti ale chcem ich až keď budem zdravý? Musím ale ten človek má už skoro 30 rokov a moja liečba bude možno doživotná. Nikto ma nepozná, ani rodina a ani osoba ktorú milujem tak ako to mám urobiť. Bude mi vôbec niekto dôverovať a pochopí to? Myslím si že nie. Ako sa zachová človek, ktorý zistí že človek ktorého ľúbi mu celý čas klamal??? Neexistuje cesta späť aj keď mi to každý tvrdí, pretože ak si niekto urobí nejaký obraz o človeku tak ho za takého považuje nie? Je smutné, že neverím svojej rodine a bojím sa, že už neverím ani osobe ktorú ľúbim. Rodina si totiž o mne myslí, že som neschopný, dennodenné urážky a posmešky, do toho manželka s výčitkami že prečo nemám prácu, peniaze. To nehovorím o plači, ktorý počúvam každý mesiac keď sa nám nepodarí mať dieťa. Ľudia mi hovoria, že mám ísť k doktorovi, že potom mi začnú veriť ale prečo mi neveria sami od seba? Veď čo zmení fakt, že som bol u doktora? Áno každý deň s tým všetkým bojujem. Existuje na to všetko jedna pekná veta, ži tento deň tak ako keby mal byť tvojím posledným. Lenže ja ho žijem ale nemám silu na šťastie, ale som rád, že ten deň vôbec prežijem. Je to môj najväčší úspech. Nemám silu bojovať z niečím, čo som sám pokazil ale nikdy nebudem ľutovať nič čo som spravil, pretože si myslím že záchrana ľudských životov je tým rozhodnutím, ktoré by urobil každý. Myslím si, že niekomu dôverovať sa dá aj bez toho aby ho ten druhý posielal k doktorovi. Len jedno ma na tom všetkom mrzí najviac, že ma nepozná človek, ktorého tak veľmi ľúbim. Môže sa teraz zdať že za 28 rokov by ma už ľudia mali poznať ale opak je pravdou a ja im jednoducho po takej dlhej dobe nemôžem všetko povedať. To ako keby som prišiel s tým, že tráva je modrá alebo že nebo je zelené. Ako mám varovať ľudí, ktorí sa priatelia s niekým kto je vrah a už na to nemám žiadny dôkaz? Ako mám vysvetliť ľuďom, ktorých mám rád, že ich nemôžem mať medzi priateľmi na facebooku, lebo majú medzi priateľmi vraha? Ako mám povedať svojej žene, že nemôžeme mať dieťa teraz, keď ho už všetky jej spolužiačky a kamarátky majú? Minule som si vypočul vetu, ktorá ma úplne odrovnala ,,ja Ťa veľmi dobre poznám,, . Ľudia si myslia, že ma poznajú ale len si to myslia. Uvediem teraz jeden príklad. Stratil som za 5 rokov už 5 zamestnaní a v každom som si dobre vychádzal s ľuďmi ale prečo si tí ľudia automaticky myslia, že som ich kamarát?Pracovný vzťah je podľa mňa len pracovný, áno môžu vzniknúť kamarátstva aj v práci ale.... Len som tu chcel poukázať na to, že nie vždy ma ľudia poznajú. Už ďalej naozaj nevládzem. Touto vetou by som prekvapil hlavne ľudí, ktorí si o mne vždy mysleli že som flegmatik s pozitívnym myslením. Za posledných 14 rokov neprešiel jediný deň aby som nemyslel na to, aké by to bolo keby som tu nebol. Pokusy o samovraždu už ani nepočítam ale nechcem o tom rozprávať. Každý mi vždy tvrdil, že mám ísť k doktorovi ale nad tým, že človek ktorý trpí takou chorobou nikdy dobrovoľne k doktorovi nepôjde sa nikto nezamyslel. Všetci mi tvrdili, že mi chcú pomôcť a že nech poviem ako lenže ja to neviem? To, čo sa stalo pred 14 rokmi dnes už nikoho nezaujíma. Nikoho dnes nezaujíma, že považuje za priateľa človeka, ktorý chcel zabiť najmenej 12 ľudí a dvoch skutočne aj zabil. Nikoho nezaujíma že tá minulosť mohla ovplyvniť správanie niekoho kto tam vtedy bol a nikto si nevie predstaviť, že tá minulosť môže jeho správanie ovplyvňovať aj v dnešnej dobe. Viem je to 14 rokov a môže sa zdať, že je to dlhá doba ale pre toho kto to prežil nie je. Toto som sa rozhodol napísať len preto, že už ďalej nevládzem .
Je tu ešte veľa vecí, ktoré som v tomto texte nespomenul. Nech sa na to spätne pozerám akokoľvek tak aj keď som na tom teraz takto aj napriek tomu by som sa vtedy rozdohol tak ako som sa rozhodol. Stále pokladám moje rozhodnutie za správne a myslím si, že keby som sa mal ešte raz rozhodnúť tak by som sa rozhodol presne tak ako pred 14 rokmi. Som smutný, nemám peniaze, zamestnanie, nikto mi neverí, stratil som už skoro všetkých priateľov ale zachránil som život 12 ľuďom a to je podľa mňa najdôležitejšie. Otázkou stále zostáva čo by sa stalo ak by som sa rozhodol ináč. Myslím si, že ten človek keďže je maloletý by z toho nič nemal a či by mi to ako 13 ročnému niekto vôbec veril??? Je tu veľa nezodpovedaných otázok ale pred 14 rokmi som sa musel naučiť poznať ľudí, naučiť sa perfektne klamať a musel som mať výbornú pamäť aby nikto na nič neprišiel. Ak sa chce totiž človek vydávať za niekoho kým nie je tak to je veľmi ťažké ak to nerobí dobre. Neviem čo by som mal ešte povedať. Pred 14 rokmi som sa jednoducho musel rozhodnúť a toto moje rozhodnutie zmenilo aj to aký som teraz. Ľudia si na mňa totiž už za tú dobu spravili svoj názor a presviedčať každého sa mi zdá ako úplná strata času. Nikto mi už po tom všetkom nebude dôverovať, nikto ma nedokáže pochopiť a nikto ma nebude brať ako normálneho človeka. A ja už tiež neverím rečiam že vždy je chyba na oboch stranách, pretože ja som na rozdiel od tej druhej strany vždy sám alebo sám ostanem čiže nie je chyba v tých ostatných ale vo mne samom. Je tu ešte jedna otázka - ako môže mať človek, ktorý má takéto problémy vlastné dieťa? Myslím si, že by to bolo veľmi nezodpovedné a ak by som vtedy, keď som sa ženil vedel ako na tom teraz budem tak to nikdy neurobím.
Šťastie, láska, nádej, priatelia alebo 12 ľudských životov?
Považovať za priateľov ľudí, ktorí nevedia či sú Tvoji priatelia, ktorí Ti neveria, ktorí sa na Teba vykašlú keď ich najviac potrebuješ a ktorí Ti povedia že ak ich nemám na internete medzi priateľmi tak nie sú Tvoji priatelia?
Ako sa zachovať k človeku, ktorému veľmi veríš, poznáte sa 11 rokov a ten človek Ti povie, že si idiot a že Ti jednoducho neverí?
Ako oznámiť všetkým že človek, ktorého ,,poznajú,, 28 rokov je v skutočnosti niekto úplne iný?
Mohol by som takto ešte veľmi dlho pokračovať ale nech už toto číta hocikto nech si položí otázku či by dokázal 4 roky žiť horšie ako vo väzení, nemôcť sa zamilovať, nemôcť mať priateľov, nemôcť sa slobodne rozhodovať a pozerať sa na to, ako ho všetci okolo nenávida a pritom nevedia aký v skutočnosti je?
Možno je to frustrácia, pocit menejcennosti, a možno je to len človek ktorý trpí určitými formami komplexov nie?
Opýtam sa ešte jednu vec: všetci ma posielajú k doktorovi, ale ja neverím ani mojej vlastnej rodine a väčšina ľudí, ktorým som dôveroval ma opustili tak prečo si ľudia myslíte že dokážem veriť niekomu cudziemu?
Každý kto si prečítal predchádzajúcu vetu nech sa zamyslí tiež nad tým či je nejaký rozdiel medzi kamarátmi a skutočnými priateľmi. Ja dokážem naozaj dôverovať len skutočným priateľom a som si na 100% istý, že nemám žiadneho priateľa psychológa!!!
Je možno veľmi smutné, že ľudia majú radšej človeka, ktorý im chcel ublížiť a veria mu viac ako tomu, ktorý im pomáhal. Nikdy som od nikoho nič nežiadal ale veľmi ma bolí, že ich to už nezaujíma a že tomu neveria. Ale akoby aj mohli keď majú na mňa taký názor aký majú. Viem, že veľa tých ľudí nevie skutočnú pravdu ale ak mi dopredu povedia, že mi nedôverujú tak prečo by som im mal niečo hovoriť???
Každý človek môže v živote spraviť chybu ale čo ak si nie je vedomí žiadnej a napriek tomu ho ostatní odsudzujú? Viem, je v tom vyžarovanie osobnosti, to ako človek na druhých ľudí pôsobí ale ak je záchrana 12 ľudských životov chyba tak potom som ju spravil :-(!
Je vôbec možné, aby človeka za 28 rokov nikto nepoznal. Teraz by bola logická odpoveď že nie ale ja tvrdím pravý opak.
Pravdou je, že nemôžem nikomu nič vyčítať, nemôžem ich súdiť za to, že ma považujú za klamará a za hajzla, pretože som sa tak správal a možno sa aj v dnešnej dobem správam ale veľmi ma mrzí, že moja vlastná manželka nevie koho si vlastne vzala a že za 11 rokov čo sme spolu sme sa ešte ani raz nerozprávali. Jednoducho ma to len mrzí.
Raz mi jedna osoba, ktorá o tomto vie povedala, že ak by som sa vtedy rozhodol ináč tak by som nikdy nebol šťastný. Lenže keby vtedy viem ako na tom teraz budem tak by som sa (možno) rozhodol ináč.
Všetko je to hlavne o tom, že všetko čo som zažíval vtedy je teraz späť a ja sa správam presne tak ako predtým. Toto nie je o tom že myslím na minulosť ale jednoducho tá minulosť je stále so mnou. Všetci mi hovoria, že musím zabudnúť ale to sa jednoducho nedá. A aj keby som chcel tá osoba, je teraz mediálnou hviezdou a tak ju vidím skoro každý týždeň buď v televízii, v rádiu alebo na internete. Je ťažké zabudnúť ak má človek minulosť stále pred očami a ešte keď je ten človek ešte aj šťastný. Možno je to závisť neviem ale hlavne je to otázka prečo je to naopak? Prečo má obyčajný vrah to, po čom mnohí len túžia a otázka aká je v dnešnom svete dôležitá pravda a kde sa podeli základné ľudské hodnoty?????
Všetci mi hovoria, že nie je neskoro a že sa vždy všetko dá ale ja si myslím že to nie je pravda. Existuje taká pekná veta: PRAVDA VŽDY VÍŤAZÍ lenže táto veta v tomto prípade neexistuje a pravda je niekde úplne inde.
Každý človek má svoj osud a za všetko toto môžem len ja sám! Ja som sa totiž pred 14 rokmi rozhodol a ja som teraz v podstate ostal sám. Nie tí, čo sa na mňa vykašlali ale práve ja a preto viem jedno chyba nieje v tých ostatných ale vo mne len najhoršie je na tom to, že stále neviem akú chybu som v živote urobil?
Raz mi jedna osoba, ktorú si nesmierne vážim povedala, že by som nemal svojich priateľov zaťažovať týmito problémami a neotravovať ich tým čo som prežil a tým čo ma trápi, pretože väčšina ľudí nie sú veľmi dobrí poslucháči. Musím s tým súhlasiť ale len v tom prípade pokiaľ sa nejedná o naozajstných priateľov. Pretože ak nemôžem povedať priateľom čo ma trápi tak potom komu??? Každý jeden z mojich priateľov to najprv chcel vedieť a keď som mu to povedal tak sa mi otočil chrbtom. Možno to preháňam ale podľa mňa skutočný priateľ by nemal chcieť toho druhého zmeniť a mal by prijať to aký je. Nikdy som s týmto nechcel nikoho zaťažovať ale..... Existuje ešte jedna podľa mňa nepravdivá veta ,, Miluj len do tej miery aby si nebol príliš smutný keď to stratíš,,! Podľa mňa je to hlúposť, pretože ak človek niekoho miluje alebo mu verí tak celým srdcom a toto môže povedať len ten čo nikdy nikomu neveril!!!
Tí ktorých mám rád mi každý deň chcú pomôcť a pýtajú sa ako, lenže ja to neviem tiež a tiež sa to pýtam? Ak si raz niekto vytvorí na človeka určitý názor tak je prakticky nemožné ho zmeniť.
Mohol by som ešte veľa písať o intrigách, vraždách a o minulosti, ktorá je už teraz ale nepodstatná a nikoho to už teraz nezaujíma. Napriek tomu, že sa priatelia s vrahom tak nechcú poznať pravdu. A aj keby chceli tak mi už nikto nikdy neuverí a všetci tvrdia, že majú svoje životy a že to čo bolo pred 14 rokmi už nie je podstatné ale prečo len ja si myslím, že ak chcel niekto niekoho zabiť a teraz sú z nich najlepší priatelia tak je to dosť podstatné?
Možno som idiot, možno som urobil nejaké chyby ale ja chcem do riti vedieť aké. Ak to totiž vedieť nebudem tak ich nikdy nebudem vedieť napraviť.

BRATISLAVA 5. septembra (WEBNOVINY) - Tridsaťosem percent Európanov trpí mentálnymi a neurologickými ochoreniami. Len tretina z nich pritom dostáva potrebnú liečbu. Vyplynulo to z rozsiahlej štúdie, ktorú uskutočnili v 30 krajinách Európy - vo všetkých štátoch Európskej únie a vo Švajčiarsku, na Islande a v Nórsku. Vedcom sa podarilo počas troch rokov skúmať 514 miliónov ľudí, pričom sa zamerali na približne 100 porúch od úzkosti cez depresiu, závislosti, schizofréniu až po neurologické ochorenia vrátane epilepsie, Parkinsonovej choroby či rôznych druhov sklerózy. Výsledky však nemohli porovnať so štúdiami zo zvyšku sveta, pretože tie brali do úvahy iné parametre.
www.webnoviny.sk

tomuto statu absolutne na nas nezalezi, ked pride nejaky sikmooky tak mu daju vsetko, a vlastnym nedaju nic bohuzial takato je realita,
pani RADICOVU nezaujimaju ze su tu aj bezdomovci ktori nechceli ist na tu ulicu
a cim dalej tym je tu horsie na slovensku
neviem kam spejeme

mirka - presne...ja mam na prd spanok odkedy mame hypoteku

jasne ze aj peniaze hraju velku rolu v depresiach

ved mladi ludia musia brat hypoteky a uveri aby mohli nejak zit samostatne
a dobre vieme ake su platy na slovensku
potom nemaju z coho splacat
nedajboze ak maju este deti

teraz je tazka doba
zdravim pani RADICOVU

Deň sa zúžil na získavanie peňazí, ktoré sú nedostatkovým tovarom. Podľa mňa je nedostatok peňazí spúšťačom depresie a pod. porúch. Treba zvýšiť životnú úroveň, štát by mal AKTÍVNEJŠIE zasahovať pri zamestnávaní ľudí lebo pracovných miest je na Slovensku podľa mňa dostatok. Čo je to za ÚP, keď ide prioritne o blbú evidenciu nezamestnaných alebo o to, aby si ľudia zháňali potvrdenky, že si hľadali prácu (nakoľko je nutná pečiatka, tak ide len o prácu v blízkom okolí - hlúposť). Či je človek pol roka alebo dva roky na ÚP, nikoho to nezaujíma.