Depresia

Neviem prečo ale je to presné, ako keby som to napísal ja. Ja neviem či bolo správne, že som Svoje problémy napísal práve sem a na fórum. Som totiž veľký odporca internetu ale pravdu povediac som dúfal, že Vás bude menej :( Dúfal som, že nenájdem toľko ľudí čo majú také veľké problémy :( pravdou je že si to povedala presne, ale v prírode to je už dané milióny rokov - vždy sa presadia len tí silnejší a zákernejší. Slabší jedinci nemajú šancu. Neviem koľko to trvá u Teba alebo u ostatných ale myslím si, že mojich 14 rokov je veľa, veľmi veľa. Dúfam, že sa Ti podarí mať dieťa, veľa ľudí totiž hovorí, že práve dieťa veľa zmení ale ja som napriek tomu skeptický. Tak isto som si naivne myslel, že svadba všetko zmení ale nebolo to tak. Priatelia? Vieš nie je priateľ ako priateľ (kamarát). mal som tú možnosť poznať veľmi dobrých ľudí ale žiadny z nich pri mne ešte nevydržal čím to je? Prečo mi tí ľudia neveria, keď ja im verím celým srdiečkom a urobil by som pre nich všetko na svete? Možno sa chcem cítiť len potrebným a práve preto som až prehnane naivný ale kto vie. Viem, že ak by nebolo tých ľudí tak by som to tak dlho nevydržal. Stále som toho názoru, že radšej priateľov stratiť ako nemať žiadnych. Nie ja už nemusím hrať tú hru lenže všetci si ma takého pamätajú a už som si na to zvykol, tak ako mám byť po tom všetkom sám sebou??? Počul som veľa názorov od svojich ,,priateľov,, ale je až také zlé povedať priateľovi, za ktorého by si dala aj život nech ide preč - ak by Ti na otázku či Ti verí odpovedal, že NIE? To sú jednoducho moje zásady! Možno som stratil veľa priateľov ale ak mi niekto neverí tak nemôže byť môj priateľ. Na druhej strane mám ešte jeden problém a to ten, že mám tých ľudí napriek všetkému rád. Ďalšou mojou zásadou je, že komu raz poviem že je môj priateľ tak je ním navždy nech sa deje čokoľvek. Čiže aj ľudia čo mi ublížili. Ale to je asi úplne jedno, som veľmi rád že Ste tu a že sa môžem niekomu zdôveriť, niekomu s podobnými problémami. Mám aj tak milá tinkuska veľkú výhodu a to, že o tom vie Tvoj priateľ. Keby nevedel o tom nikto čo by si robila? Vieš nejaké 2 roky som mal útlm a cítil som sa v podstate šťastný ale posledné 2 roky je to späť a ja stále rozmýšľam ako mám manželke povedať, že sa mi nechce? SEX? Môj intímny život je na tom veľmi zle a už mi dochádzajú výhovorky, prvý rok čo to prišlo sa to nejako dalo ale čo teraz....? Moja manželka chce dieťa, ja tiež ale.....? Ja sa nedokážem postarať sám o seba :( Magy,plo,tinkuska máte pravdu všetci ale mám ju aj ja. Z depresie sa nedá vyliečiť, človek môže len zabudnúť a buď zabúda pomocou liekov každý deň alebo má dobrého doktora a ten mu pomôže zabudnúť trvalejšie. Zabudnite nato, nebolo to pozitívne, beriem späť. Napíšem ešte jednu vec, možno som sebecký ale ak by ste sa chceli niečo spýtať tak pamätajte, že mám podobné problémy a veľmi rád Vám všetkým odpoviem. Tak zatiaľ a ešte raz VEĽMI PEKNE VÁM ZA VŠETKO ĎAKUJEM :)

No, mimulus, ak by som vedela na toto odpoved, tak by som ti ju uz davno povedala. Zatial nam asi ostava len bojovat, hladat.
Podla mna je dolezite necakat ze sa zo dna na den stanu zazraky, a zrazu sa na druhy den zobudime a budeme super stastni, bez problemov a pod.. Asi je to mravenčia práca. Treba si odpustit, a presviedcat sam seba, ze aj my si zasluzime byt stastní. Ale je to velmi tazke, najma v tomto svete, ked sa darí ludom arogantnym, sebavedomým, nie precitlivelým a ohladuplnym :)

Ďakujem Vám všetkým :) A tinkuska napísala si to presne. Ale čo teraz? Dokedy to tak bude?

No, ako prvé. Máš úplnú pravdu, ze clovek ktorý nezažil to isté, alebo podobné, ti neuverí alebo ťa nepochopí. Aj ja mým depresie, a úzkostné stavy, a vie o tom len môj priateľ a este jeden kamoš, ale priateľ vie o mne všetko, snaží sa mi pomoct, ale nie je to jednoduche a aj on sám je z toho vyčerpaný. Rodina by to nepochopila a známy už duplom nie. Jedine čo ti takí ludia poradia je, aby si si veci nebral k srdcu a aby si sa viac usmieval..to sú teda rady. Ja riešim podobne veci ako ty. Chcem mať tiež rodinu aj deti, ale bolo by to odo mna maximalne nezodpovedne, kedze v mojom stave nie som niekedy schopna ani umyť riad, ci utrieť prach..co by som robila s dietatom?? Buducnost je cierna diera, navyse plna strachu a neistoty. Niekedy by som aj ja najradšej nebola, odisla niekde daleko, mimo celeho tohto sveta a systemu, alebo si zelam aby som mohla zacat odznova, mam pocity beznadeje a zufalstva, ale napriek tomu rano vstanem, umyjem sa, najem, a snazim sa zit. Ale maximalne ma to uz nebaví. Mam dni kedy mi je lepsie, ale aj dni, kedy plačem, a mám pocit ze uz som asi dávno šialená. Ale v kútiku duše sa strašne snažím z toho dostať, chcem žiť, nechcem zomrieť. Ak by som chcela zomrieť, určite by som sa o tom zž dávno pokusila, nehovorim ze som nemala chut, ale neurobila som to, a nie preto ze by som bola slaboch. A to iste si myslim aj o tebe. Neskočíš z toho okna, a ty vies preco. Chces žiť, chces aby ta niekto pochopil, aby ta mal niekto rád, takeho aky si.
Napadla ma jedna vec. Ty si myslis ze cely zivot predstieras. Ty sisa narodil a do 14r si bol obycajny mlady chalan. Potom sa stalo to, čo sa stalo a donutilo ťa hrať hru, aby si zachránil ludi, sám seba, a svoje presvedčenie o spravodlivosti. Ked tá hra aj skoncila, v tebe to ostalo aj nadalej, stratil si "kamaratov", ktorí ani neboli kamaratmi. Ty stale hras hru, vidis sa ako ten chalan, ktory musi hrat, aby oklamal supera, musis byt stale v strehu, stale v pozore. Ale pravda je ze nemusiš. Uz nie si to, čím si bol. Si ty, taky, aky si bol pred tou hrou.
Spomen si aky si bol predtym. Skus si predstavit, aj ked to bude velmi tazke, aky by si bol, keby sa to nestalo. Je jedno, ze toho vraha stale vidis v mediach, to je jeho zivot, a on bude súdený, on je mimo teba (pokial teda nie ste v kontakte alebo sa ti nevyhraza). Ty si ty. Mas v sebe zmatok a urcite to nepojde zo dna na den. Viem ze teraz na teba vsetko padá, zamestnanie, vztah, pocit neschopnosti, zviazane ruky, neschopnost nieco urobit, nieco zmenit, mas pocit ze cas uteka a ty si na jednom mieste, totoalne zviazany. JA to mam tak isto. Aj ja som za 4 roky stratila 4 zamestnania, a to myslim vazne. Ani mna odnikila nevyrazili, odisla som sama. Chapem ta aspon v tychto veciach.
Ono, kazdy ma nejake tajomstva (nechcem tymto zlahcovat to, co si si prezil, to bol extrem), kazdy ma za sebou nejaku minulost, nieco, za co sa hanbí, nieco co urobil a zda sa mu to nenormalne a nikdy nikomu to nepovie, ale vnutri ho to trápi, niekde v podvedomí a hryzie ho svedomie, hryzie mu to mysel hocikedy, v necakanu chvilu..
Je nutné si odpustiť. Odpustit sebe, a to v prvom rade. Odpustit si, olutovat a odpustit. Na to netreba ani farára (tí su tiež len bábky a pokrytci, česť výnimkám). A odpustit druhým. My tu nie sme na to, aby sme súdili, aj ked je to ťažke a robime to, mozno aj nevedomky. Odpustit sebe a druhym. Rozpravaj sa s bohom, nie naučené modlitby, ale úprimne ako s kamarátom. Dodá ti to silu, ulaví sa ti.
A uvedom si že nie si sám. Veľa ľudí takto trpí, niektorí si to nechcu ani priznať, a utapaju svoj zial v drogach, alkohole, alebo ničia zivot iným.
Vždy je nádej a ty bojuješ..ešte sa nevzdávaj, určite NIE.

Magy súhlasím s tebou,vela problémov v živote je preto že máme svoje zakorenené predstavy a názory a držíme sa ich ako kliešte a nevieme,nechceme pripustiť,žeby to mohlo byť aj inak ako si myslíme.Presne je to tak,že veci vidíme ako ich chceme vidieť.

Mimulus,budem sa za teba modliť a uvidíme o nejaký čas,možno kratší a možno bude velmi dlhý,ale ti to musí pomôcť.Viem to.Keby si dal aspon po čase vedieť,ako sa máš.

mas pravdu, ani ja som vtedy neveril, ale prisiel neznamy clovek (tak ako som neznamy teraz pre teba ja alebo ktokolvek iny tu na fore) a dostal ma z toho. jendoducho pouzil spravne argumenty a donutil ma uvidiet veci take, ake boli, nie ake som si cele tie roky predstavoval ja, ze su. z toho co pises, je tak polovica naozaj realita, druha polovica je tvoj vlastny postoj, pohlad na realitu alebo to, ako realitu chces vidiet ty. vzdy je to o tom, ze vidime veci, ako ich vidiet chceme. v skutocnosti su ine. a niekedy diametralne odlisne. nesuhlasim, ze sa ti pomoct neda a nesuhlasim, ze potrebujes psychiatra/psychologa.

Milá plo ďakujem Ti za všetko a musím Ti povedať jednu vec. Máš pravdu v tom čo hovoríš lenže ja sa bojím niečo urobiť sám. Máš pravdu pomoc nepríde za mnou sama ale mám ju ešte hľadať? Čo ak už nechcem? Viem zdá sa Ti to teraz ako neopodstatnená fráza ale môžem s kľudným svedomím všetkým povedať, že z Depresie ako takej sa človek nikdy nedostane. Môže zabudnúť a na veľmi dlhý čas, možno aj na celý život ale môže len zabudnúť. Nikdy nesprav ani ty ani nikto iný čo ste tu takú chybu akú som spravil ja. Nikdy nestraťte priateľov!!! Pretože len vďaka ľuďom, ktorí Vás majú radi dokážete zabudnúť. Viem napísal som toho veľa a Magy pozri možno si sa z toho dostal ale ak bol Tvoj problém len trošku podobný s mojím tak určite mi dáš za pravdu, že keby si vtedy čítal niečo také aké si mi teraz napísal tak by som tomu neveril. Chcel som sa aj tebe veľmi pekne poďakovať ale asi som to už vzdal. Všetci čo ste tu viete, že sa neozvem a dobrovoľne psychiatrovi ani farárovi nepôjdem. Viem, mal by som ale prečo? To je tá otázka na ktorú by som si mal vedieť odpovedať nie?plo máš úplnú pravdu, sám si dávam odpovede ale len na tie otázky na ktoré by mi aj ostatní odpovedali tak isto. Mám na výber? Viem každý na tomto fóre mi niečo poradí ale prečo to potom nespravím??? Ak tak veľmi chceš vedieť koľko mám rokov tak mám 28, to odkiaľ som Ti však nepoviem. Popravde som to už vzdal veľmi dávno a už neverím tomu, že môže byť niečo lepšie. Teraz to napíšem ešte raz jediné veci, pre ktorú môže človek zabudnúť na depresiu sú priatelia, láska a to, že človek niekam patrí. Viem, že mi chcete pomôcť ale možno to tak má byť. Možno ako hovoríš má Boh so mnou iné plány a tú pomoc odmietam v jeho mene. Ja neviem či sa bojím odhalenia, straty rodiny alebo toho že ak sa to náhodou podarí. Prečo sa bojím toho posledného? Pretože už sa nemám kam vrátiť? Mám síce rodinu a manželku ktorú veľmi ľúbim ale nemám priateľov a ak rodina 14 rokov netušila čo ma trápi tak ako sa bude potom ku mne správať??? Tak ako donútiť človeka ktorý má problémy aby išiel psychológovi???

Mimulus,mohla by som vedieť aspon odkial si a kolko máš rokov?Podla tvojho vyjadrovania si celkom inteligentný človek.

Mimulus,nemyslíš alebo neveríš že Boh aj v týchto tvojich ťažkých životných situáciách stojí pri tebe a pomáha ti?Ty to nevidíš ale stojí pri tebe a pomáha ti niesť ten kríž aj ked sa to nijako nezdá.Podla všetkého čo píšeš si už na samom dne,to znamená že hlbšie spadnúť sa už nedá,môžeš ísť len hore.Tak ked už nemôžeš viac stratiť,môžeš len získavať.Ja ti niečo poviem.Ked som bola vo svojom živote raz celkom na dne,a nevidela som už žiadne ale skutočne žiadne východisko,jednoducho som si povedala že to nechávam tak,nech to dopadne ako dopadne,nerobila som s tým úplne nič.Odovzdala som to do Pánových rúk.A on to zariadil.Popravde nečakala som už nič,lebo nebolo riešenie.Ale on to zariadil takým spôsobom že som nechápala.Nám sa môže zdať že nevidíme riešenie a že náš život alebo problém je už neriešitelný,ale to len preto lebo náš mozog jednoducho je slabý a nestačí na mnohé veci.Tvoj problém je aj v tom že dopredu všetko odsudzuješ a odpovedáš si hned aj na svoje otázky a tým saa len uisťuješ že naozaj pre teba nie je žiadne riešenie.Ale zober do úvahy že je to vždy len tvoj názor,je to to čo si len ty myslíš,ale ver že žijú a existujú ludia ktorý by ti pomohli,len treba tomu začať veriť.Ako som povedala,ked už nemáš čo stratiť,tak sa na všetko vykašli askús hladať dalej pomoc,aj ked ju znovu a znovu nenájdeš-hladaj dalej,ona musí prísť.Nie všetci ludia sú rovnakí,a ver tomu že je na svete aj vela takých,ktorí vedia pomôcť.Takisto aj medzi psychologmi a psychiatrami sú dobrí odborníci,len sa nesmieš vzdávať.Ked nemáš čo stratiť,tak len chod a hladaj.Možno to vyznie otrepane,ale v prvom rade by ti pomohli lieky,aj ked to odsudzuješ,ale by ti pomohli.Aj mna dostali z najväčších problémov,a možno aj terapia,ale ked jej neveríš skús toho farára,neboj sa ho,neodsúdi ťa,alebo existujú všelijaké komunity,kde sa stretávajú kresťansky založení ludia,aj u nás v Trenčíne je jedna taká skupinka.Oni by ti určite radi pomohli,len treba chcieť a urobiť pre to niečo aj sám,nie len čakať že niekto príde za tebou sám od seba.A uvidíš na koniec že žiadny problém nie je taký neriešitelný ako ho my vidíme.Musíš začať sám od seba a vykročiť tej pomoci ktorú hladáš-oproti.