beloved:
jaj, az teraz som si vsimla, ty si chcela vediet nieco o mne? fu, co napisat..som z BA...:) hm, hm, hm, co sa tyka anorexie, trpela som nou asi 4-5 rokov, pricom teraz som z nej, konecne, vonku. su to uplne ine starosti, lebo zistis, ze ked sa ti anorexia pridruzila v case dospievania, ked sa z teba stava dospela osobnost, zistis, ze musis budovat vsetko odznovu- vsetko, co som mala, cela osobnost, bola len akymsi vymyslom anorexie. jedine, co fakt citim, ze vo mne ostalo aj na dalej, je vola pomahat a citim, ze uz na nu konecne aj mam ozajsku energiu. vies, co ma najviac motivovalo k tomu aby som sa liecila? Pezinok a ich metody...ti ludia, tusim, ani nemaju sajnu o tom, co sa snazia "lecit"dala som sa, teda, na tuto hrozostrasnu cestu sama. bolo to najnarocnejsie, co sa len da, zmobilizovala som vsetky sily-v prvom rade, som musela dosiahnut to, aby mi znovu prisiel menzes, 2.najst niekoho, komu doverujem a kto by mi robil nieco, kvazi, superviziu, no nepomahal mi, lebo to by bolo, v tej dobe, pre mna nepredstavitelny problem zit s tym, ze mi niekto pomaha. a potom to uz len slo, cely cas len islo o oklamanie vlastnej hlavy, vlastneho rozumu a vlastnej identity. a teraz? som uz z nejedenia vonku, i ked sa este ukazuje castokrat vycitka, no moja vlastna mysel je uz teraz ovela silnejsia ako to zlo vo mne, nutiace ma k tej vsetkej hroze, ktorej som bola schopna. napokon, ked uz som viac nedokazala pre seba spravit a moj stav stagnoval na velmi stereotipnom, stale rovnakom jedle a moje socialne spravanie bolo hrozne, vyhladala som psychiatricku a nutricnu expertku, ktora teraz mi pomaha liecit podstatu celej tej choroby- zle rodinne vztahy a zle pochopenie svojej osoby a jej postavenia a pod.nemam to sice este stale lahke, teraz su tu ine velke problemy, ktore ma niekedy dovedu na myslienku, ze keby som bola v anorexii, bolo by mi lepsie, no napokon sa mi vzdy potvrdi pravy opak. OPLATI SA BOJOVAT, TAK BYBY, PRIPOJTE SA KU MNE....!!!!!!