katka
Tak to si napísala úplne moje pocity a myšlienky.Úplne si to vystihla.Ja ešte dodám,že ja som nemohla dvihnúť ani pohár a napiť sa.A to nehovorím o tom ako som chcela ísť na wc.No nepríjemné ako svet,ale môj muž mi dával nohavice aj dolu aj hore.Moje zlaté deti ma kŕmili,lebo pohnúť rukou bola smrť.A keď som chcela vstať z toho pololehu,tak keby som bola sama---nehrozíííí.Musela som sa uvoľniť ako mŕtvola a muž ma zo zadu vytlačil do sedu,aby som nenapla ani jeden sval.Vtedy som si povedala,že keby som toto len tušila čo ma čaká po op.,tak do toho v živote nejdem.Ale všetko prešlo a keď vidím tie ešte nie najlepšie prska,tak si hovorím,že to stálo za to a šla by som do toho.Veď my ženy vydržíme ako kone!!!Ale určite to treba povedať aspoň mame.Aj moja frflala,že načo,veď už máš 40r,vydatá si,tak načo ti budú...atd...Ale ja som po tom túžila 8 rokov,vždy z toho nejako vzišlo a teraz nemôžem uveriť,že to mám za sebou.A mama ma tiež nenechala v štychu,pomáhala,varila,prala,žehlila a keď nikto nebol doma,jednoducho pri mne sedela...,že čo keby náhodou niečo.Veď sme ich deti a mamy väčšinou trpia so svojími deťušami a urobia všetko pre to,aby nám utrpenie uľahčili.
ari
Takže asi neváhaj jednoducho to mame oznám.Veď si nemusíš pýtať dovolenie.Budeš mať aj ty lepší pocit,keď pôjdeš na sálu s tým vedomím,že to mama vie.
No,ale to je iba môj názor...