mám 31 rokov, sestra 26. celý život mala väčšie šťastie odo mňa. ona sa vydala, ja nemám ani priateľa. už tá svatba bola pre mńa utrpenie. ona šťastná a veselá, ja sama a ešte ma aj rodina celý čas podpichovala: ty sa kedy budeš vydávať? prečo si tu sama? a ani nikoho nemáš?
a teraz čaká dieťa. mala by som sa tešiť, ale ja jej len závidím. Ak čo len prehovorí na mňa o tom dieťati o tom ako sa teší, tak som podráždená a odchádzam z jej blízkosti. Závidím jej to šťastie, rodinu, manžela, dieťa. A rozmýšľajú, že postavia rodinný dom. Ja to nikdy nebudem mať. To viem na sto percent, lebo mám zdrav. problémy.
Ako sa mám s tým vyrovnať? Nezávidieť.
Nedokážem to. Je to silnejšie ako ja.
Často po večeroch plačem, že aj ja si zaslúžim byť štastná, tak ako ona. Poraďte ako na to?