Rezanie do krvi - neviem prestat

Chcela by som zdieľať tvoje nadšenie, Jane :D Teda zatiaľ mi jazvy nevadia, ale obávam sa, že časom začnú, to keď dostanem rozum:)

elonedelka - čožé, jazvy sú to najkrajšie, čo môže človeka zdobiť (no a ešte aj tetovanie). Ja milujem jazvy, preto, keď sa režem, som ešte aj šťastná, že mi ostanú jazvy :-) (zlý prípad, ja viem).

tak každý má iné ciele.. Mne stačilo do krvi..A teraz to velmi lutujem lebo mám 2 cm jazvy na rukách. fúúj-nenávidim moje ruky.a to si povie asi každý kto sa reže :)

Do krvi je málo, to len akurát prereže kožu. Treba sa rezať až do mäsa, najlepšie do kosti.

Ahoj... Aj ja som sa rezala uplne do krvy , niekedy som mala pocit , že som si prerezala žily.. Skončila som na psychiatrii ,najskor 2 krát v Nitre a potom v kremnici ... V kremnici mi to naozaj pomohlo..Najskôr som sa aj tam rezala , ale viedlo to do kazajky a sieťovej postele..tak som stým prestala.. treba mať na to silnú volu.. Treba si povedať ,že mám milujúcu rodinu ktorá ma potrebuje a je jej luto ked sa režem, mám vyborných kamarátov ...proste treba sa zaprieť..a ked pride na teba tá chvilka, že "aha , idem sa rezať".. vtedy treba za niekým ísť..a povedať že mám na to chuť.. Aj ked ja vždy ked som to povedala som skončila na JIS-ke .. ale pomohlo mi to :))..A teraz som vyliečená , aj ked niekedy mám take nervy a chuť sa totálne dorezať , neraz som držala v ruke niečo ostré.. Ale vždy som sa prekonala..A teraz som už naozaj vyliečená a snažím sa pomáhať iným..A hlavne kamarátom zo psychiatrie aby sa nerezali.. Aj ked bývaju daleko tak aspon cez FB :).. Rada pomožem hoci komu stačí napísať na FB : Nina Foldešiova

no vidis::: ja zase si vymyslam, ze som chora a beham po kadejakych nezmyselnych vysetreniach a bavi ma to a neviem s tym prestat :DSom normalna????

Nie moc dlho... je to celkom "novinka", ak to mám tak nazvať. Príležitostné rany nerátam, samodeštruktívne sklony ako podpálenie sa tiež nie (lebo to bola na 50% náhoda, na 50% zámer), ale tak asi mesiac.
Ak by som tam chcela zarátať aj tieto vyššie spomenuté veci, tak možno rok.

Jane: Ako dlho si vlastne ubližuješ?

Motiváciu som mávala, snažila som sa tomu nejak zabrániť, ale keď sa mi začali triasť ruky a musela som si chytiť hlavu aby som nezačala doma kričať (čo by určite prilákalo pozornosť mojich zákonných zástupcov), tak som si povedala že jedna ranka neublíži.
Škoda, že pri jednej moje hlúpe ja neostane ;-)
Ale fakt sa snažím...

Nájdite silnú motiváciu, ktorá by vás od toho odrádzala, a keď už to na vás príde, snažte sa čo najdlhšie odolávať, to nutkanie netrvá večne. (Som však rovnaký typ ako Jane, bohužiaľ.)