Rezanie do krvi - neviem prestat

prosim nerobte sito, je to zle, ja viem je to fajn, ale nesmieme, keby som mohol niekomu povedat a tak to hovorim vam, nesmieme to robit, aj ked je to krasne, nesmieme.

Keď sa ti napríklad stane, že sa zle narodíš a nikomu to nemôžeš povedať, lebo by tomu nerozumeli a smiali by sa a tak stále rozmýšľaš načo si na tom svete a pre koho. A tak nejako sa mi stalo, že no ja neviem, proste som si to urobil. Keď si to krásne urobíš a dorežeš celú nôžku a proste vieš, že nezvládaš život a ešte aj to, že som sa zle narodil a pekne sa dorežem a cítim, ako mi pekne tečie teplá krvička po nohe, tak pekne zaspím a zabudnem na všetky problémy a na druhý deň, keď sa zobudím, tak cítim tak príjemnú bolesť, ale onedlho ma to začne bolieť, keď sa to hojí a ma to veľmi bolí a tak si to chcem urobiť zas, aby ma to nebolelo.

Nikto o tom nemáte ani poňatia, ale ak budete chcieť, možno niekedy Vám to poviem. ja chcem odísť.

Ja keď som s tým začala , tak len úplne zo srandy . Potom už vážnejšie a bolo to zvláštne stále na to myslieť . Ale ten pocit je nenahraditeľný , však ? Prestala som , prestala som vďaka smiechu . Musíš sa smiať , inak neprestaneš myslieť na zlé veci .

Ja teraz, keď sa režem, tak úplne lajtkovo, sama sa čudujem, nejak mi to odchádza alebo čo... ale stále mám chute :-D
Pokiaľ si sama v hlave nepovieš STOP, tak ti ani druhý nebudú vedieť pomôcť. Skús sa o tom porozprávať s psychológom a možno nájdete nejaké postupné riešenie...

Ahoj, mám s tým tiež problém. Pre mňa je to exit. Proste keď nevládzem. Mám jazvy na rukách a veľkú jazvu na bruchu. Neviem čo mám s tým robiť a trápi ma potom ako musím klamať okoliu a rodine. Je mi už z toho zle, ale neviem ako ďalej.. :(

Existuje ešte nejaký čitateľ alebo prispievateľ v tejto téme?
Potrebujem jednu radu... malinkatú radku. ..
Hlavne od self-harmerov.... A moja otázka je, ako o tom povedať rodičom, alebo ako ich s tým oboznámiť? Dobre, to som sa chcela porozprávať o tom aj s psychologičkou/psychiatrom, neviem kto bude ochotný to so mnou rozoberať. Ale chcela by som aj váš názor.
Plus, ako reagovali vaši rodičia, keď to zistili... alebo také čosi...

Najhoršie reakcie okolia na SP sú asi vety typu: "To je hlúposť! Si blázon! Načo to robíš! Si decko čo sa snaží zaujať..." a tak.

Tá pani psychologička bola náhodou veľmi milá pani a pochybujem, že by som bola jej prvá selfharmerka, myslím, že to robí už dlho.
Ja som skôr odpovedala na otázky :-D nevykecávala som sa :-D ale dobrá spolupráca - taká zoznamovacia hodinka. Ona sa pýtala, ja som odpovedala. Snažila som sa skladať vety, aj keď som bola veľmi nervózna.
No a k psychiatrovi ma chcela poslať hlavne preto, aby mi dal nejaké lieky na depresiu (možno má tajné úmysly zavrieť ma za to do ústavu, ale to jej nedovolím :-D).

zewa - neviem či sem ešte prídeš, ale aj tak ti odpíšem.
Schovávam, ako to len ide. Doma, u kamarátky sa snažím (ale tá má vždy o 3 stupne viac, ako je u nás doma a na to nie som zvyknutá, takže asi toľko... no zhrozenie jej mamky či bratov mi vadí akosi najmenej). RAz... jediný krát som sa v škole pozabudla - na maturite, ale hneď mi to povedala spolužiačka, tak som sa užaj obliekala. Nechcem, aby ľudia na mňa ukazovali prstom, dosť čo takto sa na mňa pozerajú v jednom kuse, dnes mal každý so mnou problém, normálny ľudia, čo by ste o nich povedali, že majú rozum a oni idú vyrývať za to, že mám modré vlasy. Nie to ešte aby sa zo mňa smiali sopliaci, že som EMO, ako to oni zvyknú. :-/ nestojím o to. Nestojím o pozornosť.

No, nieco poriesime. Vdaka za nahlad ;)