Depresia a panicka porucha

Rony to su super stranky.citam ich uz hodinu a vela som sa dozvedel aj o mojich problemoch ktore mam pri vysadzovani antidepresiv.Teraz viem preco asi mam take pocity a ako asi dlho budu trvat. Dik ozvem sa.

dieťa si berie len šupnut ho mame, lebo vie, že mi to ubližuje..že mu ju musím dať zdravú, čistú....a ostávam sama.

nerobí to kôli láske k malej ver mi....a všetky hodnoty, ktoré malej doma dávam, tak on ignoruje...

kôli nemu mám PP...no neviem zuzka ako by si reagovala, keby ti k domu vozil frajerky, priznal sa na súde ako ťa podvádzal..robil zo mna chuderu, handru...psychicky ma týral...bolo to hrozne...neviem čo by som za to dala nevidieť ho, nestretávať sa s ním....

zuzuka, si doma na PN? Ako inak sa liečiš okrem brania Ad? Berieš aj lieky proti úzkosti? Z vlastnej skúsenosti viem, že veľmi pomáha denný psychiatrický stacionár. Tam máš všetko, cvičenie, relaxáciu, skupinovú aj pracovnú terapiu, možnosť dohodnúť si individuálnu psychoterapiu. Brať len AD a sedieť doma nestačí.

Teraz už chápem, ty vieš čo je spúšťač, to je fajn. Vieš čo podľa mňa robíš zle?
Už teraz myslíš na to, čo bude o dva týždne, čo zas vymyslí, čo ti povie a už vopred vieš, že ti bude zle.
Ak ti môžem poradiť, pozri sa na to takto: Je to otec tvojho dieťaťa. Niekedy ste boli spolu, ale teraz sa to skončilo. Ty predsa nechceš ubližovať malej tým, že by si jej odopierala stretávanie sa s vlastným otcom, takže tie jeho návštevy sú nevyhnutné, zmier sa s tým, je to fakt, ktorý nemôžeš zmeniť. Neviem čo sa medzi vami stalo, ako to ublížil, ale to je minulosť. Viem, že je to ťažké, ale musíš minulosť nechať tak, čo je preč sa už nevráti. Teraz by som mala napísať, odpusti mu, lenže viem, že to je to najťažšie, možno na to nie je správny čas, možno je to pre teba nepredstaviteľné, ale je to tak, je to jednoduché, ale tie najjednoduchšie veci bývajú najťažšie. On ťa trápi hlúpimi rečami, alebo ťa uráža a tebe je z toho iba zle. Nič to nerieši, tak si ho prestaň všímať, neber si jeho reči k srdcu, on možno nevie povedať nič normálne, alebo to robí naschvál. Robí len to, na čo má, a ak nemá na viac, je to chudák, ktorý ti predsa nestojí za to, aby si pre neho prišla o zdravie, alebo sa ďalej trápila. Máš malú a tá potrebuje veselú a zdravú mamu, a keď budeš v pohode ty, bude aj malá v poriadku, viem, že deti veľmi citlivo reagujú na tieto naše stavy, sama som to zažila a teraz pozorujem, že aj moja dcéra sa niekedy správa dosť úzkostlivo a vôbec sa jej nečudujem, po tom čo si so mnou užila, keď som mávala panické záchvaty.

Babenky, prosim, pomozte mi.
PP trpim 3. mesiac. Nedokazem vyjst z bytu, beriem AD, ale nic... Prosim, ako sa mam pozviechat?

Ja teraz necvičím nejako špeciálne, chodím na dlhšie prechádzky, beriem magné B6, predtým 3 omega, neviem, či mi pomáhajú, niekedy sú horšie dni, niekedy lepšie, beriem to tak, že to je život, nie vždy svieti slnko.
Pomáha mi aj to, že chodím na tieto disusie, niečo popíšem a tým si opakujem a pripomínam si, čo som sa musela naučiť, lebo je to tak, musela som sa naučiť myslieť inak a hoci to ľudia v akútnej fáze choroby neradi počujú, pozitívne myslenie je dôležité,tým, že to sem napíšem, oživujem si naučené, lebo je veľmi jednoduché vrátiť sa k starým myšlienkovým návykom. Možno pomôžem niekomu a vlastne pomáham aj sebe.

spúšťačom paniky je môj bývaly, ked ma prísť pre malú tak dva dni vopred mi je na nič nemôžem spať...mám z neho traumu, čo zase za debilinu mi povie, si vymysli....potom som celú sobotu robila poriadky okolo domu, nebola som vyspatá a potom som išla von a vrátila som sa o jednej v noci....a to bola chyba...nebola som oddychnutá asi preto mi tak bolo na nič...neviem.....a potom zase stretnutie s mojim byv., jednoducho z neho mám neskutočnú paniku, to by nikto neveril...a ked ho nevidím, dnes už je pohoda, pracujem...za dva týždne zase ho budem znášať...

ja by som bola veľmi rada bez AD....nič viac by som si nepriala....musím aj myslením vyzrieť na to ešte viac, robiť viac, aby som to zvládla.....ja sa nevzdávam

tiež AD neznášam som proti nim....a tá divočina PP mi lezie na nervy. nepanikárim a viem čo si mám hovoriť, viem ako bojovať proti týmto myšlienkam, ale včera mi bolo fakt na......

Skús si ujasniť, čo tvoj včerajší stav spustilo. Urobila si dobre, že si išla do toho kostola, a ako píšeš, odtrpela si to tam. Nabudúce by to malo byť lepšie. Istotne už vieš, že sa nemáš vyhýbať miestam a situáciám, ktoré ti spôsobujú problémy, napr. cestovanie v dopr. prostriedkoch, nakupovanie v nákupných centrách, hypermarketoch atď. Ja som raz dostala taký záchvat paniky cestou do Tesca, že som sa skoro vrátila späť domov, ale mala som so sebou deti a cesta domov by mi trvala dlhšie, ako ceta tam, tak som tam akosi z posledných síl došla a potom to akoby zázrakom prešlo.
Ak nájdeš spúšťač paniky, niekedy stačí uvedomiť si, to je ono, toto mi robí problém a pozrieť sa na vec aj z inej strany, porozmýšľať, prečo je to tak a nájsť inú alternatívu pre danú situáciu.