Depresia a panicka porucha

Shosa26,

každý človek čo prežil panické ataky si hlavne na začiatku myslel a bol dokonca presvedčený,že sa mu niečo môže stať a mal strach aj zo smrti.Ja trpím PP 8,5roka a prežila som milión panic.atakov a nikdy som neupadla do bezvedomia a ak ti internista povedal,že máš zdravé srdiečko,tak tie výkyvy tlaku,pulz ako besný sú úplne bežné sprievodné javy aj pocit na odpadnutie,závraty,pocit nedostatku vzduchu...skrátka je to bežná vec!!!Ja si začnem pomaličky dýchať,keď mám pocit,že to na mňa lezie,lebo zrýchlené dýchanie nám stav zhoršuje a dochádza tak k prekysličeniu organizmu a následne sa dostavujú aj ostatné príznaky.Trvalo mi dlho kým som sa to naučila používať v praxi,lebo vždy som sa vyplašila a už mi od strachu ani dýchanie nepomohlo...teraz si poviem "kľud o chvíľu to prejde,hlavne nepanikár" a fakt to funguje.

Mne zomrel pred 7rokmi jediný súrodenec,brat mal iba 28rokov a presne do troch týždňov od stanovenia diagnózy podľahol leukémii...aj mne sa stav poriadne zhoršil,ale na tieto tragédie nie je naozaj iný liek ako čas!Keď mi to niekto povedal mala som chuť vraždiť..."nech už netrepú toto bude vždy bolieť rovnako",ale oni mali naozaj pravdu,prvé mesiace to bol des...nevedela som sa o ňom vôbec rozprávať približne dva roky,potom už síce áno,ale vždy som sa rozrevala a jedného dňa som si jednoducho povedala "veď je stále so mnou a raz sa opäť stretneme",beriem ho teraz ako môjho anjela strážneho a tým sa utešujem...u Teba je to ešte veľmi čerstvé a čas ako-tak sa s tým vysporiadať je u každého individuálny,ale aj to bude...

KOHO MILUJEME BUDE NAVŽDY S NAMI!!!

Shosa26, stačí, ak di dáš odpoveď na otázku, koľkokrát sa ti už za tie roky, čo trpíš PP, niečo stalo. Ja viem aký je to nepríjemný pocit, mať panický záchvat. Uvedom si, čo vtedy prežívaš, čoho sa najviac obávaš a zrátaj si, koľkokrát sa tvoje obavy naplnili. A budeš mať logické zdôvodnenie...
Je mi ľúto, že ti zomrela mama, je prirodzené, že v tomto období sa ti aj tvoj stav zhoršil, máš na to plné právo. Chce to čas...

Ahojte, trpim panickou poruchovou, alebo zachvatmi uz niekolko rokov, niekolko rokov beriem aj tabletky. Uz som si zvykla a podobne, ale bohuzial som absolhovala aj asi 2 lek. prichody RZS, kt. mi pichli nieco na upokojenie lebo moje srdce bilo rychlo, a mne sa samozrejme zdalo, ze sa mi nieco stane,ze zomriem a pod. TEraz sa to velmi velm zhorsilo, pred mesiacom mi zomrela mama, nemam otca ani surodencov, mam 26rokov a zijem s priatelom,kt. mi chce pomoct ale je hm ako to povedat, neschopny vzit sa do toho co citim nevie si predstavit to co prezivam ked pride attack, aka bolest aky strach, viete o com hovorim. To co ma zaujima je ako ste si take iste ze sa Vam nic nemoze stat, moja psichologicka mi to tiez vravi ze pri zachvate sa mi nic nemoze stat, ale ja to neviem prijat. Ved srdce bije rychlo naozaj, tlak citim naozaj aj bolest pri srdci niekedy naozaj, aj odpadnut mozem nie? Poradte ako prijat to ze sa mi naozaj nic nestane, ale logicke argumenty prosim, ja vime uz o tom fakt vela a predsa som tuto otazku nevedela zodpovedat tak aby som tomu vo vnutri uverila .dakujem

Ahoj myska1D,

vieš ty robíš jednu veľkú chybu,už si si stanovila a sama odôvodnila prečo na psychoterapiu nemôžeš ísť...čo keby si popremýšľala nad tým ako nájsť spôsob,aby si tam mohla začať chodiť.Veď ako chodíš pre lieky psychiatrovi...predpokladám,že ťa tam vozí otec,alebo manžel.Ty podľa toho čo popisuješ si nevieš sama pomôcť a tá terapia aspoň 1-2krát do týždňa by ti určite prospela a keď by si nemala žiadne pozitívne výsledky (čomu neverím) jednoducho by si tam viac neišla,ale treba so sebou niečo začať robiť,zvyšovanie dávok liekov ti možno na chvíľu "pomôže" a čo ďalej...budeš ich neustále zvyšovať,kým ťa neutlmia úplne???Tá relaxácia je super vec,ale treba robiť EŠTE viac!!!Daj si nejaký cieľ napr.začni pomaly chodiť sama von,stačí zo začiatku pred bytovku-dom a postupne stále ďalej,skrátka nezostávaj zatvorená doma aj keď zvládneš ísť hoci na 5minút sama von aj to bude úspech!!!Niečo vážne treba robiť,aby si nežila v úplnej izolácii!!!

Ja ti to píšem preto,lebo sama s tým bojujem,mám nenormálny strach chodiť sama von,ale snažím sa ho postupne prekonávať.Ak budem hľadať stále dôvody prečo neísť sama von nikdy ten strach neporazím!!!Napísala som si na papier z čoho mám najväčšie obavy a čo mi najviac spôsobuje úzkosť a s tým sa musím postupne vysporiadať...iná možnosť nie je,aspoň pre mňa nie!!!

Držím palce,pa!!! :-)

Ahoj Ivana.Ja na terpiu som chodila iba ked som bola na liečení od vtedy som nechodila ja nevládzem a som unavená a slabá ledva chodím tak neviem ako by som sa na tú terapiu dostala.teraz ako my kus zvýšila dávku sa začínam cítiť kus lepšie ešte to nieje ono ako predtím ale ja dúfam že sa to zlepší.Relaxujem doma kúpila som si relaxačné CD.viešľ to bolío tak že bývalo my aj predtím zle ale ked som si pospala tak asa my to povolilo brala som lieky a bolo všetko v poriadku do roboty som chodila.Potom ked som ostala tehotná doktorka my vyxsadila lieky ešte som sa dobre cítila lebo lieky ešte vomne boli ale po porode sa to všetko zmenilo k horšiemu čiže začínam odznova zliekami a pomali tak ja dúfam že bude dobre počase.po porode som tiež nemohla brať liey lebo som zas kojila malú a šetko sa to takto preťahovalo.Keby som sa cítila ako predtím o kus lepšie bola by som aj ja rada lebo takto byť zatvorená medzi štysrmi steami to nikomu neprospieva a potom som nervozna lebo vonku nechodím a zmalou do škôlky chodí bud otec alebo manžel.

Ahoj myska1D,

ja netvrdím,že lieky ti nepomôžu,určite v tvojom prípade sú lieky po toľkých rokoch neustáleho užívania potrebné a nemôžeš ich len tak zo dňa na deň vysadiť.Na postupné znižovanie je nutné,aby si sa najprv cítila lepšie a tak to u teba zatiaľ bohužiaľ nie je,ale myslím si,že zvyšovanie dávok nie je tá správna!!!Kedy si chodila naposledy na psychoterapiu???

DRŽ SA A OZVI SA!!! pa :-)

Aho Ivana.Neozvala som sa lebo my bolo nedobre skoro celí týžden som preležala a ešte ma aj sekolo v krížoch tak ledva chodím.Voláko nemôžem spať iba sa v posteli prehadzujem.Képila som si aj relaxačné CD tak ho počúvam ale iba ked mám dieťa v škôlke lebo inak sa to nedá.Ja viem že lieky nepomôžu.Ja len dúfam že bude lepšie tak poto ti dám vedieť ako pokračujem.

ale zuzka ja to tak beriem stále, inak by som sa nikde nepohla, keby som sa mala riadiť tým ako sa niekedy cítim. Mne ked je zle, ja to vydržím, a nehovorím si že je to neznesiteľné alebo podobne, ja na to nemyslím a mna to prejde, alebo si pomyslím nech sa robí čo chce, aj tak mi to prejde, nič sa mi nestane, a to mi ešte lepšie zaberá, to uplne nič...niekedy je mi tak zle, ale naštastie mi to vždy prejde.
A to ešte na tých trhoch toľko ľudích, hlava na hlave a my dve s malou v pohode, kupovali sme spolu, zo začiatku taký zvláštny pocit, závrat, ale potom fajn.
Aj tak osobne sama som sa naučila s touto chorobou žiť a zmierila som sa s nou a teraz vôbec nič nerobím extra, aby sa niečo na panike zmenilo, skrátka žijem bežne si svoj život, so starosťami a radosťami....
čo sa týka osobnosti, ja som veľmi citlivá osoba, až príliš a hoci by som chcela vnímať niektoré udalosti s nadhľadom nejde mi to, ale aj ked som bola zdravá som, tak som na niečo reagovala precitlivelo.
teraz cítim, že vypaté situácie ma vyčerpávajú pomerne dosť, musím pravidelne spávať, lebo inak by som bola KO.

Ketsut, je vyborne, ze si bola s malou na trhoch a aj ked ti nebolo zo zaciatku dobre, vydrzala si a same to preslo. Tak to bude vzdy, vzdy to po case prejde az raz si vsimnes, ze ti to vobec nevadi a nebudes mat vobec problem kamkolvek ist, hoci si mslim, ze uz teraz s tym velky problem nemas. O knihach a specialne o knihach s KBT som uz pisala, napr. Wayne Froggatt, staci si dat do googla.
Ivanka, spravne si napisala, aj ja som rovnako citlivy clovek, ako vacsina ludi a my s PP sme este citlivejsi, ty to dobre vies a preto vlastne mavame paniku. Ja som sa postupne naucila zmenou myslienok tuto prehnanu citlivost skrotit. Uz nehovorim, " to je priserne, strasne, to nezvladnem, neprezijem, neznesiem", ale hovorim, " je to sice neprijemne, ale prezijem to, nie je to koniec sveta, je to neprijemne, ale nie priserne, neznesitelne..." To je podla mna ten rozdiel medzi nami, ja viem, ako sa dostat spat do pohody, aj ked sa stane nieco neprijemne, alebo ozaj zle. Prajem pekny den vsetkym.

ahoj ivanka, ja tu tvrdím len to čo si myslím a s čím mám skúsenosti, nedávam tu také rady, ktoré by mohli niekomu ublížiť....
určite tu veľa ľudom pomáha, ked sa tu o probléme rozprávajú, už len to, že nie sú sami s takou chorobou v nich vyvoláva taký pocit a nahľad ako vnímajú chorobu iní ľudia, majú možnosť uvedomiť si a porozprávať sa, ako iný sa s chorobou vyrovnávajú, alebo nie, aká je ich liečba úspešna...alebo je nevhodná....
ja najvačší význam tomuto fore priprisujem tomuto duchu. Zistila som, že xy ľudí trpí touto chorobou a to viac-menej vačším alebo menším stupnom a všetci tu majú spoločného menovateľa panickú poruchu, príbuzné alebo podobné niekedy na vlas rovnaké prejavy choroby...a to nás spája.
Na základe tohto fora, môžem povedať, že môj stav s panickou sa posunul vpred tým, že prv som si myslela, že sa mi neviem čo stane, a zistila som, že nič, že je to len taký blbý stav, ktorý po čase prejde, rôzne myslienky, ktoré mi pomohli od niektorých osôb....to ako sa môj stav s panickou skončí, to nechávam tak......

dnes som bola na trhoch s malou uplne sama, ľudí, že si skoro skákali po hlave...a zvládla som to, zo začiatku mi bolo mierne zle, mierny závrat, ale vydržala som to, nakúpili sme....prv by som nikde nešla a čušala doma, ani by ma nenapadlo niekam ísť....a večer idem chvíľu von s kámošom......

Maj sa pekne zlatíčko moje ivanka...ty moje dvojčatko!!!!!!!!!!