Depresia a panicka porucha

ZUZANAMA...to nie ja som vtipna,ale ten kto tuto vetu vyriekol...nevymyslela som ju ja....citala som ju na nejakej stranke...ak sa mi podari to najst dam ti ju tu na tuto temu...len kde ju teraz hladat :0)))) AJ JA PRAJEM PEKNY ZB.DNA VSETKYM...

Mariaa, ty si vtipna... Vraj:
A LEN TAK NAOKRAJ,CLOVE SI MUSI POMAHAT...HOVORI SA ***POMOZ SI CLOVECE A AJ LEKAR TI POMOZE***alebo nejak tak...nemozeme vsetko nechat len na lekarov,musime pre svoje zdravie urobit nieco aj my...
Ja by som dodala, je to POMOZ SI CLOVECE, AJ BOH TI POMOZE, ale bolo by nezodpovedne, nechavat vsetko na boha. :-)
Usmev, To s tvojimi rodicmi, presne som si myslela, ze to bude tak, ako pises, preto aj ja obycajne dodavam slovko asi. Ano robis si to sama, si proste taka povaha, to vsak neznamena, ze sa nemozes zmenit. Teda, len ak chces. Ja som skutocne potrebovala zmenit svoj zivot a urobila by som pre to hocico, jednu chvilu som vazne pomyslala na rozvod, kym som si neuvedomila, ze obvinovat niekoho ineho z toho co sa mi deje je nezmysel. Este jednu vec mam k tvojej maturite. Citala som to tu v tie dni, ked si maturovala a aj som cakala, ako to dopadne. :-) Usmev, preco si si nahovarala, ze o nic nejde, iba o trapnu maturitu? Ved maturita je ozaj dolezita. Myslim si, ze ty to vies, len sa snazis sama sebe nahovorit, ze to tak nie je a tvoje podvedomie sa brani, miesto toho aby stokrat opakovane prijalo, ako si si to niekde precitala, ono, a tiez tvoj zdravy rozum ti formou fyzickych priznakov davali najavo, ze sa mylis. Ved je normalne mat strach ci uz pred dolezitou udalostou, nebezpecnou situaciou, strach je uplne prirodzeny a ludsky, dokonca potrebny, keby sme nemali strach, asi by sme davno vymreli. Ide skor o to, ze neprimerany strach v beznych situaciach nas ochromuje a vtedy to treba riesit. Nedavno som asi v Reflexe alebo telerane, uz neviem, pocula jednu psychologicku, hovorila o strese, ze je stres dobry a zly, ten zly nam sposobuje problemy, ale zivot bez stresu nie je mozny, zivot bez stresu je vlastne smrt. A tebe tiez sposobuje problem, ze tak velmi milujes zivot ( a bojis sa smrti, ci len odpadnutia, ci kolapsu, ze by ta odviezla zachranka), ako pises. Neviem, ci je to vhodne, toto co ti teraz napisem, ale mne pomaha aj to. Uvedom si, ze sme tu len na chvilu a vsetci raz umrieme, bez rozdielu, to je jedina istota na svete, bez ohladu na to kto sme a co sme. Ty si este velmi mlada, tak mi ani nemusis dnes verit, ale je to tak, cas tak neuveritelne rychlo leti, dvadsat rokov utecie ako voda, zrazu mas styridsat a co teraz? No nic, treba zit, kym sa da. A hlavne co najlepsie, nie si nicit zivot zbytocnymi strachmi, uzkostami, problemami.Ja si velkrat poviem, je to az take dolezite?, vsak sme tu len na chvilu, naco sa trapit... Toto si hovorim vzdy, ked pocujem ludi lamentovat, rozculovat sa nad politikou, napriklad, alebo ked ohovaraju svojich susedov, alebo sa hnevaju na decka, ze robia krik atd. je vela veci, ktore nie su az take podstatne v zivote. Staci zacat rozlisovat a potom tomu verit.
A necakat zazraky, len si tak pokojne zit, nic neprehanat.
Usmev pekne si to napisala o mojej mame, problem je vsak v tom, ze vsetko je trochu inak. Vy ste tu cudzi ludia a chapete co hovorim, ona nie. Niekedy ma tak vytoci svojou tvrdohlavostou a svojim obmedzenym myslenim, ze si znovu a znovu opakujem, chce to cas, hoci najradsej by som nou zatriasla, aby sa zobudila. Musim si davat pozor aj na to, aby som ju nezacala obvinovat zo svojej PP. Predsa len, preberame od svojich rodicov vela, niekedy sa nam ani nemusi podarit zbavit sa starych navykov a sposobu myslenia, ktore preberame od nich. Ak je toto co som teraz napisala pravda, tak ty Usmev mas velku sancu uspiet, ked mas rodicov takych pohodakov. :-)
Prajem pekny zvysok dna.

Zuzka :) v prvom rade - velmi pekne Ti dakujem za prispevok, ktory si napisala, fakt si to vazim, ze hoci sa Ta uz mnohe z tych problemov netykaju, zavitas sem a napises nam sem tak drahocenne rady ;)
a teraz ak sa nenahnevas, rada by som napisala aj ja nieco k Tvojmu prispevku :)
mas pravdu, mozno som naozaj v tomto strasne netrpezliva a najradsej by som robila zmeny zo dna na den, co je nerealne.. pisala si, ze okrem vzatia Lexaurinu som nic neurobila preto, aby sa mi polepsilo.. no s tymto bohuzial nesuhlasim.. pre mna je uz len obrovskym sebazaprenim to, ze som posledny skolsky den do tej skoly vobec isla.. ja som sa po tej maturite (co nebolo tak davno) citila naozaj naozaj strasne zle.. mesiac sa ma drzali enormne stresy, ktore sa prichodom maturity stupnovali, a preto zrazu, ked prisiel den, ze som sa tychto stresov kompletne zbavila, cakala som, ze to nebude so mnou idealne.. ale cakala som skor, ze sa budem fyzicky zle citit, budem unavena a podobne.. nemyslela som si, ze sa na mna vratia strasne uzkosti a budem v stave, ze mi bude robit problem niekomu zavolat, niekam ist, niekomu napisat (-> presne taketo obdobie som uz raz zazila, bolo to naozaj neprijemne, ja som v podstate vtedy nebola schopna urobit vobec nic, aby na mna neprisli te hnusne pocity, busenie a pod).. a zrazu, po dlhej dobe, co som zvladla uz naozaj vselico, som sa ocitla v tomto istom kruhu, akoby na samom zaciatku.. pritom sa sa za ten pol rok (mozno aj viac) naozaj snazila, chodila som aj na psychoterapie, vela som si o tom citala, pochopila som, ze o co vlastne ide, zistila som, kedy tieto stresy mam, mala som pocit, ze uz viem "ako na to".. preto som bola z toho taka sklamana, je ine, keby som cakala sama od seba, ze sa nieco zlepsi, ale nie, ja som sa naozaj snazila..
k tomu Lexaurinu - asi viete, ze ja celkovo nemam vztah k liekom a vzdy sa to najprv snazim vyriesit nejakou inou (asi aj troska zdravsou) cestou a ked to ani v tom pripade nejde, potom som uz viacmenej "nutena" si tu tabletku vziat.. strasne som si zelala jedno - zvladnut tie stresy, ktore ma postretli, presvedcit podvedomie a psychiku, ze o nic nejde (ze je to napr. len obycajna trapna maturita, na ktorej nikoho zivot nestoji a dokonca ani tie znamky na maturite nijako neovplyvnia ludsku buducnost), no aj napriek tomu tie stresy boli a vidis ako ma strasne "znicili".. dokonca slovencina je moj jeden z najoblubenejsich predmetov, mozno sa jej v buducnosti budem venovat aj dalej, ak to mozem povedat narovinu, mam pocit, ze som bola naucena na 200%, vedela som naozaj vsetko, aj tak ma to hrozne opantalo.. vies o co vsetko som sa snazila? kazdy den som si opakovala ake je to nepotrebne a ako super to zvladnem, ako tam pridem, zahviezdim, odidem a zacnu sa mi pradniny.. lenze ked par dni (a mozno aj tyzdnov) som mala problemy pri obycajnom referate, pri obycajnej odpovedi, tak to telo si to zapamatalo, mozog som nijako nedokazala oklamat, viete, to mi aj na tej psychoterapii vysvetlili, to uz je ten strach zo strachu.. ze ked sa to raz stalo, tak telo pocita s tym, ze sa to stane opat, obzvlast preto, ze tu psychiku som z nervov mala dost oslabenu a mne sa maturita stale vybavuje ako nieco dolezitejsie ako len nejaka obycajna hodina v skole.. tuzila som tam prist taka vyrovnana, dospela, kde by som samej sebe dokazala, ze ja to zvladnem, ze krasne zmaturujem, ze hrdinsky zdolam pre mna tak stresujucu udalost.. a ja som v den maturity bola uplne, uplne hotova, to som este nazazila sa citit az takto.. nezvladla som ani len cestu do skoly, mala som pocit, ze nezvladnem tam ani len prist, realne som si myslela, ze ja to v dnesny den nebudem schopna zdolat a budem to nejako inak riesit.. a ked uz som to nejako zvladla a dokonca si myslim, ze na to, v akom stave som sa pred komisiu dostala, som to zvladla naozaj excelentne.. vychadzala som s najuzasnejsim pocitom, citila som sa strasne stastna, uvolnena, vsetko to zo mna padlo, bol to pocit na nezaplatenie.. preto som si myslela, ze nejaky posledny den v skole pre mna uz bude hrackou.. aj som sa o to snazila - rano som sa zobudila a povedala som si "dneska bude krasny den".. usmievala som sa, dokonca som sa aj naranajkovala (co inak nezvyknem), pekne som sa obliekla a sla som.. a uz ked som bola na zastavke, tak uz som zacala citit uzkost, nejaky hlupy strach v podstate z nicoho konkretneho, ale je to tam.. snazila som sa predychat, mysliet na nieco ine, drzala som sa, nastupila som do autobusu a ked som uz bola cca v strede cesty a blizko skoly, tak sa ta uzkost hrozne vystupnovala, aj ked som nad nicim nerozmyslala, prislo to na mna, zrazu hrozne vysoky tep, tazke dychanie, busenie srdca a podobne.. tak som si povedala, ze radsej si vezmi ten Lexaurin a prezijem posledny den v skole kludny.. dala som si ho v domneni, ze sa upokojim, ale vsetko pracovalo tak ako predtym a totalne to vyvrcholilo, ked som vstupila do skoly a ocitla sa pri dverach triedy.. vtedy som sa musela otocit, odisla som na WC a zacala som poriadne predychavat, lebo takto strasne silno a prudko mi to to srdce nebilo fakt dlho predlho.. chytila som do ruky druhy Lexaurin a aj ked mi bolo skutocne hrozne, nedala som si ho a povedala som si, ze to predycham.. potom bolo lepsie, trosku som sa upokojila, ale potom pri odovzdavani vysvedceni a roznych pochvalach som opat riadne znervoznela, ale nastastie to nezaslo az do uplneho extremu, nevypytala som sa ani na WC, ostala som v triede.. a to je to, ze v tomto pripade to uz moje telo vedome akoby ocakavalo, lebo zakazdym pri takychto "ceremoniach" ma postihne skoro to iste - stalo sa mi to na pol roku a stalo sa mi to aj teraz (aj ked som sa snazila dokazat, ze tento raz to bude ine, nebolo).. pritom v minulosti boli tieto dni moje oblubene a zo vsetkych dni som sa na ne tesila najviac, este aj to, ako som si hrdo kracala po vysvedcenie.. som sa strasne rozpisala ohladom jedneho dna, ale ja som len chcela poukazat na to, ze som sa snazila to zmenit, aj tym myslenim, ktore zohrava taku dolezitu ulohu, ale jednoducho to v ten den neslo..
este k tej druhej casti - moje sebavedomie.. viem, ze to mozno bude zniet ako nejake obhajovanie sa a zakryvanie pravdy (co mnohi ludia robia, to uznavam), ale ja skutocne nemam pocit, ze by som mala nizke sebavedomie.. akurat to, ze ked sa mi psychicky dost prihorsi, tak mam pocit, akoby som aj bytostne upadla (a to sa potom prejavi aj ako upadok sebavedomia).. ale odhliadnuc od toho, ze obcas na mna pridu taketo kritike stavy to je myslim, ze ok.. a s cim musim naozaj velmi, ale velmi odporovat je fakt, ze by boli moji rodicia na mna velmi prisni alebo narocni.. ja mam naozaj to najvacsie stastie v podobe svojej rodiny (vratane rodicov), ved prave oni mi pomahali v tych najhorsich situaciach, v zivote ma do nicoho netlacili, nenutili, dokonca mi oni sami prizvukuju, aby som sa tolko neucila a radsej sla niekam von, zabavit sa a tak.. nikdy nepadali prikazy, zakazy, mame vztah na dovere a viem, ze su to ludia, ktori ma naozaj vzdy vypocuju, poradia mi a nikdy by ma do niecoho nenutili, zakazdym je to veta "urob tak ako uznas za vhodne a vies, ze vzdy budeme stat pri tebe".. jedine co mozem podotknut - aj mama, aj otec su velmi zodpovedni a cestni ludia a mozno aj prave to ma dost ovplyvnilo.. snazia sa svoju pracu robit dobre a tiez sa obcas trapia pre nejake veci, ktore sa stanu, ale urcite nie az v takej miere ako ja..
a ano, napisala si to presne - mam o tom velmi vela nastudovane, teoriu mam v malicku, ale pre mna je tazke to vsetko spraktizovat.. a mas aj uplnu pravdu s tym, ze mam o seba velky strach, ked na mna pride silnejsie busenie (to plne suhlasim), ale tu by som sa skor ohradila na to, ze sa strasne bojim, ze by sa mi nieco stalo a ze by som zomrela, pretoze ja zivot milujem.. neviem preco, ale hrozne ma desi predstava, ze by raz po mna prisla sanitka - odmalicka mam strach z lekarov (a uplne najvacsi zo vsetkych mam z odberu krvi, aj to asi zacnem v blizkej buducnosti riesit) a uz len z toho, ked ich vidim v bielych plastoch mi vyskoci pulz a neviem si predstavit akoby som zvladla, keby tam po mna prisli v sanitke, navyse by mi hned na zaciatku asi dali infuziu a vsetky tieto veci dokopy vo mne evokuju to najviac strasne co mi v mysli moze prebehnut.. a navyse, mam predstavu aj toho, ze ked som v spolocnosti, ludia nepochopia, ze je to panicky atak (ved povedzme si uprimne, kolki ludia, ktorych sa to netyka o tom nieco vedia) a hned spanikaria, zavolaju prave sanitku, ze im proste nevyhovorim, ze ja som ok, ked ma budu vidiet, ze ledva lapam po dychu, ze sa cela trasiem.. ja viem, ze su to uplne hluposti, ale to je to, ze ja stale riesim nejake hluposti a mas uplnu pravdu, ze si to v podstate sposobujem ja sama svojim sposobom myslenia.. dakujem za radu - prestan katastrofizovat (v tomto som fakt najlepsia :)), pokusim sa prestat mysliet vzdy na to najhorsie a mas pravdu - nebudem stale riesit "co bude", lebo to je moja vasen stale nad tym rozmyslat :) a co si napisala zasa uplne do bodky presne, ze sa snazim byt naozaj dokonala.. a to je to najhorsie.. ja to viem, ze toto je moj najvacsi problem a sama nerozumiem co ma stale taha robit a byt tou najlepsou, asi ten vynikajuci pocit, ktory sa potom dostavi a pritom je to castokrat uplne zbytocne a hlavne hlupe sa o nieco taketo snazit.. nad tymto musim v prvom rade zapracovat a budem si stale pripominat, ze prave s chybami sme to my, ludia.. a viem aj to, ze si kolkokrat myslim, ze sa mam najhorsie na svete a pritom su ludia co sa maju stonasobe horsie, ja viem :( ale tak isto viete pochopit co predstavuje psychicka bolest.. ale inak som clovek, ktory sa naozaj vie tesit zo zivota, to naozaj :) ja si kazdu minutu, kedy sa citim ok vychutnavam, choroba ma zmenila v tom, ze "obycajne" dni, kedy sa citim fajn by som v minulosti pokladala za nieco samozrejme a ani by som sa z nich extremne netesila, ale teraz je to pre mna nieco vynimocne a krasne.. a tesim sa naozaj zo vsetkeho, aj z takych veci, ze svieti slnko, spievaju vtaci a podobne, takze co sa tyka radosti v zivote - tej mam az az :) a dat telo fyzicky dokopy znamena polepsit si aj psychicky, s tym tiez uplne suhlasim.. co mozem prehlasit, som hrozne pasivny clovek, ale posledne dni som sa zacala premahat, zacala som cvicit a citim sa lepsie :) a urcite planujem oprasit aj korcule a bicykel, ked pojdeme na dovolenku sa zas tesim na kilometrove prechadzky, kupanie sa a tak :)
a Zuzka, to ma velmi mrzi, ake si ty mala zaciatky so svojou chorobou.. ja viem, co je to ta bezmocnost a hlavne tie pocity, ked ty si presvedcena, ze ti nieco je a ludia ta nedokazu pochopit, obzvlast, ked ta samotni lekari presviedcaju o tom, ze ved ty si uplne zdrava a beru ta uz pomaly za hypochondra.. ja si tiez obcas spominam na svoje zaciatky, nastastie som mala to stastie, ze odmalicka ma zaujima zdravie cloveka, odmalicka som studovala rozne choroby, priznaky, liecby a podobne, a preto mi netrvalo nejako prehnane dlho kym som pochopila co mi vlastne je.. aj ked bolo obdobie, ked som bola presvedcena, ze ja urcite nemam panicku poruchu (aj z toho hladiska, ze som si bola ista, ze u mna tie iste pocity co maju aj ini PPckari su 100% sposobene niecim inym) a navyse - ja? ako je to mozne? vsade som sa docitala, ze to zvykne vzniknut po nejakej traumatickej udalosti, po nejakom zlom detstve a roznych podobnych neprijemnostiach.. mne to neslo do hlavy ako sa mohla zrodit aj u mna, ked detstvo som mala najuzasnejsie na svete, rodinu mam fakt skvelu, mam vela kamaratov, chodim na skolu, kam som aj chcela, dokonca sa mi v nej aj dari (klop klop).. u mna bolo skor narocne pochopit tejto veci, ze ako je to mozne.. teraz uz rozumiem, ze ide aj o cloveka, o jeho povahu, myslenie.. to, ze som velmi citliva, lutostiva, prilis si vsetko beriem k srdcu, vsetko zbytocne riesim, som perfekcionista, snazim sa byt dokonala a bla, bla, ma urcite velke % na tom, ze som sa dopracovala az k tomuto.. ale krasne si napisala to, ze si uverila vsetkym slovam, ktore ti povedali a riadila si sa podla nich.. ide aj o to, na akych konkretnych lekarov natrafis, aki maju k Tebe pristup a ci Ti vobec vyjadria nadej sa z toho dostat (to je pre mna velmi velmi dolezite a nebyt vas tu na fore a konkretne Tebe, Zuzka, tak tomu mozno ani neverim).. mne sa nepacilo, ze na mojom prvom sedeni mi bolo povedane, ze skusime to bez liekov, ale ked to nepojde, tak to skusime cez antidepresiva.. ja viem, ze vam sa to moze zdat uplne normalne, ale ja som prave v tej chvili cakala pocut, ze ano, urcite to zvladnem aj bez antidepresiv (co mi bolo neskor tiez povedane, ale tie slova predtym mam aj tak stale v hlave) a hlavne to, ze sa to DA, coho som sa tiez nedockala.. ked som raz vyjadrila myslienku, ze u mna je velky problem, ze neviem zvladat stres a prave to by som sa potrebovala naucit, pretoze akonahle viem, ze ma nieco caka, tak to mam stale v hlave a myslim na to, tak padla otazka "hm, tak co s tym?" a pritom ja som sa snazila najst na to odpoved a nie otazku.. ale inak nemozem hovorit len zle, urcite mi to pomahalo, ved teraz pravdepodobne zacnem s tym zasa, aj ked neviem ci budem cakat 2 mesiace na to iste alebo skusim nieco ine..
a suhlasim aj s tym, co si napisala, ze dolezite je nevzdavat sa svojich zauzivanych zvykov a aktivit, robit to co si robila predtym, aj ked je to niekedy velmi tazke.. hlavne, ked je clovek v stave, ze nedokaze sa v spolocnosti ludi ani objavit, mysli si, ze to nezvladne a niekde tam odpadne, tak je naozaj obcas narocne sa prekonat.. ale mas pravdu, je to prave tym najlepsim riesenim.. a co je najdolezitejsie - zmenit svoje myslenie, lebo tam to vsetko sidli, v hlave, nasich mysliekach - presne toto.. presne.. vsetko je to v nasej hlave a tam to vsetko zacina a pokracuje, takze osobne si myslim, ze toto je ten najdolezitejsi bod..
takze dakujem za tieto slova, urcite mi to vela dalo :) a mas pravdu, je super, ze si mi to napisala takto polopate, do detailov, lebo ja som strasny detailista :)
idem si tieto myslienky aj vytlacit a budem sa ich snazit stale viac a viac pochopit :) uz davno som si mohla ukladat taketo drahocenne rady, ktore tu padli, teraz sa mi v tejto zaplave prispevkov uz tazko bude nieco hladat :)
a Tvojej mame drzim tiez palce, je dobre, ze Ty ju vies v tomto 100% pochopit, to ma naozaj obrovske stastie.. urcite to spolu zvladnete, napisala si to spravne - chce to vela, vela casu.. a tak ako nam vsetkym (alebo teda aspon mne) trvalo strasne dlho kym som si k sebe pripustila myslienku, ze som psychicky chora, ze prave ja nieicm takymto trpim, tak preto si myslim, ze aj Tvoja mama to moze citit rovnako.. je fajn, ked sa clovek dozvie, ze v tom nie je sam, ze takychto ludi je dnes naozaj strasne vela a ze to neznamena, ze budeme dozivotne na liekoch, ze prestaneme zit a ze sa nam tym nas pekny zivot skoncil.. ale na tie krasne myslienky tu si Ty, takze urcite to spolu zvladnete :)
som sa teda riadne rozpisala, takze dakujem vsetkym tym, ktori sa dostali az sem, na samy koniec ;)
mariaa - tiez dakujeme ra radu, kazda rada je dobra a to naozaj :) beriem to ako extremne velku nahodu, ale presne pred 2 dnami som citala o tom ako jednemu dievcatu s PP strasne pomohlo pravidelne pitie caju z praslicky.. takze najblizisa navsteva lekarne bude zasa o par produktov sirsia, comu sa velmi tesim :) a ak to suvisi s oblickami, mna tiez raz za cas akoby pichne v pravej oblicke, ale doposial som tomu neprikladala nejaky velky vyznam.. takze ten caj urcite vyskusam, dakujem :)
a Vlocka:), Tebe idem napisat mail, takze o chvilku je u Teba ;)
krasny den vsetkym!!! :)

prepac za skomolene slova-dufam,ze tomu budes aj tak rozumiet...

:0))))no nie som maniak na zdravie,ale odkedy mam zdravitne problemi a musela som scasti pist na to aj sama a aj s pomocou inych ludi,ktory nie su ani lekari...davam si teraz viac zalezat na zdravi atd.lebo na to ako som bola niekedy UPLNE ZDRAVA-MALA SOM OBDOBIE ZE BOLA ZO MNA UPLNA TROSKA...A TO VSETKO SPOSOBIL ALERGEN KAZEIN...UPLNE MI ZNICEIL TELO...BOLA SOM SILNY A ZDRAVI CLOVEK...A MAM ESTE NEJAKE PROBLEMI,KTORE ESTE STALE MUSIM RIESIT A HLDAT KDE JE PRICINA...UZ ROK MAM MALO VOT.D...A PRETO MAM OSTEOPOROZU ATD.ALE NECHCEM TO TU ROZOBERAT,JE TO TEMA UPLNE O NIECOM INOM...MAJ SA KRASNE A ZELAM TI VELA STASTIA A HL.PEVNE ZDRAVIE...

A LEN TAK NAOKRAJ,CLOVE SI MUSI POMAHAT...HOVORI SA ***POMOZ SI CLOVECE A AJ LEKAR TI POMOZE***alebo nejak tak...nemozeme vsetko nechat len na lekarov,musime pre svoje zdravie urobit nieco aj my...

Super, Mariaa, tu stranku si aj vytlacim, zatial som ju nevidela. Ja nie som taky maniak na zdravie, ako ty :-), skusim sa polepsit, verim, ze mi to pomoze, aj ked tu pisem a hovorim osebe, ze som z PP vyliecena, prevencia nie je na skodu a predsa len, rocky pribudaju, tak preco si nepomoct bylinkami, tie neuskodia.

...mozno ze si uz tu stranku niekedy videla su tam tiez dobre veci a rady...

www.zdravie.efekt.sk

...tu si tiez mozes nieco precitat...o praslicke...

ZUZANAMA...nemas vobec za co,ja som nahodou narazila na tento clanok...a viem ake je to ked cloveka nieco trapi...inak aj kupel z vyvaru prslicky je velmi dobra pre oblicky...a ked si mozes nazberat sama-tak je to tiez dobra vec...
ja si obcas tento kupel robievam...
necham nazberanu praslicku cez noc vo vode namocenu...a druhy den ju necham prevarit pred kupanim...toto potom vylejem do kupela a kupem sa 20min./viac nie/

Mariaa, vdaka, urcite na tom nieco bude, ja mam od detstva problem s oblickami, vyskusam praslicku, hoci to nie je pre mna ziadna novika , kedysi som ju pila, bolo to davno este v mladosti. Ked si to teraz citam, tak je mi to hned vsetko jasnejsie, viem, ze vsetko spolu suvisi, len niekedy to cloveku hned nazapne. Este raz vdaka.