Depresia a panicka porucha

Ivanka, aj Teba som zabudla pozdravit, prepac!:-)
dakujem pekne za odozvu, mas pravdu:-) je to zbytocne teraz riesit, je to daleka buducnost a naco sa niecim takym teraz zaoberat:-) sama mam dost starosti so sebou a k tomu teraz riesim co dalej - caka ma posledny rok na strednej, cize rozhodnut sa na aku VS, trosku pochybnosti ci to budem zvladat, kedze VS je predsa len tazsi level, navyse mam moznost ist aj do zahranicia, strasne ma to tam laka, som tym poslednou dobou nadsena, ale na druhej strane sa toho bojim, ze ci by som to zvladla a vsetko okolo toho, ved mi asi rozumiete.. sice mam na to este cas, ale uz kazdy by mal mat aspon aku taku predstavu, predsa len, podla toho sa vyberaju seminare a tak, takze by som si to mala pomaly ujasnit..
preto chcem zacat s tou terapiou hned teraz, aby som mohla zacat na seba postupne pracovat a aj tento posledny maturitny rocnik sa mi o nieco lahsie zvladal ako napr. ten minuly, ktory bol teda naozaj pre mna narocny a totalne vycerpavajuci..
Zuzkaaa, krasny prispevok, ako vzdy;-) vzdy to tu nadherne skraslis tak peknymi myslienkami, je dobre, ze sem prispievas, v mene celeho fora dakujem, ale tak isto aj INYM, kazdemu jednemu co sem napise!:-)
a dakujem aj za to, ze mi otvaras oci, hned ako som to docitala som sa tak zamyslela, ze zasa som v poslednom obdobi chcela byt tou najlepsou, ale naco vlastne.. komu a co musim stale dokazovat.. no prave, nikomu a nic.. treba zit SVOJ vlastny zivot s vecami, ktore MNA robia stastnou:-)
a este k tomu poslednemu, ja viem, ze jeho slova su pravdive, ze ked mi povie, ze ved tebe stale nieco je, ty sa stale nieco bojis, ze je to pravda.. uz davno som si otvorene priznala, ze mam psychicku poruchu, nesnazim sa to sama pred sebou tajit, uz som si to pripustila.. ale - som to JA, mam taku povahu, tak co ho do toho, ze ci mi je stale zle? nemyslim to v zlom, ale nepaci sa mi, ze riesi moj zivot.. mam strach mu o tom povedat, on je uplny iny, bojim sa, ze by to nepochopil, on je osoba, ktora vedie uplne iny zivot ako ja.. myslim si navyse, ze by bol schopny o tom hovorit aj inym ludom, ludia ma zacnu riesit, dostane sa to do usi aj tym, ktorym by som to v zivote nepovedala a vsetko okolo toho.. to, ze mam PP vie len moja naozaj ta najblizsia rodina, nikto iny.. mozno je to tym, ze som stale niekde na zaciatku.. mozno raz pridem do stadia, ze o tom budem otvorene ludom hovorit, ale zatial sa na to naozaj necitim, neviem si to predstavit, hlavne z dovodu, ze viem aki vedia byt ludia kruti a este viac vas zranit.. castokrat si aj myslim, ze je to moj kamarat (blizky, cize jemu verim a myslim si, ze by som mu o otm mohla povedat, ze si to necha pre seba) a potom zistim, ze sa iba tak tvaril, ze je povrchny, ohovara, je zakerny a neviem co.. mne sa to potvrdilo uz veeeelmi velakrat.. mozno ked to bude ovela lepsie, ked terapia zaberie, tak sa mi o tom bude lahsie hovorit..
dzulika, je to velmi individualne, kazdy to preziva inak, aj prejavy mava rozne.. to, ze si citila len akysi nepokoj este neznamena, ze si mala atak, skor by som to nazvala predatak.. keby si spanikarila, zacala sa pozorovat, mohlo by sa to zhorsit, az by to vyustilo do ataku, ale zatial to bola len nervozita a nepokoj.. panicky atak by som opisala ako velmi, ale velmi neprijemny stav, kedy sa cloveku velmi pritazi, zacne sa mu tazko dychat, zrychlene zacne dychat, splasi sa srdce, neskutocne sa mu rozbucha, hrozne mu vyskoci tep, zacne sa triast, moze ho prepadnut aj zimnica, rozne bolesti, napr. lavej ruky, ma pocit, ze umiera, ze sa s nim urcite nieco stane alebo ze sa zblazni, ma pocit, ze straca kontrolu nad vlastnym telom alebo ze ma prave infarkt a podobne.. zavisi od stupna intenzity, su aj slabsie, aj silnejsie a podobne.. najzakladnejsia vec je, treba si uvedomit, ze je to neprijemne, ale ze to PREJDE, nezacat panikarit, ale zacat dychat do brucha, pomaly, nepozorovat sa, ale snazit sa to ignorovat.. lahko sa to hovori, aj ked realita byva uplne ina aj u mna:-) ale tak treba sa o to snazit, bude aj lepsie;-)
majte sa vsetci krasne, pekny den!:-)

ahojte ja viem ze je tazke sa z toho dostat :( mohol by mi niekto z vas popisat priebeh vasej choroby ako vyzera vas atak?obdem beriem pol tablety citalopramu,mala by som ho brat rano no vcera som si ho dala vecer a isli sme autom prec a vtedy som citila ze na mna nieco ide nejaky nepokoj ale kecali sme a hned to preslo...bol to atak?aky je ten vas?

Ahojte vsetci!
Ano, je to pravda, lieky neberiem od novembra 2007. Z PP sa da vyliecit. Problem je vsak v tom, ze niektori sa chcu citit a zit ako pred chorobou. Velmi chcu a tym si opat vytvaraju stres a tlak na seba. Ja som si v prvom rade uznala, ze som niekde robila chybu a ze uz nechcem viest taky zivot, ako predtym, lebo ten sposob zivota a hlavne myslenia ma priviedol k PP. Starych myslienkovych navykov sa zbavujeme najtazsie. Mame zauzivane urcite myslienkove pochody uz od najutlejsieho detstva, od rodicov, z prostredia v ktorom vyrastame a zijeme a moze sa stat, ze nam ani nenapadne, ze myslime a robime nieco zle. Obycajne vieme, ze musime toto, alebo tamto, ze to tak ma byt, ze to tak proste je, chceme byt dobri, alebo najlepsi... Ale kde je napisane, ze to tak skutocne "ma byt"? Kto povedal, ze byt sa musi lesknut, ze musim mat len same vyborne znamky, ze musim byt stale v pohotovosti pre svoju rodinu, ze vsetko zvladnem, ze musim byt v praci neomylna, ze sa nesmiem nikdy pomylit, nahnevat, ze nemozem mat zle myslienky atd. Priridzene, mozem robit vsetko, co chcem, mozem ist von, mozem povedat svoj nazor, mozem si mysliet co chcem, mozem sa spravat, ako chcem, je to len na mne a je to vec vyberu. Je dolezite, co si vyberiem.( pre mna je dolezite robit veci, co nie su zakazane) Co sa tyka "zlych" myslienok, asi nik im nezabrani, aby prisli, ale mozme si povedat, stop, takto rozmyslat nechcem a zastavit ich. Najhorsie sa si bojuje so strachom. Strach je jedna z najsilnejsich emocii, ak nie dokonca najsilnejsia. Dokaze nam urobit zo zivota peklo, ak mame PP, vznika bludny kruh, bojime sa ataku, nechodime von, lebo sa bojime, ked mame atak, bojime sa, ze umrieme, strach nam prehlbuje fyzicke priznaky pri ataku. A pritom je prirodzenou sucastou nasho zivota, dokonca je potrebny, aby sme nerobili nebezpecne veci. Ale je nebezpecne ist do obchodu, na prechadzku so psom, do nakupneho centra, cestovat v autobuse? Obycajne nie, hoci stavaju sa vseliake veci :-), staci obycajna statistika, kolko ludi utrpelo ujmu niekde v hypermarkete, kolkym prislo zle, kolki skolabovali v dave ludi, alebo v elekticke ci inom dopravnom prostriedku. No kolki a pritom je nas tak vela, mnohi sa cuduju, ked pridu na to spravne forum, kolko vela ludi tymto trpi. Ja som zila s PP dva mesiace v upne cudzom prostredi a netusila som o co ide. Obcas som musela ist do obchodu, bolo mi zle, predychala som to, lebo bolo horsie pre mna sa vratit domov. Prislo mi zle v autobuse aj v metre, nemohla som vystupit, tak som to pretrpela, ani raz som neskolabovala, ani raz som nedostala infarkt ani len neodpadla a ani neumrela, vzdy to preslo. Vtedy som mala obrovsky strach. Dnes ho uz nemam, a ak nahodou nieco podobne strachu zacne vo mne vrtat, musi to mat ozaj realny zaklad. Zatial vsak na mna nik nemieril pistolou, to by som sa ozaj bala. Tak preco by som sa mala bat v nakupnych centrach a dopravnych prostriedkoch, ved su to bezne veci. Nehovorim, ze sa obcas nemoze stat nieco zle, ze ma nemoze zrazit auto, ved sa to stava skoro denne, ale tak isto ako sa to stat moze, rovnako sa to stat nemusi.
Mozno to bude aj vekom, PP je vraj choroba skor mladsich rocnikov, vy, skoro vsetci, ste tu ovela mladsi ako ja, no ja vam chcem povedat, ze ten nas zivot nie je taky dlhy, ako sa v mi v mladosti zdalo. Velmi rychlo ubieha, tak naco si ho kazit kadejakymi zbytocnymi strachmi a stresmi. Aj tak raz urcite skonci, to je fakt, tak preco nezit s radostou a statne uz dnes, preco sa trapit s chorobou ako je PP, ked su ovela zakernejsie a tazsie diagnozy? Tato je len velmi neprijemna, hlavne na zaciatku, kym sa ju clovek nauci zvladat. Ide o to zvladat ju, nie ju nemat. Kto ju zvladne, ten ju uz potom ani nema. (Juj, to som prave vymyslela :-), nemusite so mnou suhlasit)
Usmev, svojmu priatelovi povedz, ked ti v buducnosti bude nieco vycitat, ako si to popisovala nizsie, povedz mu sedem magickych slov:
"Na tom co mi hovoris nieco je." Uvidis ako zareaguje. A konecne si to aj sama priznaj, na tom co ti hovori nieco je. Neboj sa toho, ja viem, ze by si rada bola ok, najlepsie najlepsia, ale staci, ked budes Ok. Drzim ti palce s novou terapeutkou.
Drzte sa vsetci. Chcela som este napisat, vsetko bude v poriadku, vy to zvladnete, ale skor ma napada, poznate tu pesnicku, Neni nutno, neni nutno aby bylo primo veselo, hlavne nesmi byti smutno.....
Pozdravujem este raz vsetkych.

DZULIKA pýtaš sa, či si myslíme, že si sa už z toho dostala... ale vôbec tej otázke nerozumiem... užívaš lieky a pomáhajú ti... ale ak je to jediné, čo robíš (z tvojho opisu vyplýva, že je), tak si sa určite z toho nedostala...to nestačí brať lieky, to treba meniť veci, robiť na sebe...to je nadlho, ale na týchto fórach sa o tom veľa píše, skús si to prečítať, aby si potom raz nebola sklamaná... spravila som do bodky to isté, čo ty! myslela som si, že som z toho vonku, lebo som mala dobre nastavenú liečbu... tak som lieky vysadila a nastal môj najhorší rok v živote...

ZDRAVÝ ja poznám niekoľko ľudí, ktorí vysadili AD a fungujú dobre...aj keď faktom je, že poznám oveľa viac takých, ktorým sa to vráti... :(

MILOS M a ty vlastne ešte berieš lieky?

Ahoj Janka,úsmev...

veľmi sa teším Janka,že takto napreduješ,ale buď opatrná...raz som to tu písala zsofe,že netreba sa pri vysadzovaní benzákov ponáhľať,tu naozaj platí príslovie "POMALY ĎAĽEJ ZÁJDEŠ" na 100% !!!.
Je veľmi dôležité,aby si sa cítila dobre dlhodobo,nemalo by to žiadny efekt,ak by ti bolo FAJN iba pár dní a potom by opäť nastal prudký zvrat.Nechaj organizmus nech si odvyká od toho svinstva pomaličky,je síce pravda,že si Xanax nebrala dlhodobo,ale aj tak POMALY!!!

Už dávnejšie som sa ťa chcela spýtať neberieš HAK,lebo mne po narodení dcér spôsobila nenormálne točáky a návaly.

MAJ SA PEKNE A DRŽ SA :-)

Úsmev,
zlatko ty prosím teraz nerieš a nestresuj sa zbytočne,že chceš mať raz detičky a podobne.
Daj sa v prvom rade TY do poriadku,máš 18rokov...je to úplne normálne a prirodzené,že chceš byť raz mamičkou,ale rieš až to až,keď príde na to čas.

Potom sama uvidíš či sa budeš na to cítiť,alebo nie.Ja som mala to "šťastie",že som ochorela až po narodení dcér,ale ak by sa mi to stalo predtým zvažovala by som určite aj variantu ako to riešila Tánička,ale to je samozrejme každého osobná vec...

Pracuj na sebe,držím palce na terapii!!!

(Ako mama ti môžem zodpovedne povedať,že ak TY nebudeš OK nezvládneš maličké dieťa bez pomoci,na tom už nezáleží či by bolo tvoje vlastné,alebo osvojené...)

Tomu priateľovi o chorobe PP otvorene povedz,ak je to skutočný priateľ,tak aspoň konečne pochopí tvoje správanie,ak to priateľ nie je aspoň s ním nebudeš ďalej strácať čas,obklopuj sa ľudmi,ktorí stoja za to,ja som zástancom myšlienky,že radšej menej priateľov,ale poriadnych!!!

Pekný večer,pa-pa!!!

ivana4837

ahoj aj ja si myslim ze sa da zit bez liekov.ja sama som lieky vysadila na 2-3 tyzdne ale po case som sa k nim vratila ale musime zohladnit aj to ze AD su navykove takze toto zohrava tiez urcitu ulohu.ku psychiatrovi si chodim iba predpisovat lieky, svoju chorobu s nim konzultujem mozno takto:NO CO AKO SA MATE?UZ SA CITIM OVELA LEPSIE, ZNIZILA SOM SI DAVKU NA POL TABLETY DENNE.smiesne ale je to asi tak vsetko.na psychoterapii som nebola ani raz...velmi mi pomahaju diskusne fora kde ludia rozoberaju tuto chorobu a dokonca som zistila ze som na tom ovela lepsie ako niektori,ktorym tiez velmi zelam aby sa z toho coskoro dostali :) viem aka je tato choroba zakerna, najhorsi na tom je fakt ze si ju vlastne nas mozog vsugeruje. mne velmi pomaha ked si to v hlave rozoberiem ze proste nemam anginu alebo nejaky virus v tele, je to len v mojej hlave...treba sa ustavicne niecim rozptylovat, vyrozpravat sa ludom, nehambit sa im povedat co vam je, vy za to predsa nemozete

Ahoj zdravý,

ja takého človeka na tomto fóre poznám...Zuzka(zuzanama) žije bez liekov a viem,že je OK.

Samozrejme,že určite má občas slabšiu chvíľku,ale aspoň podľa toho čo píše (ak si dobre pamätám) ataky už vôbec nemáva.

Moja psychologička mi tiež vravela,že má ľudí čo chodia iba na terapiu a sú UŽ bez liekov.
Ja som presvedčená,že sa dá žiť bez liekov a bez atakov,ale definovať to,že vyliečiť sa úplne z PP...to by som tak asi nenazvala,lebo neviem či je to možné,ale podľa mňa ľuďom stačí ak budú žiť plnohodnotný život.

Toto je tak individuálne...záleží ako dlho je človek chorý,či má dobrého lekára,psychológa...a hlavne ako na sebe SÁM pracuje!!!

zdravy prepac to patrilo mne?
a myslis ze sa z toho da dostat?pretoze chodim ku lekarovi a pytala som sa ho ci je tato choroba vyliecitelna alebo musis brat tabletky stale,povedal ze sa to da vyliecit ale zalezi na tom u koho pretoze u niekoho sa to vyskytne zas.ja som sa o svojom probleme doteraz s nikym neradila iba som si citala fora a kazdy tu opisuje rozne pocity, ataky...ja ataky nemavam uz davno len je tu stale ten cudny tlak v hlave, fakt cudny pretoze viem ze predtym som takyto pocit nemavala a uvedomujem si aj to ze som stratila uz na zaciatku tejto choroby zaujem o seba...ja proste len zijem ale viem ze predtym to take nebolo...mal si tiez taketo pocity...nevies mi nieco poradit?dakujem

zlatko moje. z toho sa tak skoro nedostanes. bohuzial. a lieky nevysadzaj a terajsiu davku si ponechaj nejaky mesiac a potom snad mozes znova ubrat. este som na fore nestretol cloveka ktoremu by sa po vysadeni PP nevratila. je to smutne, tvrde, ale je to tak. je to boj na veeelmi dhu trat :)

ahojte, som rada ze som natrafila na toto forum.
ja mam tiez pp aspon mi to teda diagnostikoval lekar.u mna sa to zacalo pred necelym rokom a pol ked som asi tri dni mala bolesti zubov a nevedela som pit ani jest a na stvrty den na to som isla do prace ale po ceste mi strasne prislo nevolno, pocit na odpadnutie.tak ma teda vzali domov, ja by som sama nepresla ani krok bola som schopna len sadnut si na najblizsiu lavicku a sledovat okolie a cakat kedy odpadnem. doma to bolo este horsie, mala som nutkanie vyzliect zo seba oblecenie pretoze som citila ze ma dusi a mala som pocit ze umieram (vazne som tym mamu vystrasila az na tolko ze mi zavolala sanitku a ja som neoponovala pretoze som si myslela ze je vazne potrebna,napriek tomu ze lekarov nemam ktovie ako rada). prisla sanitka a diagnostikovali kolaps organizmu. zachvat presiel ale potom som nebola schopna vychadzat sama z domu, dokonca som nesla ani so psom pred bytovku.ataky som prezila este 2x, z toho jeden silnejsi druhy o nieco slabsi.pripisovala som to hocicomu len nie psychickej chorobe. ku lekarovi som isla az o pol roka, mozno aj neskor a vypisal mi cytalopram mylan 1xdenne 1 tabletu.ulavilo sa mi, nastastie uz nezazivam ataky viac ako rok, pocitujem iba taky mierny tlak v hlave ked sa rano zobudim u priatela alebo proste ked nie som doma, na dlhsie cesty sa velmi neodvazim ani s priatelom v aute, vonku som zoparkrat bola aj sama aj s kamosmi a dopadlo to v pohode, teraz beriem pol tablety cytalopramu kazdy druhy den. berie tu este niekto tento liek?myslite ze som sa uz z toho dostala?dakujem za odpoved a prajem vam vsetkym skore uzdravenie...zatial sa majte krasne