Červenanie = Socialna fobia

vidim, ze ty si tiez zvyknes sama so sebou pokecat - vsak a co budes, ked ti iny nechcu odpisat, ze? Ja mam dneska super naladicku.

priznám sa dnes mám hodne pesimistickú náladu, a ešteaj to počasie je hnusné

ak si nechcete svoju náladu pokaziť,moje texty radšej nechajte bez povšimnutia.

alpaka, je tu šanca že som si SF iba "privlastnil" alebo ju fakt mám? čo ak som v hlave iba nafúkol obrovskú bunlinu, kt. sa neviem zbaviť? ale asi tú SF predsalen mám, medzi ľuďmi som nenormálne nervózny, červenám sa už pri rozhovore a nemusí byť ani intímny. ach

príbehy od myseľ a kiwemai sú mi tak podobné, že to až pekné nie je, presne takéto pocity prežívam

a s tým šerom je to fakt! ako je možné, že mi šero dá tolkú istotu? to si fakt myslím že ludia fur len čumia na mňa a hodnotia môj vonkajšok? ANO, nemôžem sa toho zbaviť, chodí to so mnou hneď ako vykročím z domu, táto myšlienka ma ale opúšta práve v okamihu keď prekročím prah domu.
to je nahovno

alpaka, to tie povzbudivé reči odkial bereš? mám pocit akoby tu rečnil dakto tak sebavedomý(teda v určitých pasážach), ktorý v tomto fóre je len nešťastnou náhodou. to máš od tvojej psychošky alebo to si ty všetko tak super uvedomuješ?
joj len ich naďalej prosím rozdávaj aj ostaným a nenechávaj si ich pre seba, lebo podla mňa je v nich dačo.

no jak usmev, darilo sa??

usmev,odmen sa za vsetko co zvladnes, za kazdy pokrok..niecim co mas rada..trebars prechadzkou..alebo si kup nieco sladke..len tak, pre seba..preto ze si.drzim palce zajtra

neveris ludom kiwemai?je to normalne,ja som im tiez neverila,u mna to bolo preto,ze som si myslela,ze ked sa im zdoverim..alebo nieco osobne poviem,ze to proste pouziju proti mne..bala som sa ze ma zmemoznia..vysmeju sa mi..povedia pred ostatnymi nieco,co ma strapni..v pohode..proste SF,co si budeme navravat.a tak som sa uzatvarala..uzatvarala..vsetko som si nechavala pre seba (islo ma rozdrapit)citila som sa taka zranitelna..cely svet bol proti mne..ale len v mojej hlave.to viem ale az teraz.predtym tie pocity..ze ma kazdy moze zradit,boli 100 percentne skutocne.ja som sa tiez skoro s nikym nekamosila.vytvorila som si svoju bublinu,do ktorej nikto nesmel..myslela som,ze sa tak ochranim..blbost.bala som sa...ale ludia su fajn.neskryvaj sa,ako maju takto pochopit,ze si fajn,ked im nedas sancu.a ak ti niekto vravi ze si bifloska..len ti zavidi,ze na to mas..a on nieje taky dobry ako ty.ber to ako kompliment.

ahoj.dnes som si alpaka vsimla ten tvoj citat.dost povzbudzujuce.inak-co som si stihla vsimnut tak moje cervenanie nie je dedicne.je to proste moj vymysel, za ktory si mozem sama.doma sme to nemali bohvieco, takze ja som presvedcena ze velky podiel na tom vsetkom maju prave tieto udalosti z mojho detstva ktore na mne zanechali takymto sposobom viditelne zranenia.boli casy ked som sa s mojim cervenanim tak vzila ze ked to na mna neprislo, povedala som si.teraz som sa mala asi cervenat.a ono sa stalo.a preto vdaka takemuto debilnemu nahovaraniu sa vo mne vypracoval zvyk ktory mi strpcil zivot. prezivala som priserne stavy, no postupne som sa zacala uvedomovat a presviedcat sa ze to tuzim zmenit.a deje sa.uz nejaku dobu som na tom lepsie.uz nevstavam do prazdenho rana, kedy neverim ze moje trapenie sa skonci.zacinam sa tesit.a ked pride nezdar,upokojujem sa.verim ze skutocne vyhram. a nie len ja, vsetci!ked je vecer a sero kedy viem ze na mne nic nebude vidno, vobec sa necervenam.totalne ozivam. a som stastna.a tak si hovorim:kedze to dokazes v sere,preco nie na slniecku?ja strasne moc tuzim rozpravat pred vsetkymi ,nebrzdit sa.vydat zo seba vsetko co krici a tuzi ist von.no niekedy je ten strach silnejsi a ja radsej udusim svoju tuzbu prejavit sa. no kedy to prekoname, ak nebudeme skusat a budeme sa vyhybat?zajtra mam urcity prejav v skole,kedy mam toho dost rozpravat uz teraz sa mi klepu kolena pri pomysleni na to ako to dopadne.ja vsak idem spravit jednu vec:idem si zivo predstavit ako zajtra chcem pri tom vystupe vyzerat-cize celkom pohodovo.dam do toho vsetko, berem to ako vyzvu.drzte mi palce:)

jedna otazocka...co myslite, mohla sa moja SF zacat v case, ked odisla moja sestra do zahranicia a ja som ostala doma sama? myslim tak, ze nemam inych surodencov a na nu som bola dost naviazana...vzdy som bola s nou...dokonca s nou som bola radsej ako s kamaratkami...a teraz po takej dlhej dobe si uvedomujem, ze to moze cele pramenit z toho...na prvom stupni som bola tusim este "normalna"-aj ked trosku hanbliva a "mamkina"...ked som prisla na druhy stupen, tak to este bolo oki, ale uz tam boli nejake zmeny...necitila som sa vo svojej kozi...zrazu nastal ten velky zlom-odisla sestra a ja som ostala sama...a vtedy som tusim stratila chut komunikovat s hocikym o hocicom...a cim som bola starsia, tym to bolo so mnou horsie...uzatvorila som sa do seba...mala som vzdy minimum kamaratok, pamatam sa, ze na zakladke asi len 3, z nich som v kontakte len s jednou, aj to zriedkavo a aj tak som mala z toho vsetkeho cudny pocit...ze nikam nepatrim...ved raz mi dokonca ta kam., s ktorou sa obcas stretneme, povedala, nieco v tom zmysle slova, ze som "umela"...proste, myslela nieco take, ze sa spravam neprirodzene...neviem sa uvolnit...no a s tym mam problemy dodnes...a asi to stale smeruje k horsiemu...stvrty rocnik na strednej je pre mna utrpenie...ja sa s tymi ludmi poriadne ani nepoznam...poznam jednu osobku a to je asi vsetko...ostatne len tak tak, akoby som s nimi nic nemala a oni so mnou tiez nic...a teraz, ked sa blizi stuzkova...hmmmm...budem sa tam vobec vediet zabavit? asi tazko...to ma trapi...na cast stuzky budu dominovat slovicka-ticha, ticha a zase ticha...a este mozno bifloska! neznasam to slovo...a este...neverim ludom...:(