Nenastúpila som do správneho vlaku.

A premrhala veľa vecí v živote. Som už dávno po štyridsiatke a úplne beznádejná. Mám muža, ktorý ma nerešpektuje a vlastne ani nemá rád. Celý život nie je pre mňa schopný nič spraviť. Za všetko bol neustály boj. Mám deti. Hoci som chcela pre nich len to najlepšie /ale čo je to najlepšie ?/, nepripravila som im pekné detstvo. Neustále roky sa ťahajúce hádky s manželom a neustály môj boj s veterným mlynmi či v práci, či v živote spôsobili to, že sa mi staršie dieťa veľmi odcudzilo a mladšie je stále ustrašené. Mám svoje zásady ako sú čestnosť a morálka, tak som sa ich snažila viesť, ale som na to celý život sama. A už ani nevládzem, pýtam sa či to má zmysel. Manžela to pramálo zaujíma, utápa sa v svojich problémoch. Roky sa hádame. Trpia tým deti a aj my. Chýba mi láska a porozumenie. Toľkokrát som chcela odísť ale nezvládam ani to. Som z toho frustrovaná. Za sebou mám samé životné neúspechy, či už v práci, v rodine, sama v sebe. Najlepšie by bolo urobiť za všetkým hrubú čiaru a odísť a začať znovu, ale obávam sa že na to už nemám síl. Postupne sa mi zo života vytratili všetci priatelia, veľa som ich ani nikdy nemala. Sú dni, kedy by som najradšej zomrela bolí ma od smútku celé telo a srdce. Vyhľadať odbornú pomoc si netrúfam a zdá sa mi to aj márne. Verím v to, že človek si musí vedieť pomôcť sám...