Lenivosť alebo syndróm vyhorenia?

Príspevok v téme: Lenivosť alebo syndróm vyhorenia?
Kontrol0r

Mám 23 rokov. Všetko to začalo nástupom do práce ako IT technik. Najprv to bolo super, bol som spokojný, že robím čo ma baví. Neskôr prišlo také vytriezvenie, malý plat "500 čisté", pesimistickí kolegovia a podobne.

Problém spočíva v tom, že sa mi absolútne nič nechce. Napríklad koníčky. Mám veľa záľuby ale všetko robím tak povrchne, nič sa mi nechce. Venujem sa napríklad foteniu, ale vôbec sa mi nechce doma spracovať čo nafotím, musím sa k tomu dokopať. Odfláknem to, nie je tam ta vášeň.

Doma mám bordel, nechce sa mi popratať. Venujem sa turistike a výbavu mám nahádzanú na kope. Keď prídem z túry, nechce sa mi nič všetko hodím na kopu. Nechce sa mi ísť na nákupy, a kúpiť veci ktoré potrebujem. Nechce sa mi navariť. Nechce sa mi ráno vstávať.

Do všetkého sa musím nútiť. Najradšej keď prídem z práce, najem sa a zvalím do postele, nič nerobím len pozerám somariny na pc. Som taký prázdny. Cítim až bezmocnosť. Chcem to zmeniť, stále si poviem že urobím to a to ale len stále odkladám veci na neskôr a aj tak nič poriadne neurobím. Strašne chcem ale nejde to. Ani toto sa mi nechcelo napísať. Ako keby nič nemalo zmysel.

Keď som bol dieťa bolo všetko úplne inak. Veci ktoré ma bavili som robil s vášňou. Dával som si pozor na každý detail. Všetko bolo tak super, teraz je to na nič.

Bojovali ste s niečim podobným? Prekonali ste to niekto?

Kontrol0r

Po pravde áno, už nemám moc energie a tak len krátko, že máš pravdu. Rozbolelo ma čelo a už sa nedokážem sústrediť na nič zmyslu-plného.

Cliattsi

No ja som na tom až tak zapracoval, že pri niektorylých ľuďoch som schopný aj pri prvom stretnutí povedať
- že ma nebaví život
-že nevidím zmysel v ničom
alebo
-že mám soc. fóbiu! - to je prekonanie sa! ;)
-že necítim nič k druhým ľuďom.
Častokrát rozpoviem ľuďom čo vo mne je. Fakt. Lebo to nemám komu povedať a nikoho v mojom okolí to nezaujíma (až na 1-2 výnimky).
A aj sa mi stalo, že som daných ľudí aj stretol znova a pýtajú sa, lebo sú zvedaví : "No čo, už je lepšie?" Nič iné mi nezostáva, len smutno sa usmiať. Ale cením si ten záujem a vidím aj na niekt. ľuďoch, že majú záujem mi pomôcť-poradiť, ALE NEVEDIA AKO. Tomu sa ani nečudujem, lebo táto téma patrí do psychiatrie- konkrétne asi neuropsychiatrie (a tiež určite aj do psychológie) a oni sami tomu ešte veľmi nerozumejú. Preto sa snažím na vlastnú päsť hľadať tie informácie aj na fórach, aj v odb. článkoch, ku ktorým sa ale "vďaka" demotivácii nedokážem nakopnúť, aby som ich mohol študovať a pochopiť (to je to isté čo u teba, keď sa musíš aj NAKOPNÚŤ NAPÍSAŤ NA TOTO FÓRUM, AKO SI SPOMENUL NIŽŠIE-JA SA MUSÍM VERU TIEŽ A POSTUPNE SKO TOTO PÍŠEM SA MI RÝCHLO MÍŇA ENERGIA NA POKRAČOVANIE V TOMTO PÍSANÍ-pre tých čo tomu nerozumejú OPAKUJEM:POSTUPNÁ PEHLBUJÚCA SA DEMOTIVÁCIA, ÚPADOK PSYCH. SÍL NIEČO ROBIŤ !!! ) Dokážem to, ale iba čiastočne.

Ubúda aj tebe motivácia dnes po každom ďalšom napísanom príspevku do tejto témy?
Mne áno.
Ak je to tak aj u teba, tak je možné, že sa bude toto rokmi prehlbovať.

www.google.sk

Preteba

Kontrol0r, ešte stále v Tebe žijú vzťahy z detstva. V podvedomí ich stále strážiš v ústraní, aby Ti neubližovali a preto máš v sebe strach sa stretávať s ľuďmi, najmä ktorých nepoznáš. Bojíš sa prejaviť city, ktoré boli nenaplnené a sú potlačené do zabudnutia.

Kontrol0r

Ja som mal blbé detstvo - v škole šikana, doma hádky, bitky. Peňazí nikdy nebolo, s celou rodinou rozhádaný, žiadna pomoc od rodiny. Boli sme len ja rodičia a sestra. 14 ročná sestra si so mňa len robí srandu, aký som neschopný že nikdy nič nedokážem. Je presne ako tí čo ma šikanovali, povahovo.

Cliattsi: to skôr ja mám úzkosť zo stretnutia, lebo ja nemám problém sa stretnúť s ľuďmi ale len ak neriešime osobné veci. :/ skúsim an tom zapracovať.

No spoznávanie nových ľudí je pre mňa nová vec, nemám to s čím porovnať. Nepočítam spoznávanie detí na ihrisku keď mi bolo 11.
Snažím sa byť k ľuďom otvorený a aktívne komunikovať ale stojí ma to veľa energie. Nestratil som záujem celkovo o ľudí, len ma v tom záujme niečo blokuje.

Ja sa snažím pripodobniť ľuďom doteraz, dokonca niekedy kopírujem aj prízvuk :D Raz som často volal s bratislavčanom a normálne ma kamaráti upozornili že mám bratislavský prízvuk :D

5, Podľa toho s kým. Ak je to niekto koho poznám tak áno hlavne keď chcem veľa povedať naraz. Alebo ak je to aj niekto cudzí ale nemám z neho úzkosť. Tak rozprávam rýchlo niekedy sa až zamotám. Ak je to niekto z koho mám úzkosť tak hovorím neisto, zamotávam sa a celkovo pôsobím že som v strese.
Ak kecám rýchlo samozrejme dýcham rýchlejšie, ale neviem či sa zadýcham nesledoval som to.

7 - fúha to už vôbec neviem, ale všimol som si že niekedy mi až ujde hlas ak hovorím niečo z môjho života niekomu, napríklad kolegovy na obede. 8 môj hlas sa mení podľa toho s kým hovorím, doma je normálny zafarbený pekne ako si opísal, ale ak tá osoba vo mne vyvoláva úzkosť zniem neisto a podobne. ťažko sa to opisuje. ostatní komunikujú voľne bez stresu a ten hlas je iný ako môj.

anjelik * - pekne napísané, v podstate to presne sa snažím praktikovať, aj sa mi v podstate celkom darilo ale stále upadám späť tam kde som bol, Ja viem že je to len mojej hlave a svet bude taký aký si ho urobím v hlave ale bohužiaľ vonkajšie vlivy sa nedajú vylúčiť a ovplyvňujú moje myslenie a utláčajú ma späť tam kde som bol.

Cliattsi

kontr0lor- no bude to v tom čase 16-17.30 na žel. stanici- neviem, či stíhaš :D (ak mi do toho niečo nepríde :) a nebudem mať z teba veľkú soc. fóbiu :D - srandujem -> prekonám sa! ).

V číslovaní otázok som sa pomýlil ja!   - čiže opravujem to z 22.02.2018 22:31:31
Takže otázka č.1 bola:
"A mas aj taky pocit, ze prestavas pocitovat tu blizkost k ludom? Ako keby si prestaval citit cokolvek k ludom? Ja to mam-uz necitim nic. Odpovedz mi prosim ta, dost ma to zaujima, lebo vo vela veciach sa zhodneme. A potom ak sa u mna tieto stavy zlepsia, budem ti vediet poradit."

Tvoja odp.:
"Do istej miery áno, ale dosť to selektujem. Napríklad skôr to čo popisuješ pociťujem ku kolegom, ku starým známym, k cudzím ľuďom a podobne. Naopak ľudí z okruhu mojich koníčkov mám veľmi rád."

PODOTÁZKA 1a):
V bode č.1 si odpovedal, že ľudí z okruhu svojich koníčkov mas rad. Tomu rozumiem a nevylučuje sa to s tou otázkou, ktorú som položil.
Upresním to: Ja mám napr. rád urč. ľudí, ale aj k nim postupne rokmi citová väzba vyhasla. Ale napriek tomu, že skoro nič k nim teraz necítim (vplyvom vyhorenia) ich mám rád. Otázka je, či si nestratil záujem (takmer ) celkovo o ľudí-?? že ako keby si to robil - tie stretávky s ľuďmi a rozhovory tak "bez záujmu", lebo to spoločenské puto ako keby opadlo- že či už necítiš k nim takú väzbu ako voľakedy - .???
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Otázka č.4):
Ja som sa hlavne v detstve SNAŽIL MOC PRIPODOBNIŤ ĽUĎOM V KOMUNIKÁCII, AKO TO LEN ŠLO(dosť som to silil a namáhal som sa). Otázka č. 4.) je teda - je to aj tvoj prípad kontr0lor, vidíš sa v tom tiež?

ĎALEJ:
5.) Keď s niekým cudzím hovoríš, máš zrýchlené tempo reči? 6.) A častokrát sa aj zadýchaš pri tom?
....ja.mám zrýchl tempo a vedome sa to snažím spomaliť.

7.) Keď nejakému človeku niečo povieš, tak ide melódia tvojho hlasu smerom dole? 8.) a je tvoj hlas taký monotónny (bez zafarbenia) ? (ak sa porovnáš s druhými ľuďmi- lebo keď nechápeš tejto otázke č.7. a 8. tak sa započúvaj do rozhovorov a porovnaj tých ľudí so sebou-všímaj si melódiu, ako krásne "hrá", sú tam rôzne tóny, hlavne také živé-veselé dievčatá sú typickým príkladom. Ja so našiel veľa rozdielov medzi tými druhými ľuďmi, ktorí ŽIJÚ a ľuďmi kt. sú bez života-to som ja "chodiaca schránka")

Preteba

Defcon, ver, že aj terajšia generácia nie je celá zahalená luxusom. Aj teraz sú mladí ľudia, ktorí majú ťažké detstvo ako sme mali my.

anjelik *

Chuť žiť, radosť zo života, to je niečo, čo k človeku neprichádza zvonku, ale naopak, to, čo musí budovať vo vnútri, každý sám za seba a každý sám v sebe. :o)
Keď si bol malý, tak to bolo iné, svet bol nádherný a gombčka, nevedel si sa dočkať, kedy ráno vstaneš a budeš mať šancu ho poznávať, Tak kde sa to všetko stratilo? Kto spôsobil, že farby chytili 50 a viac odtieňov šedej? Babka, dedko, fúra nezodpovedných príbuzných, alebo teda, jedným slovom Genóm? Spôsobila to spoločnosť, škola, práca, otravní kolegovia? Alebo je vinník inde? Žeby si to bol ty sám? Ten, čo podcenil fakt, že je nám sveta hej, keď nás podnecuje okolie, druhí, nové lásky a nelásky a internet a porno a hádky? Ale čo keď to utíchne? Kto nás povzbudí, kto nám povie, vylez z tej postele a ži už konečne? Nikto. Nikto taký nebude, keď sa to sami v sebe nenaučíme a nevytvoríme si sami pre seba návod, ako žiť. Že je dôležité venovať sa telu, cvičiť, správne jesť, otužovať sa a slniť. Chodiť do prírody a čerpať silu z jej krásy. Stýkať sa s druhými a aktívne sa o nich zaujímať, nie hľadať silou mocou sebe podobných, ako Cliattsi, ktorý mi teda udelil ban na vyjadrovanie sa k svojej osobe a touto cestou ho srdečne zdravím..lebo hrozí, že miesto pomoci, sa iba posilní to spoločné nešťastné, najmä, keď ani jeden zo zúčastnených na Seanse sťažovateľov nemá návod ako z toho von. Že sa treba venovať svojmu vnútornému svetu..videl si už všetky nové seriály? Všetky nové knihy prečítal? A toto všetko si namixovať tak, aby každý deň bol tým najlepším a ty si si večer mohol povedať, no super, dnes sa mi darilo. Ale. Nič z toho neuskutočníš, keď budeš mať v sebe miesto radosti odpor. To je to, na čom teraz tak intenzívne pracuješ. a práve ten odpor ti zahltí vnútro a keďže aj na jeho tvorbu potrebuješ silu, energiu..neostane ti žiadna na iné, aj keď by si to možno aj chcel zmeniť. Tak sa zamysli nad sebou a stanov si na zajtra plán, ako chceš svoj deň prežiť a snaž sa ho aj dodržať. Netreba rozširovať rady bezduchých, unavených, už teraz polomŕtvych zombíkov..a je naozaj jedno, či majú 50 alebo 20. Kľudne môžu mať aj 5 a život už pre nich skončil, skôr, ako vôbec začal. Tak sa drž a vždy si polož sám v sebe otázku..toto som chcel? Toto ma teší? A ak je odpoveď záporná, tak vykroč iným smerom. Čiste pateticky na záver: Nech ťa sila sprevádza. :o))

Defcon

Sorry, musim off. Idem cez letiskovu kontrolu. A neuplacte sa tu k smrti, sice by vas nebolo skoda, ale rodicia by smutili.