Lenivosť alebo syndróm vyhorenia?

Hlavne ,ze sa hned nasli ludia co presne vedeli, ze sa jedna o zdravotny problem a skoro sa tu nad smrtelne chorym clovekom rozplakali. Lebo on by robil, on by sa snazil.....len sa neda, ten syndrom unavy je svina...-)))))))

skopírujem to sem, hoci si to písal v inej téme, ale podľa mňa to veľmi úzko súvisí.
"Ja som IT čkár mám 500 v čistom a žijem s rodičmi. Stravujem sa sám, sem tam doma niečo zjem. Bývanie neplatím lebo nemám z čoho. Peniaze dávam do koníčkov "Fotenie, turistika, cestovanie", do auta "Felície" a do stravy. Sem tam oblečenie. Na konci mesiaca som najčastejšie v mínuse, lebo nečakané výdavky. Samozrejme žiadnu babu nemám :D Takže asi takto sa žije na východe :)"

Zase zopakujem, chýba ti kúsok, naozak kúsok disciplíny. Nemusíš byť v pozore a vymakaný ako vojak, ale ty si úplne roztečený, zmľandravený a komplikuje ti to život. Zbytočne.
Môj mesačný rozpočet na jedného dospelého a dve deti je 500 eur. 160,- je časť nájmu, 150,- dám za stravu, ostatok je oblečenie a topánky pre troch, doplnky pre zdravie, zubár, práčka ked sa pokazí... dokonca si plánujem kúpiť skialp z takéhoto platu. Minulý rok som mala 400 a postupne v priebehu roka som si nakúpila mačky, nepremokavé gate, vetruodolné legíny. A machrujem, užívam si to na bicykli, v horách, stále som niekde, baví a napĺňa ma to.
Otázka dňa: Prečo tvoj plat, je pre MŇA s dvoma deťmi luxus a ty SÁM z toho vyžiť nevieš?? Nápoveda: nuž, chyba neni vo výške platu. Nevieš využiť ROZUMNE to čo máš (a máš toho dosť), ani svoj čas, nevidíš možnosti čo sa ti ponúkajú... Nemáš ani len krátkodobé ciele, čo by si chcel dosiahnuť, čo si postupne dopriať, splniť, kde ísť... čo by si chcel chlape? Už len tak jednoduchá myšlienka ako - cítiť sa lepšie, byť plný energie, vychutnávať si život - stačí na to, aby si postupne k tomu smeroval. Len prestaň pindať na život a namiesto toho si to vygravíruj do zrkadla a opakuj ako mantru v hlave - čo môžem teraz pre seba urobiť, aby som sa cítil lepšie? Zatiaľ nezvládaš ani úplný základ ako postarať sa sám o seba, takže najprv pracuj na tom a postupne pridávaj iné méty. Tie cestovateľské. Kde by si chcel ísť? Ty si kľudne s prstom v nose môžeš mesačne odkladať 150 evri na hocijakú cestovnú destináciu a po roku, dvoch IDEŠ. Len si to musíš trošku inak usporiadať. Vyčleň si peniaze na stravu a cestu do roboty. Koníčky sú bonus, tam míňaj občas, nerozumiem čo môžeš kupovať každý mesiac na foťák a turistiku. Tam si veci kúpiš RAZ a máš. Pokiaľ dokážeš s vecami šetrne zaobchádzať, vetrovka, topánky ti vydržia roky. Objektív tiež. Alebo nie? Nuž, neviem, ty povedz :)

precitala som len par prispevkov. sila mysle je velmi silna , ale ked telo uz nevladze a mozog tiez, tu uz to moc nepomoze. Nik nevie pricinu, preco to vzniklo, chlapec moze kludne mat aj kopu inych zdravotnych potiazi, ako problem s vyhorenim, co je ako nasledok, nie pricina. Kludne moze mat potravinovu intoleranciu, ktora sa zacala prejavovat, pretoze ak telo prijma nieco co nepsracuje, posobi to ako jed a ked je otravene telo, potom aj mysel , ide to ruka v ruke, kludne moze mat iny problem, toxiny, tazke kovy v tele, parazity, virusy. Vsetko treba vylucit a telo prcistit, tie jedy prijmame denne, su vo vzduchu, v potravinach, aj stres robi svoje. Ja ti odporucam nejaku diagnostiku a liecbu, moji znamy maju dobre referencie na Biorezonanciu - diagnostika pristrojom a nasledne doporucena liecba, pristroj je velmi presny a aj niektori lekari s nim uz pracuju. U lekarov pomoc nehladaj, budes chodit po vysetreniach a nic ti nenajdu a odoslu ta na psychiatriu. Drzim palce.

ten tvoj mail dufam ešte funguje. Ozvem sa potom tam.

Kafe, presne tak, vystihol si podstatu. Nedostatok pracovitosti, sebadiscipliny a poriadkumilovnosti sa neda zamienat so zdravotnym problemom.

Kontrol0r, ak je toto syndrom vyhorenia, ako potom vyzerá lenivosť?
Čo ti hovorí slovo sebadisciplína? Byť vďačný za to čo mám (a snažiť sa o viac). Ty sa divíš, že robíš IBA 2 roky, nadávaš na všetko a tvoja psychycká pohoda je v prdeli? Si myslíš že pindanie a frfľanie niekoho doviedlo k eufórii? Nuž, nie. Ak s tým neprestaneš a nezmeníš svoj postoj k práci, k sebe samému, povinnostiam, ktoré bez diskusie robiť musíš, skončíš v hlbokej depke. Kopeš si hrob a robíš to ty sám.
Na starosť o seba nepotrebuješ motiváciu. Proste kto sa má o teba starať?? Mama? Ak je treba niečo urobiť a ty si v hlave povieš tú sprostú výhovorku - nechce sa mi, načo, kašlem nato - spravíš 50 klikov alebo si daj 30s studenú sprchu. Lebo ty si teraz v situácii, kedy si môžeš dovoliť kašlať na všetko a okrem psychickej nepohody nenesieš žiadne následky. Napríklad si zaveď pravidlo, že kým nemáš poriadok v izbe, nemôžeš zapnúť PC. A vôbec, sediať za počítačom je len a iba ako odmena po nákupe, varení a splnení si povinností. Aj to ale iba obmedzený čas - 30 min. Kým sa neobriadiš, nemáš nárok na voľno.
Spokojnosť s prácou, so životom neni niečo čo spadne z neba len tak, náhodou. Už to tu bolo spomenuté, je to niečo čo v sebe pestuješ, na čo sa zameriavaš, čo si všímaš stále dookola. Nie raz, ani 5x, ale stááále dookola. Máš za úlohu každý deň nájsť 20 vecí, okamihov, za ktoré si vďačný, ktoré ťa potešili, na čo si hrdý že si to zvládol. Zapisuj si to. Cestou do roboty máš za úlohu hľadať na svojom živote veci, okamihy, za ktoré by si mohol byť vďačný.

Tvoj pamäťový priestor si skús predstaviť ako hviezdnu oblohu, Máš tam kopec hviezd, spomienok, niektoré svietia jasnejšie, niektoré menej a niektoré sú ako špendlíková hlavička. Takou je spomienka na tvoje rozhodnutie zmeniť sa, ako som ti napísala. Preto stále padáš a stále zlyhávaš. lebo ju hravo presvietia spomienky na to, ako to bolo v detstve nanič, ako je to teraz nanič, ako nič nemá zmysel, aspoň teda že máme tie včely na med. :o)) To, že je všetko nanič, k tejto spomienke sa vraciaš stále znovu a znovu, ale že sa to dá zmeniť, to ti tam len zľahka preblikuje. Keď sa začneš baviť so sebe podobným tvorom, no, svieti to tam hooodne smutne a silne. Naša myseľ má tú skvelú vlastnosť, že sa zmení na čokoľvek. Potom sa deje asi toto. Pred tebou sa objaví krásne dievča a ty sa v panike snažíš myslieť..Čo mám robiť? Lenže tvoja myseľ vykoná len to, čo jej ty ponúkneš., a ty rovno vyberieš to najsilnejšie, čo ti v hlave svieti., tvoja obsesia a fóbia..a tá radí ...utekaaaaaj, nič nevraaav, stráááápniš sa. A máš to. To je len príklad..rovnako sa tam môže odohrať iná scéna...mal by som upratať..vravíš si v hlave, uvažuješ a myseľ opäť čaká, aby prikázala telu..ale ona nevie, čo má robiť, je to opäť na tebe..a ty, keďže si usilovný a stále dokola sa točíš v nechuti a odpore..ponúkneš jej,,,kašli na to, nemá to význam. Lenže... tento istý pokyn ide aj k bunkám tela..A čo urobia? Zatiaľ ešte nič. Ale je otázkou času, kedy to dotiahnu do úspešného konca, tvoje prianie...nechuť a odpor a prestanú normálne fungovať. Teraz cítiš len telesnú slabosť a chuť stále spať. Nie je to vôbec zložitý systém, toto telo a predsa ho nedokážeme zvládnuť, stále sa nám kazí, ale to kurvítko v ňom, to sme my. Naša vlastná myseľ, ktorá vykoná len to, čo jej prikážeme a keď si do hlavy nedáš iný návod na fungovanie a nebudeš to skúšať znovu a znovu, ľudovo povedané, stratíš vôľu žiť, chuť žiť alebo, inak, nádej. A skončil si. Máš 23 a všetko pred sebou. Tak sa zamysli nad tým, či pár trapasov, nič moc detstvo, šikana rovnako slabých tvorov, parazitov a zvierat, je skutočne dôvodom sa na všetko vykašľať a už len prežívať. Nikto to za teba neodmaká, to musíš len ty sám. Definitívne sa postaviť na stranu života, ctiť si svoj život a urobiť všetko pre to, aby si neumieral zaživa, nalepený na nejakú debilnú obsesiu a fóbiu, vytvorenú vlastnou nerozvážnosťou, mladosťou a neskúsenosťou. :o) To sa môže stať každému, padnúť, ale iba odvážni, napriek strachu, vstanú a skúsia to znovu. Už len inak spadnúť sa dá považovať za úspech, za vývoj..nie to ešte zostať stáť. To už je potom skutočné víťazstvo. :o)

Robím už dva roky a par mesiace a zhoršuje sa to.

Nevim, ja mam Avpd a v prdeli som bo stale takze ti moc neporadim, ale co viem, tak prechod do prace je kriticky, vela ludi je vycerpanych a citi sa zle. Rok ci dva trva kym si clovek zvykne ne pracu.

Na začiatku to bolo super, tešil som sa ako dieťa že som prešiel cez pohovor, teraz je to tak že si nastavujem 4 budíky aby ma hneď nešlaktrafilo že už musím ísť znova do práce. Kolega starý mládenec len na všetko nadáva, a už nadávam na všetko aj ja, plat, práca, život. A čo je najhoršie, kašlem, na seba nestarám sa o seba, nemám motiváciu, a ani záľuby ma netešia. Neviem sa sústrediť, už teraz ma bolí hlava, je piatok a som vyčerpaný jak pes. Ak si nevezmem v týždni deň voľna tak tie 5 dni ma ide poraziť.

Inú prácu si pre sociálnu fóbiu nenájdem, tam som sa dostal len náhodou, keby ma tam úrad neposlal na pohovor ani tam nerobím