Prosim pomôžte. Po velmi psychicky stresujúcom obdobi (rozchod-nevera z partnerovej strany, odstahovanie zo spoločného bývania, nájdenie si novej skvelej prace, a nového bývania v inom meste) mi proste pred týždňom vypovedala hlava. Telo ide ako stroj, v zrkadle neviem kto to je, ked sa seba dotýkam ci hlavy ci ruky, necítim si to poriadne, ze sa dotýkam samej seba a logické myslenie mi vyplo uplne, cize nove veci neviem spracovať
(naštastie som za 3tyzdne v novej praci sa naučila, ktorými MHD mam cestovať, kde vystúpiť, kam sa vyviesť, koho pozdraviť a podobne, ale neuvedumujem si váhu peňazí, ci ziadny clovek mi nie je cudzí, a keby ma aj prepadli, nemala by som ani sebapud obrany). Cítim sa ako nadrogovana, alebo omamena lístkami, a pritom nic neberiem. Stratila som uz aj pojem o čase. Poznám len cislo, ale neviem ho poriadne priradiť, ci je to poobedie alebo vecer.
Co je asi najhoršie, ze na Slovensku uz nemam ani rodinu, pracujú v zahraničí, kde som sa po rozchode bola dat aj dokopy, pomohlo mi to a aj som sa dokázala sama postaviť na nohy a teraz mi proste vypol mozog!
Ved som nebrala ani ziadne oblbováky, ale je pravda, ze hlava mi isla na 500%, nic ine som neriešila iba rozchod a preco to spravil...uz som bola na prvom sedení u psychologicky, vo stvrtok, na sedení som este vedela a cítila, ze som to ja, ze len obcas začínam vypadávať, ale od piatku mi hlava vypla uplne...Je pondelok, pracu som prežila len tak tak, ale v praci sa mam učiť nove veci, ostala som vraj velmi ticha (a pritom som velmi komunikatívna a výrečná)
Teraz je to velmi zle, ked pisem, ani si neuvedomujem co pisem a co som napisala, pisem len písmenka a slova...hadam je to vobec v slovenčine ....
Normalne sa cítim ako po nejakej uzitej droge prave ...
A zacina mi tŕpnuť hlava....
Neviem, ze som, ze existujem....ako sa vratit do reality?
no bez trpezlivosti a odhodlania len malo co sa ti podari. Ja ti prajem aby sa ti to podarilo
SlečnaNebezpečná : zistila som, ze ked som s ludmi, hlavne v nejakej skupine ludi/v spolocnosti vo volnom case, tak je to o dost lepsie. Problem je byt sama so sebou (co predtým som absolutne nemala). Stale si v duchu omielam, ze toto (napr. praca) je presne to, co som chcela vo svojom pracovnom zivote mat, a ze mam byt stastna, ved ma to prve 2tyzdne naplnalo totalnym stastim. Hovorim si aj, ze som uplne zdrava, tak aj preto mam dovod byt stastna....
Žial, tu neslo ani tak o neveru, to som si odplakala, bol to zakomplexovany hajzel, ktory si nieco musi v zivote dokazovat. Ale ide o to, ze to vsetko bolo zo dna na den, vztah fungoval. Proste rana z cista jasna a ja som musela opustit vsetko, co sme si budovali a kedze tu uz nemam ine zazemie (teda nevratila som sa k rodicom ako sa zvykne, ci pripadne zijeme v jednom byte dalej a treba riesit len co s byvanim), musela som zmenit uplne vsetko od zakladu a sama. Kedze som posledny rok nepracovala a zila som s nim v meste, ktore mi ani v podstate domovom nebolo, cize ani ziadne vybudovane priatelstva musela som si najst rychlo pracu v inom/dalsom cudzom meste, lebo v hentom praca nie je a najst si spolubyvanie v podnajme. Rodinu mam v zahranici a priatelia su daleko v rodnom meste, a to uz kazdy si aj tak teraz riesi uz svoje -deti, domy, rodiny...uz to neni ako kedysi, ruka hore, par tyzdnov hyrenia a problem so stroskotanym vztahom bol prec. Cize som tu ostala uplne sama. Aj ked ma prehovarala rodina ostat s nimi v zahranici (kde som sa po rozchode chvilu davala dokopy), ale vedela som, ze tam zit nechcem...Tu ani ziadny priatelia zatial, takze ono to islo asi ruka v ruke, do toho podvedome sa prikradal aj strach zo samoty a buducnosti, ktory som sa snazila si az tak nepripustat, ale bol tu - a po 2 tyzdnoch v novej praci, co som sa tesila ako malá z vlastného uspechu, ze som to dala ako "pán", som sa jedno rano pred 3 tyzdnami zobudila a bol zo mna robot bez logického uvazovania, ktory sa nevedel ani logicky obliect, ucesat, a ani v zrkadle sa nespoznala. Myslenie bolo proste prec, divala som sa na seba akoby z tretej osoby, telo islo na zotrvacnost. Uz sa to trosku zlepsuje, snazim sa vytlacat tie zle myslienky prec a potlacit strach, ale vazne som sa zacala bat, ze mi nastupuje nejaka schizofrenia....
Ahojky, úplne si viem živo predstaviť čo teraz prežívaš..tiež som si tým prešla...Doma som to mala vždy na nič, bola som tam nešťastná, s ľudmi v mojom okolí som dobre nevychádzala...Odišla som na určitý čas do zahraničia na brigádu, kde som si mega zvykla, boli tam super ludia, super prostredie, našla som si tam priatela(vedela som, že je to len na určitý čas ), no bol úžasny ideálny, presne podľa mojich predstav ..No proste konečne som žila ! ..Lenže, nastal deň keď som sa musela vrátiť domov ..a vtedy to nastalo, bol to pre mňa strašne silny emotívny zážitok a vo vnútri som cítila strašnu bolesť a bezmocnosť, že som o všetko to krásne prišla a zas som v stoke ..V deň keď som sa vrátila som sa strašne opila ! neuveriteľne som to prehnala ..a na druhý deň som začala mať divné stavy, presne ako opisuješ, že nad úplne banálnymi vecami som si nebola istá , mala som z toho strach, že čo sa mi to stalo či som sa pomiatla, stále som sa bála, že stratím nad sebou kontrolu, že nebudem vedieť kde som, vyvinul sa u mňa velky strach z ludí, no ten bol až druhoradý...mala som pocit, že musím rýchlo utiecť ale nevedela som kam, nevedela som sa ukludniť, na nič sustrediť, bola som ako v inej galaxií, ked som vyšla von všetko bolo iné, také zahmlené a ja som sa cítila velmi neisto a neprijemne, bola som z tej situacií a tych stavov tak vystrašená až mi išlo hlavu roztrhnúť , cítila som v nej strašny tlak, keď som zaspávala to bolo uplne najhoršie, to som si zo strachu necitila ruky, že proste niesu moje že nimi nemôžem hýbať a celkovo som bola unavená a omámená ...zo všetkého čo zlé sa mi v živote stalo bolo toto úplne to najhoršie a myslím, že to už nič neprekoná ...ale mám pre teba dobrú správu ! je to proste reakcia mozgu a tela na silné psychické vypätie, napr. keď zažívaš strašnu bolesť z niečoho s čím sa nevieš vyrovnať a nemyslíš na nič iné, alebo keď máš nezdravý životný štýl, oslabené zdravie, fyzická záťaž, málo spánku ... neboj dostaneš sa z toho ...ja som si najprv nevedela poradiť, no potom som skúsila zmeniť stravu aj keď som neverila, že by mi to mohlo pomocť a predsa ! nakúpila som si najzdravšie potraviny, zeleninu, ovocie, orechy, horčík ( toho si dávaj zo začiatku dosť- ten ti pomôže najviac ) nepi kofein, nefajči, žiaden alkohol ...choď si zabehať, beh lieči ! prevetráš si hlavu a to doslovne ..a kvalitnu psychoterapiu, aby si sa vedela lepšie vyrovnať s podobnymi situaciami a aby si si to vo vnutri niak uzavrela a nevracala sa už k tomu ...tak veľa šťastia ...mňa to zachránilo :)
chce to velku trpezlivost a odhodlanie
Ak mas zaujem si o tom nieco popisat, kludne daj na seba nejaky kontakt a mozme o tom pokecat viac.
Ja neviem, ze by tolky stres dokazal az toto? Alebo strach z buducna? Alebo strach zo samoty? Ci preto, ze som v cudzom meste a cudzom prostredi sama? (na SR uz nemam ani rodinu, su v zahranici, ale to uz je dlhsie...2roky som tu zila bez nich normalne). Ale zasa som mala ako take zazemie s byvalym...
To predsa nemoze takto clovek prist o vsetko aj o inteligentne rozmyslanie predsa! Normalne sa hnevam na to...>:-(
A o sexualnej stranke sa ani nejdem vyjadrovat...to sa vyparilo zo mna uplne !!
Ahoj, myslim si, ze na 100% viem co prezivas, lebo som to zazil to iste a este stale obcas zazivam aj ja.
Rozmyslam, ze aj take pisanie medzi dvoma takymito pseudo-cvokmi by urcite obom pomohlo :-)
A ako narocky, dnes sa citim blbo oproti poslednym dnom, kedy mi uz bolo ako tak. Tiez neskutocne trpim, neviem sa naplno vratit do cias, kedy som bol fit, no vsimol som si, ze teraz som menej arogantny.
Neviem ako u teba, ale pred tym som bol priliz sebavedomy a arogantny a teraz som ako zbity pes.
Mozno by popisanie fakt pomohlo.
No od štvrtka sa mi trosku polepsilo, ked som medzi ludmi. Ale sama vidim, ze som nejaka bez nalady, neviem obcas akoby reagovat spontanne, nemysli mi to logicky, nepamatam si urcite veci (a pritom som si pamatala az extremne moc vsetko), citim sa taka otupena. V piatok som mala dokonca cely den závrat do lavej strany.
Psychologicka so mnou robila nejake cvicenie, ale nejako mi nevysvetlila co sa mi deje. Akurát sa ma pýtala, ci som aj po zdravotnej stranke v poriadku - teda po neurologickej hlavne. Vsimla som si, ze nedokazem preciti vôbec stastie, som uplne otupena a neviem to nastartovat spat, proste prežiť akykolvek dany moment, zly ci dobry, nejde to :( nerozumiem tomu...
A este co som si vsimla, ze ma nevie nic vytocit, a vela veci som si vedela vybavit sama a riesit ich (urady, reklamacie tovaru a podobne) a teraz s tym mam dost velky problem...akoby som mala zablokovanu inteligenciu a logicke zmyslanie ... ja uz neviem co s tym robit... Mám vsetko co som chcela, novu skvelu pracu, nove byvanie...A dokonca aj v robote co sa mam ucit nove veci, tak logicky ako keby ich nechapem...a viem, ze je to banalna vec, ktoru normalne chapem...
dychaj. meditacne cvicenia. 5 minut denne, sustred sa na svoj dych, je to tazsie ako to znie. vtedy nie je nic len terajsi moment.
neviem111111 - ale ako je mozne, ze vcera mi bolo od obeda az do vecera o 90% lepsie?? A po spanku je rano vsetko zasa spat???
