Dobro a zlo

Najprv si treba uvedomit, ze nic ako dobro alebo zlo neexistuje jedna sa vylucne o socialny konstrukt. Vyznam tomu pripisuje len spolocnost ktorej si sucastou.

Filmy : Prelet nad kukučím hniezdom, Rain Man, Čistá duša, Mlčanie jahniat, Mercury, Dobří holubi se vraceji, Signum laudis...

To že vyhráva dobro resp. láska je pravidlo len v rozprávkach z kresťanskej kultúry. Napríklad v rómskych rozprávkach vyhráva mazanejší. Dobro a zlo sa tam nerozlišuje. Ani v moslimských rozprávkach nehraje úlohu láska v zmysle, že by porážala kúzla zla. Vystupuje len ako okolnosť. Podstatná je tiež finta.

My sme zvyknutí, že z rozprávky musí plynúť nejaké mravné ponaučenie, to ale v iných kultúrach nie je. Tam je rozprávka jednoducho len zábavnou story, kde sa vyskytujú neobyčajné javy a dobré finty.

Dick, s tymto nas krmia odmala: v rozpravkach, ucebniciach atd, ze ludia su dobri a zli, odpoved je dobra alebo zla, vsetko je bud cierne alebo biele...ale NIE, nie je to tak! Zivot je ovela zlozitejsi aj farebnejsi, aj ludia a ich ciny. Clovek podla mna nemoze byt bud dobry alebo zly a bodka. Jasne, je par maniakov s diagnozou aj par reholnych sestier, ale vacsinu z nas "formuju" rodina, priatelia, zivotne skusky a okolnosti...vidim to na sebe. Myslela som, ze som empaticka a snazim sa byt dobra k ludom, ale staci, aby ti ublizil jeden clovek a zacnes "stekat" na vsetkych okolo, lebo to nevies spracovat.

Dick - ako som to už opísal v téme predtým, tak zlo v podstate nejestvuje a tak isto nejestvuje ani to dobro. Všetok význam tomu dávajú ľudské bytosti, keďže premýšľajú.

Kto je dobrý a kto zlý?

Je to tak, že ty považuješ za dobrých ľudí niekoho úplne iného ako napríklad ja. Niekto vyslovene veriaci odsúdi potrat a nazve človeka, ktorý sa pre neho rozhodne zlým. Niekto niekoho zabije a okamžite ho ľudia odsúdia ale čo ak zabiť musel???

Nejestvuje podľa mňa zlý človek a preto nejestvujú ani zlé veci. všetko čo človek robí, ako koná je len súčasť našej kultúry, súčasť ľudskej rasy, jej návodov, genetickej informácie či návodov jednotlivca.

Ja by som napríklad ani vraha nepovažoval za zlého, pokiaľ by som ho nepoznal.

Najskôr nevnímam svet až tak duálne ako ostatní ale kto vie, čím to je? Možno skúsenosťami.

Možno je to tým, že som zistil, že nejestvuje nikto škaredý, nikto sebecký, nejestvujú ľudia, ktorí nenávidia...možno s tým nebude veľa ľudí súhlasiť ale je to tak. Podstatné ako to vnímam ja. Ten človek môže ,,nenávidieť,, ale ak ho ja vnímam, že je to altruista, tak možno sa nakoniec ukáže, že taký naozaj je. No ak si 100 ľudí o niekom myslí, že je zlý, škaredý a nenávidí ľudí, tak v tom prípade si to ten dotyčný osvojí a stane sa takým? Alebo sa mýlim?
nechce sa mi tu veľmi písať, možno ak sa diskusia trošku posunie sa pridám :)

No osobne si myslím, že zlo ako také jestvuje len preto, pretože ho živíme a bez neho by sme si nedokázali vážiť to dobré. je to rovnováha tohoto sveta.

,,Raz sa každému všetko vráti,, - podľa mňa neplatí! Každý jeden skutok na tejto planéte sa okamžite prejaví. Ak niekto spraví niečo dobré tak možno niekde niekto vyzdravie, vyhrá v lotérii alebo sa mu narodí dieťa...a presne tak isto je to aj so zlými skutkami. Lenže nič, opakujem nič sa nemusí vrátiť odosielateľovi no niekde na svete sa to prejaví!!! Takže ak si myslíte, že konáte dobro a stále nemáte šťastie tak vedzte, že niekomu ste ho priniesli. Čo je dobro a čo zlo? Podľa mňa len dva relatívne pojmy rôznych ľudí s rôznymi návodmi. Podľa mňa ani jedno a ani druhé neexistuje v pravom zmysle slova.

Vtáčí ľudia

Poviem vám, deti jednu prastarú rozprávku. Počul som ju ešte od svojej starej mamy a ona os svojej starej mamy. Je to taký starý príbeh, že dnes si už nikto nepamätá, že sa vlastne stal...
Počuli ste niekedy, že v dávnych časoch boli všetci ľudia vtákmi? Áno, aj vy. Kto povedal, že sme z opice? Tieto rozprávky nech vám vraví starček Darwin, o tom ja nič neviem. Zato viem, ako to bolo s tými vtákmi... Ako som vravel, všetci sme boli vtákmi...Mali sme krídla a mohli sme lietať cez ďaleké moria, vysoko až k slnku. Počuli ste, ako sa vraví: ,,Človek je zrodený pre šťastie ako vták pre let?,, To je dôkaz, že v nás ešte vždy prežíva dávna spomienka, ktorá sa stále prejavuje v slovách...
Vtedy sa žilo dobre a bezstarostne. Keď človek vyhladol, pristál na zemi, nazobal sa nejakého zrna, napil sa vody z prameňa a bol spokojný, mohol znovu letieť. Keď sa chcel človek porozprávať s anjelmi, vyletel ako blesk k oblohe, zdvihol sa nad mraky, kde bol pokoj a slnečno, radosť pozrieť. Všetci rozumeli jazyku anjelov, pretože vtáčí ľudia boli s anjelmi príbuzní. Vtedy sme žili medzi nebom a zemou a na stromoch sme si stavali hniezda. Naše vtáčatá vyrastali medzi nebom a zemou. Keď nastal čas, rodičia svoje deti neučili chodiť, ale lietať, neučili ich stavať sa na vlastné nohy, ale na vlastné krídla. ,,Vyleteli z hniezda,, to ste už niekedy počuli? Ďalší dôkaz, že ľudia nezabudli...
Pamäť funguje tak, že z hlavy sa spomienky skoro vymažú, no v krvi zostávajú a dokonca vystupujú na povrch. ,,Labutia vernosť,, ,,švitoril ako vtáčik,, ,,nadával ako papagáj,, ,,múdry ako sova,, - to všetko takisto pochádza z tých dávnych čias.
Boh stvoril vtáčích ľudí slobodných, nič ich nezväzovalo, všetkého mali na zemi dostatok, všade mohli nájsť prístrešok a potravu. Keď bolo chladno, mohli sa schovať alebo odletieť do teplých krajín. Ak im bolo tesno, ich krídla nepoznali hraníc, mohli letieť rovno za nosom, svet je predsa veľký. Každý vták bo iný, ale všetky si boli rovné, nebola medzi nimi závisť ani rivalita.
Jedného dňa sa však stala zvláštna vec: objavil sa medzi nimi neznámy vták. Odkiaľ sa vzal, nikto nevie, no určite priletel z nejakej inej rozprávky, a teda z iného sveta. Vták bol čierny - čierne mal nielen perie, ale aj myšlienky a dušu. Takého vtáka na zemi dosiaľ nikdy nikto nevidel. Lietal nad zemou a strácal pierka. Kam dopadlo jeho čierne pero, tam zasialo rozbroje, pochybnosti a vyrástla čierna závisť. Nikto vtedy nevedel, že ten vták sa volá Závisť. Ako by to aj mohli vedieť, keď dovtedy nijaká závisť na zemi nebola? A už vôbec nikto nevedel, že čierne pierka závisti treba okamžite vytrhávať a páliť, aby sa nerozrástli. Milé deti, to nikto nevedel a nikto to ani nerobil...A tak sa stalo niečo strašné.
Vtáčí ľudia sa zrazu začali zaujímať o to, kto má hniezdo vyššie a kto nižšie, kto sa napil z prameňa a kto z potoka, čie vtáčatá vyleteli z hniezda skôr a čie neskôr. Začali sa porovnávať a chceli predstihnúť jeden druhého. Raz niekto prišiel na to, že by si mohol robiť zásoby a začal do hniezda nosiť jedlo na neskôr. Ako to robili predtým? Dosýta sa najedli a leteli ďalej. A keď boli hladní, znova sa najedli. Čierna Závisť im však vnukla myšlienku, že všetko sa raz skončí a potom prídu zlé časy. Ak si teraz nič neušetria, príde doba, keď zrazu zistia, že nič nemajú. Preto si začali robiť zásoby na horšie časy, ale zásoby im zaťažili vrecká a hniezda. Niektoré vtáky dokonca spadli na zem, potom ďalšie a ďalšie...Vtedy si povedali, že budú svoje hniezda stavať na zemi, odtiaľ predsa nemajú kam spadnúť, zem ich udrží. A robili si ešte väčšie zásoby zrniečok a plodov...
Jedna straka musela raz odletieť za prácou. Hniezdo mala plné jarabín a bolo jej ľúto ich tam nechať - čo keby jej ich nejaký veľký závistlivec zobral? Navliekla si teda všetky jarabiny na tenký prútik a zavesila si ich na krk. Ten náhrdelník však bol taký ťažký, že ju ťahal k zemi a bránil jej v lete. Čoskoro sa unavila, takže musela pristáť a oddýchnuť si. V tom sa objavil vták Závisť a začal ostatné vtáky ďobať do srdca...Čoskoro všetky začali čoraz častejšie nosiť svoje zásoby so sebou, niekto na krku, ďalší zasa na hlave. Po čase už nemohli ani vzlietnuť a čím ďalej, tým častejšie sa začali pohybovať po zemi. Zato však začali nosiť korále a náhrdelníky. Čím bolo ťažšie, tým boli lepšie: nech všetci vidia, aký som bohatý vták...
Chôdza po zemi, samozrejme, posilňovala nohy, ale ich krídla nemali žiadnu prácu, a keďže ich nikto nepoužíval, začali pomaly slabnúť a zmenšovať sa. Čoskoro sa z nich stali ruky, pretože ruky boli šikovnejšie v navliekaní zásob na šnúrky. Tak plynul čas...Spočiatku sa vtáčí ľudia ešte občas vznášali k oblohe, poletovali v nebeskej modrej, no potom na to mali čoraz menej času, museli si predsa robiť zásoby, chrániť svoje hniezdo a zbavovať sa konkurencie.
Takto sa, mimochodom, objavili prvé dravé vtáky. Taká je čierna Závisť: človek začne premýšľať tak, že ak to nebude on, kto niekoho ďobne, čoskoro niekto iný ďobne jeho. Tak sa začali súboje - kto mal väčší zobák, ten zvíťazil. Dokonca aj malé vtáky sa naučili robiť malé podlosti - museli predsa nejako prežiť. Potajme rafinovane obchádzali veľké vtáky, aby si vybojovali svoje mestečko pod slnkom a uchmatli kúsok šťastia pre seba. Ibaže šťastie je silné vtedy, keď je veľké, celé a je ho dosť pre všetkých. No ak sa rozdrobí na kúsky, aké je to už potom šťastie? Je to len ohryzok...
Vtáčí ľudia sa veľmi zmenili...Vtáčatá vylietali z hniezda rovno na zem. Niektorí rodičia ich ani neučili lietať. Sami už totiž zabudli, aké je vznášať sa slobodne k oblohe. Okrem toho nemali čas niekde si poletovať. Stále museli riešiť všelijaké prízemné problémy, bojovať o svoje územie...Predtým bolo vtákom jedno, kde sa usadia, ale odvtedy, ako sa objavila čierna Závisť, sa im stále zdalo, že sused sa má lepšie. Vtedy sa objavilo príslovie: Naparuje sa ako holub - dovtedy bol každý vták krásny a každé obydlie dobré, nikto sa nad nikým nevyvyšoval...Vidíte, čo s okrídlenými ľuďmi urobila čierna Závisť?
Keď medzi sebou začali vtáky robiť rozdiely, objavili sa nové výrazy: ,,nie je vták ako vták,, ,,mať po vtákoch,, ,,kradnúť ako straka,,. A keďže sa ľudia snažili zásobiť sa na ,,horšie časy,, bolo jasné, že skôr či neskôr museli tie horšie časy nastať. Čierne pierka Závisti sa rozrastali čoraz väčšmi. Predtým si vtáčí ľudia jeden druhého vážili, pretože každý mal nejaké poslanie a všetci boli potrební. Ďatle liečili les, holuby boli poštovými doručovateľmi, albatrosy strážili more, lastovičky predpovedali počasie, plameniaky zdobili svet a boli potechou pre oko. Všetci vedeli, že nik na svete nevie lepšie sedieť na vajciach a byť lepšími matkami ako sliepky. všetci k nim chodili po radu, ako najlepšie vysedieť vajcia a učiť mladé vtáčatá. Zrazu však začali sliepkami opovrhovať: sliepka predsa nie je vták.,, Čierne pierka všade zasadili urážky a nerovnosť.
Tak sa stalo, že vtáčí ľudia postupne stratili svoje krídla, už nemali chuť lietať do neba, začali byť, ako sa vraví, prízemní. Jednoducho, stali sa z nich ľudia, ktorí z niečoho museli žiť, a preto začali hospodáriť na zemi. Ibaže zrazu mali málo miesta a nedostatok jedla, nuž sa na zemi začali vojny. Keď sa totiž čierne pierka nezačnú včas vytrhávať, skôr či neskôr sa rozrastú po celom svete a prerastú zlom a smrťou. Tým, ktorí sa čiernej Závisti ubránili a nepustili ju do svojho srdca, sa žilo ťažko. Zostali im krídla, ale všetci im ich závideli, preto ich neokrídlená väčšina začala loviť. Museli utekať, schovávať sa a tváriť sa, že žijú na zemi ako všetci ostatní, že iba chodia a nevedia lietať.
Čas plynie inak na zemi a inak vo vzduchu. NA zemi uplynuli dlhé storočia, no na nebi iba niekoľko dní. Anjeli si hneď nevšimli, že sa u nich vtáčí ľudia objavujú čoraz zriedkavejšie, nakoniec si však predsa len začali robiť starosti. Skoro nikto z ľudí teraz nelietal do ich žiarivých výšin, a dokonca ich jazyk ľudia takmer zabudli, len málokto ním už vedel hovoriť. Anjelov veľmi zarmútilo to, čo zistili a pochopili. Vtáčích ľudí mali veľmi radi, lebo všetci, čo majú krídla, sú v podstate príbuzní. Nevedeli si dať rady. Anjeli predsa patria do neba, na zemi by neprežili. Keď sa dostanú do nižších vrstiev atmosféry, zhoria na popol.
Anjeli všetko porozprávali Stvoriteľovi, no ten si len smutne vzdychol. Čo sa dá robiť, ľudia si samy vybrali svoju cestu. Stvoriteľ síce všetkým ukazuje svoju vôľu, ale nikomu nič neprikazuje. Dal ľu´dom krídla, oni sami sa však mohli rozhodnúť, čo s nimi urobia. Čierna Závisť svoje pierko do čistého srdca nezapichne...neuchytilo by sa tam, uschlo by a zvädlo..Keďže ľudia si nevedeli krídla ochrániť, teraz budú chodiť po zemi. Stvoriteľ zosmutnel a anjeli sa rozplakali.
Jeden z anjelov sa s tým nechcel zmieriť, a preto vymyslel smelý plán. Odhodlal sa na to, že sa obetuje, aby ľuďom mohol vrátiť krídla. Rozhodol sa, že sa vydá na zem a zaseje tam žiarivé pierka svetla. Poprosil Stvoriteľa o požehnanie. Stvoriteľ iba pokrútil hlavou. Stvoril anjelov tak, že nie sú prispôsobení podmienkam na zemi. Anjel však neprestával prosiť. Preto je Stvoriteľ stvoriteľom, aby vymýšľal a tvoril, nakoniec navrhol anjelovi, že ho premení na vtáka. Bude mať rovnako žiarivé perie ako ostatní anjeli. Bude lietať nad zemou a strácať perie. Jeho pierka budú do ľudských sŕdc vnášať útechu a svetlo, budú prerastať láskou a ľuďom sa začnú snívať krásne sny. Sny o nebi. Spomenú si, aký nádherný je let a ako blízko mali k Bohu, keď sa vznášali v oblakoch a rozprávali sa s anjelmi. Vtedy zatúžia znovu mať krídla, a keďže im krídla nikto nevzal, začnú ich pomaly znova trénovať. Najskôr sa iba trochu odlepia od zeme, neskôr preletia krátke vzdialenosti a potom čoraz dlhšie, až ich nakoniec krídla opäť vynesú vysoko do neba. Potom sa uvidí, kto je plný závisti a kto, naopak lásky - tí druhí začnú lietať.
Anjel sa potešil a už .už rozťahoval krídla, vtom mu však Stvoriteľ povedal: ,,Na zemi dlho nevydržíš. Zhoríš, ale znova sa zrodíš, pretože máš v sebe veľkú lásku k ľuďom a láska ti daruje nesmrteľnosť. Raz za sto rokov zhoríš do tla a potom sa znovu zrodíš z popola. Budeš žiarivejší ako kedykoľvek predtým a opäť budeš na svete rozsievať útechu, svetlo a lásku. Nazývam ťa vtákom fénixom. Budeš nesmrteľný ako všetci anjeli, a tvojím poslaním bude vrátiť ľuďom krídla.,, Stvoriteľ dal anjelovi požehnanie v mne ľudí a vyslal ho na zem. Od tých čias lieta po našom svete vták fénix a daruje ľuďom útechu. Tam, kde utrúsi svoje pierko, vyrastie dobro. Keď niečie srdce zasiahne pero fénixa, usadí sa v ňom svetlo a láska, ktoré k sebe svojou žiarou priťahujú ďalšie a delia sa s nimi o anjelské teplo.
odvtedy na zemi uplynulo veľa času. Aj keď pierka čierneho vtáka sú na zemi stále, fénix toho stihol už veľa. Ľuďom sa začali snívať zvláštne sny, lietajú v nich do oblakov a v nebeskej žiare sa hrajú s anjelmi na naháňačku. Ľudia si spomenuli, akí boli pôvodne. Začali si narovnávať krídla a skúšali znova lietať. Mnohým sa podarilo odlepiť od zeme rovnako ako ich dávnym predkom.
A vták fénix, presne ako bolo predpovedané, nezostáva len na jednom mieste. Lieta po celom svete, pretože na zemi je taký iba jeden, ale potrebný je všade. Raz za sto rokov zhorí na popol, no potom sa znovu zrodí a pokračuje vo svojej posvätnej úlohe. Taký je - vták s ľudskými očami a dušou anjela...Zahliadnuť a prezrieť si ho môže iba ten, kto má čisté srdce a je naplnený božským svetlo. Aj vy sa môžete oslobodiť, ak sa budete správať dobre. A to je, deti, koniec mojej rozprávky. teraz sa poďme trochu natiahnuť. Vstaňte, roztiahnite svoje krídelká a vpred! Nelietajte však privysoko, na to ste ešte veľmi malí. Aj vy budete raz stúpať vysoko k oblohe a rozprávať sa s anjelmi. A ak niekedy stretnete vtáka fénixa, nezabudnite sa mu hlboko pokloniť a poďakovať sa mu. Za to, ženám vracia krídla. Tak leťte! Zbohom!

PIERKO VTÁKA FÉNIXA
,,Prinesie vám úspech v práci, do vášho života zasa dobré vzťahy a zázraky. Podnecuje fantáziu a kreativitu. Chráni domov pred zlými ľuďmi a cudzími vplyvmi. Svojmu majiteľovi pomôže rýchlo vyriešiť akúkoľvek nepríjemnú situáciu. Stále vám bude pripomínať, kto v skutočnosti ste. Okrem toho bude krásnou ozdobou vášho domu a bude vás ustavične nabádať k úsmevu.,,

( Irina Semina - Obchod so šťastím )

podla mna sa to neda definovat... to mas ako v tej pesnicke karla gotta: "zivot neni jen cerna a bila zije v mnoha barvaaaaach.."

To si zabŕdol to témy, ktorou sa ľudstvo zaoberá od počiatkov svojej histórie, a niet dôkazov, že by pri riešení tejto otázky nejako postúpilo. Len si na účely dobra i zla vyberá sofistikovanejšie argumenty.

Dobrom a zlom sa zaoberá takmer každá rozprávka. V rozprávke väčšinou dobro víťazí a zlo je potrestané. Podobne je to v superhrdinských komiksoch a ich filmových adaptáciách, zober si ich zaradom. Ináč, keď začneš tým, že človek sa rodí ako tabula rasa a závisí od vonkajších vplyvov, čo sa z človeka stane, tak riešeniu tejto otázky môžeš zasvätiť celý život a nedopracuješ sa k výsledku.

IMHO neklamať a nerobiť zle je ľahké. Robiť dobro je už ťažšie, ale dá sa to a za ten pocit to stojí. Robiť zle tiež niekoho teší, zvyčajne sa to začína pri zabíjaní mačiatok a končí to pri vraždení národov. Bohužiaľ, mnohí činia zlo preto, lebo im nik nepovedal, že je to zlé. Nuž, nechcem filozofovať, na to sú tu iní machri, ale mne osobne dobro vyhovuje lepšie, i keď hranice dobra/ zla sú otázne a niekedy dobré skutky vedú do pekla ;-)