Dobrý deň,
hoci nemám rada rôzne fóra, ale už som zúfalá a vlastne sa ani nemám s kým poradiť.
Moja dcéra má vážnu známosť už vyše troch rokov a už vyše roka sú zasnúbení, plánujú svadbu. Ja nemám nič proti môjmu budúcemu zaťovi, lebo je to inteligentný, múdry, šikovný chlapec, ale včerajšia hádka vo mne vyvolala zmiešané pocity.
Má dosť širokú rodinu v USA a už vyše polroka robí všetko preto, aby sa tam dostal aj on. Je vyštudovaný informatik, takže pracovné ponuky má a to nielen jednu. Ja som sa s dcérou pokúšala viackrát porozprávať na túto tému, ale ona ma odbila, že s jeho cieľom súhlasí, nakoľko si nevie predstaviť, že by žili v SR a to z takého platu ako by mohli mať tu. On pracuje, dcéra končí VŠ. Zarazilo ma, že mi budúci zať povedal, že oni ani neuvažujú nad tým, aby sa raz vrátili do SR, nakoľko citujem: "USA nie sú Malacky". Ja som sa s ním snažila normálne a on mi odvrkol, že jednoducho tu nemajú kvôli čomu zostať. Ja mám len dcéru, manžel mi zomrel pred 3 mesiacmi a nerada by som o ňu prišlo. Vrcholom bolo, keď mi povedal, že keby bolo mojej dcére so mnou dobre, tak by sa na USA nedala, ale zrejme aj jej to vyhovuje a "uteká" z domu.
On jej neuveriteľne pomáha, podporuje ju vo všetkom, stará sa o ňu, ale toto je na mňa moc. Vraj, on má ciele a pre neho nie je práca ak nevie odložiť bokom aspoň 600 eur a nezostane na Slovensku len preto, aby "žobral" a nakoniec musel živiť aj mňa. Že som sebecká a pozerám len na seba a on si diktovať do života nedá. Vykričal mi to pred mojou dcérou a dorazilo ma, že ona len mlčala a vôbec sa ma nezastala.
Bola by som rada ak by sa niekto vyjadril a napísal svoj názor, akoby riešil situáciu, lebo ja už neviem.
Dcéra sa so mnou od včera baví len keď musí, odpovedá áno a nie a to je všetko.
Čo so zaťom?!
Keby sa na Slovensku dalo slusne zit a zarobit ludia by neodchadzali a neutekali. Ja mam vysoku skolu a nedokazem si tu najst normalnu robotu na riadnu pracovnu zmluvu . Chodila som po pohovoroch vsade ma chceli len na skrateny uvazok na dohodu,na par hodin len preboha aby mi nemuseli dat zmluvu a posratu minimalku. Robila som doteraz vsade len na dohody ktore sa mi ani nerataju do dochodku a precestovala vacsinu tejto vybornej 140 eurovej vyplaty. Je smiesne ako sa kazdy pozera na mladeho cloveka zato ze chce vyssi plat ja hovorim kazdy by mal mat plat aspon 1000 eur pokial chcete mat rodinu byvat,jest, mat deti aj 500 eur je malo. Vsetko stoji dnes peniaze zdravotna starostlivost,oblecenie,jedlo proste vsetko a to su len tie uplne zakladne veci . Stara generacia mala stastie u zubara sa neplatili take nehorazne peniaze, byt ste mali splateny do par mesiacov alebo ste ho pri stasti dostali dnes si beriete hypoteku na 30 rokov a vobec neviete co dovtedy bude. Nieje to tak ze kazdy je besny za peniazmi to tato doba nas nuti utekat zo zufalstva z vlastnej krajini ked chceme podotykam zakladne veci k zivotu!!!
Pani judita,vas pribeh je naozaj smutny. Tu je jasny priklad, ako dokaze mamon ovladnut cloveka,ze zabudne aj na svoju matku a nestoji o nu..niektori by za peniaze vymenili aj vlastnu dusu.. drzte sa,musite obklopit dobrymi ludmi a neutapat sa v tom,aj ked je to isto nesmierne tazke. Skuste si kupit psika,psychicky vam to moze velmi pomoct.
A sebecky je on s dcerou,kedze 3 mes.co ti umrel muz a treba ti teraz troska opory od rodiny ale ako vidim,totalny bezcitny egoista,bez kuska empatie a to si pisala,ze tu celkom slusne zaraba..... ak je dcera citliva,stastna s nim nebude,raz jej to dojde.
Chlapec ma ako kazdy mlady velke oci,mysli,ze tam zbohatne a cakaju len na neho. Ak je sikovny,dokaze si dobre zarobit aj tu. Tvojej dcere vymyl mozog a suhlasi s nim ako ovecka. Ak by aj sli, pravdepodobne sa onedlho vratia. Inak prajem ti ako matka jedinej dcery tiez,aby si dcera nasla niekoho ineho,nie takehoto drzana co si dovoluje sa takto chovat k matke snubenice. Viem ta pochopit.
Tieto riadky by mala čítať naša vláda. Ja mám tiež 25 rokov a teraz končím VŠ a už teraz snorím po pracovných ponukách v Kanade a v USA. Tiež som pripravený tam zostať aj ako sa vraví "načierno" a riskovať, že sa domov vrátim o 5 - 10 rokov. Hocijako vám chýba rodina, jednoducho sa potrebujem zabezpečiť a žiť ako normálny človek, tu sa to nedá. Na mnohých miestach robíte za minimum, alebo na živnosť a živíte štát, ktorý potom žijú sociálne prípady. Takže kašlem na Slovensko a s radosťou sa vzdám aj občianstva, lebo ma už sem naozaj nič nebude lákať. Rodičov mám aj ja rád, ale jednoducho len kvôli nim tu nezostanem.
Mladez uteka pretoze zivot tu je naozaj na zaplakanie a vyplaty ani nehovorim. Ano samozrejme je par ludi ktori si vybavili miestecka cez protekciu a lahko sa im hovori ale vacsina normalnych ludi tu ma strasne biedne platy. Ja mam vs osetrovatelstvo tu mi ponukali plat 405 v hrubom za opatrovanie pracovny cas od 6-18 a nocna od 18-6 . Prisla som do Rakuska a tu mam 1800 v cistom za svoju pracu. Takze to ako sa zije teraz a ako sa zilo niekedy sa neda porovnavat. Kupte si byt za niekolko tisic eur za 405 v hrubom mesacne . Ja sa necudujem ze ludia odchadzaju.
Ďakujem. Prepáčte, ale potrebovala som to jednoducho sem napísať, možno môj príbeh pomôže "zobudiť" aspoň mladých p. Adriany.
Je mi za nimi veľmi ľúto a už by som aj rada vystískala vnúčika.
Dnešná generácia uteká do zahraničia a to aj napriek tomu, že doma by mali tiež všetko. U niektorých sa to dá pochopiť ak nemajú prácu, peniaze, ale nie vždy je to ten pravý dôvod.
Judita
Radsej nenapisem nic,aby vas to nezranilo.
Ale uprimne...moc mi je vas luto.
Drzte sa nech uz akokolvek a zite aspon v zdravicku .
Tak toto sa mi iba sniva asi ??? Takto sa vysrať na maminku a 4 roky ju nevidieť ??? NIKDY by som toto nedokwzala. Mam s mamou skvely vztah a raz ked to bude potrebovat sa moze na mna spolahnut ze jej pomozem a doopatrujem ju.
Lutujem vas, ze mate take deti. Myslim to uprimne.
Plne rozumiem Vaším obavám, lebo ja som podobné prežívala pred 6 rokmi. Moja dcéra vtedy končila VŠ a jej priateľ už rok pracoval. Mal výborné pracovné miesto v Prahe a finančné problémy vôbec nemal. Už vtedy mal všetko, čo potreboval, podporoval finančne dcéru, chodili do zahraničia. Dcéra popri VŠ mala brigádu, kde zarobila tiež slušné peniaze, takže určite by nemali finančné problémy ani tu.
Ja som už vtedy bola 4tý rok vdova a starala som sa ešte o 80 ročnú svokru, ktorá bola celkom nevládna a ja sama som bola na invalidnom dôchodku.
Dcéra si vtedy zobrala do hlavy, že v zahraničí je iný život a dovtedy hľadali pracovné príležitosti, až sa jej priateľovi nenaskytla dobrá pracovná ponuka vo Vancouveri (Kanada). Neváhali ani deň, nedali sa odhovoriť a po 4 mesačnom vybavovaní odleteli do Kanady. Spočiatku sa ozývali takmer denne, boli sme v kontakte, v lete prileteli na Slovensko, zosobášili sa a po 8 mesiacoch mi oznámili, že majú lepšiu ponuku a odchádzajú do Austrálie. Odvtedy som už stará mama, 20 mesačného chlapčeka, ktorého poznám len z fotiek a svoju dcéru som videla naposledy pred 4 rokmi. Na Slovensko sa nechystajú, ja peniaze na vycestovanie nemám, takže hoci mi je veľmi ľúto, inú možnosť nemám. Keď mi prídu fotky malého, stále si poplačem, keď si voláme, darmo sa mu prihováram, lebo mi nerozumie a ani ja jemu. Možno sa ich dočkám v lete, čo vôbec nie je isté, ale už teraz viem, že to bude dosť smutné stretnutie, lebo ich sem už nič neláka, dokonca mi zať sám povie, že oni už sem nemajú načo prísť. Jemu žijú obaja rodičia, majú tu rodinu, ale on prehlási, že im nikto nechýba. Okrem toho sa obávam, lebo s malým neviem prehodiť ani slovko. Chýba mi veľmi dcéra, malý, ale sama uvažujem, či to má vôbec význam siliť, keď oni nemajú ochotu?
