Homosexualita

Bella, viem že si komunikovala len s L, ale predsa by som ti rada napísala nejaké osobné postrehy k tejto téme keďže to cítim rovnako. Nemôžem tvrdiť, že homosexualita je prirodzená orientácia človeka. Možno je to v génoch, možno nie. Momentálne to ešte nikto nevie povedať. Čo sa týka liečenia homosexuality, ktorú si spomínala v jednom príspevku - áno, homosexualita sa kedysi "liečila" a aj to tak dopadlo. Môžeš o tom nájsť aj na internete mnoho štúdií, ktoré potvrdzujú že liečení ľudia z toho mali psychické problémy. Rovnako ako keď sa niekedy považovalo písanie ľavou rukou za zlé a tak všetci museli písať pravou... aj toto spôsobilo nepekné zmeny v ich psychike. Prečo, to ti neviem povedať, biológ ani psychológ nie som. Nevravím, že orientácia človeka sa nedá zmeniť, každopádne neviem si predstaviť akým spôsobom by sa zmeniť dala a dôvod by bol snáď len ten, že spoločnosť a náboženstvá takéto správanie odsudzujú. Ja mám otca aj matku, obaja ma od malička vychovávali so všetkou láskou. Nikdy som s mužmi problém nemala, naozaj nikdy. Chlapov mám rada a rozumiem si s nimi, ale nedokážem ich brať viac ako kamarátov, aj keby som sa neviem ako snažila. Tá iskra tam jednoducho nepreskočí a moje cítenie voči mužom a voči ženám sa nedá porovnať. Možno raz budem prekvapená a zamilujem sa do muža, kto vie :) Psychologičku som istý čas navštevovala, ale nikdy sme spolu nič závažné v mojej minulosti neobjavili, ani v ničom inom, čo by ma mohlo ovplyvňovať. Od malička som bola vedená ku viere, čiže pravdu povediac keď som si uvedomila, že som homosexuálne orientovaná, ani som nevedela čo to poriadne je a zabralo mi menšiu chvíľu dokým som si urovnala v hlave čo to vlastne cítim :) čiže vplyv vonkajšieho prostredia by som úplne vylúčila. Samozrejme, môže tu byť nejaký faktor ktorý si neuvedomujem. To že mám rada ženy som si uvedomila až potom ako som sa prvý krát zaľúbila a nebolo v tom žiadne experimentovanie. Bolo to také silné že ma už asi naozaj nikto nepresvedčí o tom, že som v skutočnosti orientovaná inak ako si myslím. Nehovorím že to je správne. Áno, niekde sa stala chyba, či už v génoch, alebo človek niečo v detstve dobre nespracoval a tak ďalej. Avšak my sa nedokážeme vcítiť do toho aké to je milovať muža, rovnako ako napríklad ty sa nedokážeš vcítiť do toho aké by to bolo milovať ženu. Predstaviť si to môžeš, ale cítiť to nebudeš. Preto sa nám ťažko počúva, keď sa to niekto snaží zmeniť, respektíve nájsť príčiny takého cítenia, ako si to ty popísala. Pretože je to pre nás také prirodzené a samozrejmé ako pre teba muži. A zmeniť to väčšina z nás nechce, lebo láska je krásna a keby to aj šlo, nikto z nás si to nevie predstaviť. Je to ako niečo na druhej strane, kam my nevidíme. Nechcem týmto všetkým povedať, že nemáš pravdu. Možno máš a predsa je to celé len v hlave. Len som ti chcela priblížiť aké to je z našej strany :) pekný večer

Dakujem za rady. Nemyslim si ze by to mohlo nedostatkom otca, nezila som s nim ale stretavala som sa. Neprezivala som to nejako intenzivne ze so mnou nebol a mam ho rada. Mozno sa mylim neviem... Ale aj tak momentalne v zivote riesim nieco ine a popravde vobec sa mi nechce ist do toho menit svoju orientaciu :) Ale mozno do buducna tvoje rady v niecom vyuzijem. Takze diky :)

L...., som rada, že si zareagovala. Uviedla som len príklad niektorých rizikových faktorov, ktoré môžu vplývať na pociťovanie príťažlivosti k osobe rovnakého pohlavia. Aj keď si sa v nich nenašla, neznamená to, že aj u Teba niečo ten odklon nevyvolalo. Vlastne si to aj sama uviedla - ďalším faktorom je totiž fyzická neprítomnosť otca pri výchove dieťaťa.

Možno neviem pochopiť, ako je to cítiť príťažlivosť k žene, ale viem, ako je to cítiť sa frustrovane z toho, že niečo, čo je pre iných normálne, je pre mňa zatiaľ nedosiahnuteľné, lebo to jednoducho cítim inak. Rešpektujem svoje cítenie, ale zároveň viem, že to nie je v poriadku a chcem to zmeniť. Nestaviam na mojom cítení ako na základe, lebo city sa môžu mýliť. Mýlia sa tak moje ako aj Tvoje. Môj príspevok teda nebol o tom, že sa máš násilne zriecť svojho cítenia, nie to som tým nechcela povedať. Naopak, potrebné je rešpektovať svoje cítenie, ale neostať len pri tom, ísť ďalej a zistiť, prečo je to tak. Pretože bez zistenia a odstránenia príčiny len ťažko zmeníš cítenie.

Nikto nechce od Teba nemožné veci, nikto Ti v tomto Tvojom citovom rozpoložení neprikazuje byť s mužom, to by nešlo a nefungovalo. Práve psychoterapia by mala pomôcť k tomu, že byť s mužom Ti bude príjemné, že sa do toho nebudeš musieť siliť. U psychologičky sa nebudeš sa liečiť z toho, že miluješ ženu, ale budeš pracovať na uzdravení rán, ktoré Ťa v detstve zasiahli a ktoré Ti vzali viac, ako si teraz schopná predstaviť. Po ich vyliečení nastane prirodzený odklon od žien späť k mužom.

Čiže, nemyslím si, že si psychicky chorá, aj keď to pociťovanie nie je v poriadku. V prvom rade si zranená na duši, a to podľa všetkého neprítomnosťou otca v Tvojom detstve (môže tam byť pravdaže ešte aj niečo iné). Nezažila si - ak som to dobre pochopila, to, čo by malo zažiť každé dievčatko už od raného detstva - byť princezničkou svojho otecka. On mal byť prvým mužom v Tvojom živote, ku ktorému si sa mala utiekať, komu si sa mala chcieť páčiť, kvôli komu si sa mala parádiť a kto Ťa mal obdivovať, hýčkať, ochraňovať. Mala si pociťovať bezpečie jeho náručia a istotu, že je tu vždy, keď budeš niečo potrebovať. On mal byť Tvoj hrdina, prvý, do ktorého si mala byť zaľúbená. On Ťa mal už len tým, že by pri Tebe bol, naučiť, kto je dievča a kto chlapec, ako sa od seba odlišujú a že je dobré, že sú rozdielni. Ak dievča nemá takúto skúsenosť s otcom detstva a dospievania, je hlboko zranené. Matka ako žena pri akejkoľvek snahe a starostlivosti nemôže dať dieťaťu to, čo môže dať otec ako muž. Určite je mnoho žien, čo vyrastali bez otca a majú vzťahy s mužom. Každá žena je však iná, má inú povahu, psychiku a to, čo jedna zvládne a nejako sa otrasie u druhej môže vyvolať prevrat v sexuálnom cítení. Lesbičky podvedome hľadajú u inej ženy to, čo im v skutočnosti môže dať len muž. A to je ich tragédia, že hľadajú na nesprávnom mieste a keď sa im ponúkne riešenie, nechcú ho, lebo odmietajú priznať, že potrebujú terapiu.

Bolo by dobré pozrieť sa aj na Tvoje iné vzťahy k mužom, chlapcom od detstva, aký oni na Teba zanechali vplyv.

L...., cítiš ten rozpor: na jednej strane si uvedomuješ, že sa niekde stala chyba, na druhej strane s tým nechceš nič robiť. Ak sa chceš nad sebou zamyslieť, mala by si to robiť v prvom rade pre seba a nie pre mňa. A v druhom rade mala by si na to ísť s pokorou a vedomím, že sama na to ani nemusíš prísť, lebo nevieš čo a kde hľadať, a že v tom by Ti vedel dobre pomôcť psychológ, ktorý vie, na čo sa zamerať.

PS: deviácia znamená odchýlka, čiže sexuálny vzťah dvoch žien alebo dvoch mužov je sexuálnou deviáciou rovnako, ako promiskuita u heterosexuálnych. Rozlišuje sa však cítenie a samotné konanie. Homosexuálne cítenie nemá zranený človek plne pod kontrolou, ale stále sa môže rozhodnúť, že s osobou rovnakého pohlavia nebude sexuálne žiť. Ak sa zahojí rana, ktorá spôsobila to cítenie, nebude sa už musieť rozhodovať, či žiť alebo nežiť s danou osobou, lebo to už ani nebude chcieť :)

bella21. dakujem ti za tvoj prispevok, viem ze si to myslela v tom najlepsiom a tak to myslim aj ja. Nemusis ma pochopit a ani to od teba neziadam, ale predsa len ti to chcem trosku priblizit. Uplne chapem ludi ktori to nechapu - keby som sama nebola tepla som na tom rovnako. Casto nad sebou premyslam, vsetko rozoberam a preto ti chcem napisat cisto len moje pocity. Nepisem ze mam pravdu, nejdem ti vyhovarat ze vysledky tych a tych studii su nespravne, ze homosexualita je dedicna alebo ze je to nieco normalne. Vobec nie. Idem ti len napisat to co CITIM. A podla toho aj konam, lebo inak sa neda.
Tak teda na zaciatok. Nebola som sexualne zneuzita. Vychovavana som bola LEN rodicom rovnakeho pohlavia - cize matkou. Moji rodicia si priali dceru. neviem o tom ze by som experimentovala v sexualnej oblasti, aj ked tu neviem co presne tym myslis, takze sa mozem mylit... Porno nesledujem, aj ked netvrdim ze som ho nikdy nevidela...
Ja som svoju orientaciu nikdy neriesila. Ked som zacala dospievat prislo to same. Najprv som si to neuvedomovala pretoze nikdy nenastal ten moment - a odteraz som lesba...proste to prislo "priodzene" lebo som to tak citila.
Predstav si, ze by tebe teraz niekto prikazal byt zo zenou. Ano, mozes teraz povedat ze ty si zena a priroda to zariadila tak, ze patris muzovi ako si napisala. Tak vezmi do uvahy fakt ze som chora, ako si myslis. Tym padom to necitim rovnako. Citim sa tak isto, ako keby tebe kazali byt s niekym rovnakeho pohlavia. Ja to ciitm pri prestave ze by som mala zit s muzom. Ano, aj ked sa to nezda byt spravne... Myslim si ze aj napriek tomu by si zo zenou nebola pretoze by ti to prislo odporne. Ale vies co je na tom najhorsie? Ze nemam potrebu liecit sa s toho ze niekoho milujem. Nevsimla som si v sebe nejake zvratene chute, ked nieco citim k zene tak je to velmi emocionalne a citim sa byt naplnena. Viem sa silne zamilovat a asi by ma zabila predstava ze by som sa s toho mala dat liecit. Ale "bohuzial" necitim to pri muzovi, citim to pri zene. Ja nepotlacam svoju zenskost - ved zeny milujem. Narodila som sa ako zena a na tom by som nic nemenila. Ale niekde sa stala "chyba" vdaka ktorej citim a rozmyslam inak akoby som mala.
Ja som priala ze som zena - vyzorovo aj vnutorne. Napriek tomu som v sebe pozorovala ze vo vztahu s muzom je to ako odpudivy magnet. Mozno je to tym ze mam s nimi nieco spolocne a tym padom to k sebe zaroven nepasuje. Nechcem tym povedat ze sa tak spravam, je to ovela hlbsie myslene a tazko sa to vysvetluje. Alebo teda potrebovala by som na to viac casu, aby som tie pocity popisala podrobnejsie. Ale je to proste tak. Blizise ti to popisat neviem. Chapem ze pre teba to nie je spravne ale chcela som ti to len priblizit, zaroven ja akceptujem a aj viem ako si to myslela. Skusim sa preto nad sebou este raz zamysliet ale nic negarantujem :)
inak vierocka66 - ano dobre si si vsimla. je to v dnesnej dobe velmi moderne. bohuzial, vela promiskuitnych ludi ktory maju porusene sexualne spravanie inklinuju ku vsetkemu, takze aj k ludom opacneho pohlavia, ja ich nazivam sexualne deviacie - nie homosexualita. to je vtedy, ked clovek neviem spajat sex s pocitmi, napriklad. takych je dnes vela. ale je to len moja uvaha a tym padom ano, urcite aj skusenosti a zazitky v nas formuju ze niekdy "inklinujeme" k rovnakemu pohlaviu preto netvrdim, ze falosna homosexualita neexistuje.
Sisa.1234 dakujem ti za mail, urcite sa ti ozvem :)

L...., si si 100 %-ne istá svojou homosexualitou, ale aj napriek tomu sa môžeš mýliť. V súčasnosti sa o homosexualite hovorí ako o niečom nemennom a danom už od narodenia. To však nie je pravda. Doteraz nebola vedeckými kruhmi dokázaná genetická podmienenosť homosexuality. Naopak, existuje vedná disciplína, ktorá už roky tento problém skúmala a dokázala aj liečiť (dokiaľ jej to nebolo zakázané) - a je to práve psychiatria a psychológia, pretože faktory, ktoré spôsobujú u ľudí pociťovanie príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia, sa vyskytli v ich živote a pôsobili na ich psychiku až po narodení, gény s tým nemali nič spoločné. Je mnoho takýchto faktorov, ktoré počas života (detstva a dospievania obzvlášť) môžu viesť k tomu, že sa človek identifikuje ako homosexuálne orientovaný, napr. sexuálne zneužitie, chýbajúci rodič rovnakého pohlavia počas detstva a dospievania či aj taká vec, že matka túžila po dieťati opačného pohlavia a keď sa jej dieťa narodilo, nevedela jeho pohlavie prijať a bola veľmi sklamaná. Toto všetko dieťa už v ranom detstve či dokonca v prenatálnom období vníma a môže mať vplyv na to, ako sa dieťa neskôr vníma a s akým pohlavím sa identifikuje. Gény má pritom heterosexuálne.

Inými zjavnými vonkajšími faktormi je dobrovoľné experimentovanie v sexuálnej oblasti, pohoršenie od kamarátov skrze "detské" hry, či sledovanie pornografie, ktorá ukazuje pokrivenú sexualitu. Niekedy to môžu byť už dávno zabudnuté slová či správanie od niekoho, ktoré presne trafili na citlivé miesto a ktoré spôsobili, že si žena či ešte maličké dievčatko v sebe povedalo: raz mám žiť s mužom? Tak to teda nie, ja určite nie...

Aj keď sa tomu brániš, mohla by si zájsť za nejakou psychologičkou. Nie, aby Ti ukázala, ako máš žiť ako lesbička, ale aby Ti pomohla objaviť v Tvojej minulosti to, čo Ťa mohlo zasiahnuť až tak hlboko, že si nevieš predstaviť vzťah s mužom, že je Ti to možno až odporné. Sama cítiš, že niečo nie je v poriadku. Nemýliš sa: si dievča, žena, ktorá nájde svoje naplnenie len vo vzťahu s mužom. S mužom, ktorý prijme Tvoju ženskosť, Tvoju krásu,Tvoju dušu a bude Ťa milovať - a Ty mu ponúkneš to krásne, čo je v Tebe, to čo on nemá a čo mu môžeš dať len Ty ako žena. Len takto budeš šťastná.

Homosexuálny vzťah so ženou Ťa nenaplní, neprekryje tú prázdnotu a nespokojnosť v Tebe. Žena Ti nedá to, čo potrebuje Tvoje srdce. Bola si stvorená pre muža - ako dar.

Buď odvážna a vydaj sa na cestu hľadania ... na konci nájdeš seba, krásu svojho ženstva.

to je teraz nova moda ci co..

krnovskalucia1234@gmail.com :)

ved nech kazdy je s tym s kym chce byt..

Sisa.1234 Ahoj. Sem velmi casto nechodim ale mozme si vymenit mail budem rada :)

pokial to beries ty v pohode tak ludia si nato nejako zvyknu, len aby to tvoji najblizsi zobrali v pohode