Maladaptive daydreaming

Jane_3sto18: v prvom rade, dakujem ze si sa takto vyznala, opat niekto novy s tymto niecim bude urcite len na osoh

dokazem to pochopit, ja sice nemavam jednotnu identitu, skor by som povedala, ze to striedam, raz som taky clovek, raz onaky, raz som zena raz muz, raz som znama osobnost len s inymi vlastnostami a pod., u teba sa to asi rozvinulo ovela viac a asi silnejsie prezivas to spojenie, ja napriklad o tom nedokazem napisat nic, knihu alebo basen alebo hocico, neviem preco, jednoducho mi to nejde aj ked moja fantazia je taka bohata ale skratka ked nieco z toho chem napisat stracam slova. u mna si nikto nic nevsimol, jedine teda rodina ze sa zavriem do izby so sluchadlami na usiach a obcas ma pocuju ako chodim hore dole, raz sa ma spytali co tam robim tak som im tak nejasne odpovedala, ze vlastne ani neviem co si pomysleli alebo co som to vobec povedala, skratka nejak si na to zvykli ze sa tam zavriem a robim zo seba "saska" :D ale ja tam idem presnivat hodiny a stravit s osobami urcity cas, jednoducho to musim spravit. dnes ked som bola rano v obchode tak som si povedala ze dnes nie, jednoducho to nespravim (samozrejme, ze som nejak upadla to snivania aj pocas nakupovania, v hlave som bola uplne iny clovek ktory chodi pomedzi regale) a prisla som domov hned som musela ist pocuvat hudbu a snivat, jednoducho asi by som mala nejaky abstak alebo co keby som to nespravila

Larita - tiež si myslím to isté. Najhoršie je, že takto môžem prísť o priateľa i kamarátov a uvedomím si to, až ked o nich reálne prídem. A čo sa stane potom? Budem stále uzavretá v tom svete, ani len malinké odreagovanie od živých ľudí -_- A depresia sa mi zdesaťnásobí a to znamená, že to asi neprežijem. Občas si myslím, že mám depresiu z toho, že musím byť v reálnom svete a že ma druhí "budia" zo snov, ked po mne stále niečo chcú, čo sa vymyká scenáru môjho sveta.

Fuuuha, tak toto je uz aj na mna silne kafe !!!
Zrejme jediny problem moze teda byt u Teba to, ako reaguje okolie, a ak mu to tiez nevadi, tak mozno nie je co riesit...

Som rada, že som ešte pred prácou stihla ísť na forum.
Tiež som už podľa nadpisu vedela, o čo sa asi bude jednať, aj ked som si nikdy nemyslela, že to môže byť ako porucha, či choroba.
Presne, stále neviem nájsť hranicu medzi snívaním a medzi maladaptive daydreamingom. Kde je? Snívam už od detstva, nepamatám sa presne, kedy som začala... ako malá som bývala Spiderman a rôzne postavičky z filmov, vačšinou som sa hrávala sama /potom sme sa so sestrou hrali na X-menov a pod. a veľmi ma to tešilo, že v tom nie som sama/. Ona dospela a dostala sa rozumovo dalej a ja som stále ostala pri nejakom snívaní. Na ZS to bol jemnejší druh, na strednej v nejakom druhom ročníku, treťom som sa dostala do takej fázy, že som si na komplet vymenila identitu. Ale ešte nie som na tom až tak zle, aby som sa za ňu vydávala aj naživo. V tom mojom svete som chalan a mám ta kopec závažných problémov a viac o tom nejak nechcem hovoriť. :-) Asi sa za to tiež hanbím...
A dá sa z toho vypísať? Píšem knihu s podobným príbehom, vlastne najskôr vznikol príbeh až potom som o ňom začala hlbšie snívať a padla som doň úplne, ja z tohto sveta nevychádzam. Pre ostatných som to stále ja, no vo vnútri ja nerozprávam, nerozmýšľam, nevyzerám takto, prebrala som dokonca aj nejaké tie prejavy mojej postavy, ktorou som, rečové i pohybové, dovolím si povedať, že občas ľudí na internetových zoznamkách od*bávam, pretože som pod tou svojou identitou. Nemusím mať na to hudbu, ja som tam proste stále. Je to veľký imaginárny svet s množstvom postáv.
Do života mi to zatiaľ až tak moc nezasahuje, teda možno aj áno, priateľ si začal uvedomovať, že nechodí so mnou ale s "tým chalanom" /nebudem hovoriť meno/, občas mávam výpadky, v ktorých len čumím do stropu /ked som napr. s priateľom/ a nevnímam, čo mi hovorí, lebo rozmýšľam nad tým svetom... Sestra je z toho na nervy, vie čosi, lebo číta môj blog, ale ona si najskôr myslela, že on je len môj imaginárny kamarát a nie že ja som on.... Je to komplikované. Psychologičke som to nepovedala, ani sa jej to nehodlám povedať, je to môj svet a mám ho radšej ako realitu, radšej zakysnem v ňom, akoby som mala prestať snívať a prísť tak o časť môjho ja.

Ved to je normalna diagnoza, len je menej frekventovana, a odbornici su onej urcite informovani...

Zvykla som presnivat celé dni ako dieťa až do puberty, plus nonstop som čítala, až som si jedného dňa uvedomila že žijem viacmenej len vo svojej hlave a život mi uniká, tak som úplne prestala snívať - zakázala som si to - a začala som myšlienky venovať reálu. Akože fungovala som v podstate normálne, povinnosti, škola, všetko super, ale vo voľnom čase som si len tak snívala . Komunikacia s ludmi ma moc nebavila, radšej som si čítala. Ľudia v knižke vždy vraveli čo mali, na rozdiel od tých reálnych, tým som nerozumela, alebo ma nudili plytkostou rozhovoru :)

meh: a presne ako si napisala, tiez hoci sa vyhnem hudbe stale su tu ludia, a staci ze stretnem ozaj neznameho clvoeka na ulici a zrazu si ho ukradenm do svojich snov a normalne s nim mavam pribeh alebo co, hoci som ho videl raz, v tom sneni si ho dokazem vybavit v roznych polohach, dat mu hlas, vyzor, rodinu, vlastnosti, je to divne proste, ale stoji ma to dost namahy a energie kym to vsetko v hlave premyslm s tou osobou pretoze v tom sne akoby som dbala tak dokonale na detaily ze jednoducho tam je aj priestor, mesto, skola a kopu inych ludi

meh: ja som to uz skusala vyuzit nejak kreativne, kupila som si platno a skusala abstraktne malovat, dokonca pisat, blogy alebo hocico ale ked to chcem dat na papier zrazu neviem co pisat, neviem ci je toho tak vela co chcem napisiat, ze ani neviem kde zacat alebo mi to z hlavy proste vyfukne samo, jednoducho zatial to nejak nedokazem prakticky vyuzit a vydat zo seba, mozno na to nemam spravne slova, neviem kde zacat alebo co

Larita, ja to tak ale neberiem, len si myslím, že Slovenskí odborníci (nerada by som dala do vreca všetkých) sú strašne takí odosobnení od všetkých takýchto problémov a toto je proste niečo nové a pochybujem, že vôbec tušia..

tak ja sice az v takom stadiu nie som, ale poznat to poznam :) tiez daydreamujem dost casto, uz roky, vacsinou to bolo pred spanim, vytvarala som si v hlave scenare, ktore ma drzali aj par tyzdnov, potom som si vymyslela zas nieco ine... no vacsinou to je len v mojej hlave, aj ked obcas ked som sama, hovorim svoje "repliky" nahlas, hehe :) tiez je to pre mna unik z reality, nastastie zatial to moj realny zivot nijako vyrazne neovplyvnuje. uz na to ani velmi nemam cas, pravdupovediac. u mna to triggeruje vacsinou daky film, alebo nejaky clovek, ktory sa mi pride natolko zaujimavy, ze si ho zakomponujem do predstav a tie pokracuju ako film, s prestavkami :) btw, ja vzdy daydreamujem v anglictine, mam pocit ze mi je to prirodzenejsie a lepsie mi to v hlave znie... muhehe :)

co sa tyka toho ovladania, skusila si to napriklad pretransformovat do niecoho kreativneho? skus tie pribehy hadzat na papier napriklad, neviem ci to pomoze, no to je jedine, co mi pri takej divokej ludskej fantazii napada :)