Som divná

:o)) Milé.
No pokiaľ to berieš tak, že je to pre teba dôkazom, som kočka, zvládla som to...nuž tak ok, ale ak nie, radšej to obmedzuj. A radšej fetišista ako depresívna troska. Už Indiáni ovládali moc amuletov, moc posvätných zvierat. Pretože možno nevedeli, možno im to niekto povedal a oni to tak nejak poplietli, ale pravda je taká, že akýkoľvek predmet by si mala a mala by si ho rada, tak by si do neho vnášala vlastnú dušu a tak by si si robila nevedomky takú prenosnú zálohu samej seba. ;o)) To je dôvod, prečo máme tak rady nejaké tie prívesky, macíkov v postieľke a podobne. Z toho si už naozaj hlavu robiť nemusíš. :o)

ty si taký skutočný anjelik tohto fóra:) Vybudovať si firewall hmm neviem, po rokoch rokúcich, počas ktorých sa mi v pravidelných intervaloch vracajú stvy mizérie, neviem, ako by som si zase zvykala bez nich žiť, ono to znie zvrátene, ale svojim spôsobom by mi to možno chýbalo, možno mám už tak nastavený životný režim...je to niečo, čo je už, nerada to prizávam, ale súčasť môjho, eh ako si to krásne pomenovala "vydrbaného programu", osobnosti=) Niečo, čo ma balancuje, vďaka čomu možno som potom zase silná a odolná. Neviem, teraz už fantazírujem:)
Včera som dostala nový impulz, ktorý mi výrazne zmenil stav na skoro fetišizmus. Niekedy viem poriadne klesnúť vo svojich dospelých očiach:)

Pokiaľ budeme viazaní s telom, nikdy nebudeme úplne slobodní, pretože sa budeme vždy báť. A keď už nie o seba, tak o niekoho iného, koho si do srdca pustíme. Len treba zvážiť, či chceš, aby ťa celý život ovládal strach..lebo je len otázkou času , kedy sa strach preklopí do hnevu...lebo nedá sa donekonečna báť, raz sa to zlomí. Tak radšej asi pokojný postoj...nebáť sa pocitu byť šťastná a užívať si ho naplno....svojim spôsobom žijeme len raz, tak to nepremrhaj takýmito úvahami.Je len na nás, či sa trápime alebo nie, nikto iný nám nie je schopný ublížiť...vieš ako to myslím...iba my sami a v sebe. Tak to nerob...:o))

Šejla, spomienka vždy v sebe viaže okrem našej mysle aj kúsok duše, keďže každú spomienku prežívaš s nejakým pocitom. Takže tie tvoje zlé pocity sa viažu k určitým zlým spomienkam, nezvládnutým spomienkam, ktoré ťa ovládnu. Ideš na to veľmi správne, jediná cesta je v sebaovládaní. Len si skutočne dávaj pozor a skôr, ako sa takýto stav u teba vyskytne, maj tam už vybudovaný firewall...presné dôvody, prečo nie je rozumné sa tomu oddať, čo to urobí s tvojou psychikou a tak, :o) Logicky, že v nás prevláda to zlé, to sme celí my, že neveríme v dobro, iba v to zlé. Sme obyčajný vydrbaný program, ľudská osobnosť sa to nazýva a sama musíš vidieť, ako ťažké je udržať samu seba, keď ťa začnú kmásať emócie a vášne. :o))) Tak jediné, čo zostáva, skúšať to znovu a každý deň..uvedomiť si, kto si, ako sa chceš cítiť a spomenúť si na to, že už sa mi to podarilo a bolo to úžasné..oprieť sa o tie nové postoje, ktoré si vytváraš a ver, že nabudúce to bude zase o čosi jednoduchšie, vrátiť sa sama k sebe. :o)))

anjelik a ďakujem za rady:) Zacyklenie dosť dobre poznám a mám s tým asi aj trochu problém. A aj s nadhľadom.

je to len tušenie, že kdekolvek sa nachádzame, v akejkolvek životnej situácií, stále len stojíme na pomyselnom rozhraní, medzi dvoma opačnými pólmi a je dosť jednoduché na niektorú stranu spadnúť. A on ten pád je tým bolestivejší, čím som šťastnejšia. Pre toto mám aj dosť strach byť šťastná.

anjelik, ono to nie je ani tak nejaká konkrétna spomienka, ku ktorej sa vraciam, ale skôr pocit, ktorý sa mi vracia občas až tak, že nie som schopná normálne fungovať aj niekoľko dní... a potom ma zase isté veci príliž nadchnú a mám na pár dní superenegriu a motiváciu. Proste asi veľmi nezdravá náladovosť a sklony k zachádzaniu priďaleko do akéhosi vykonštruovaného sveta, počas ktorého sa menia moje základné postoje k životu. Postupne sa to zlepšuje tým, že moje presvedčenia sú čím ďalej silnejšie a reálnejšie. Teda tá spomínaná životná filozofia, myšlienkové pochody, učím sa zvládať veľmi silné emócie a nenechať sa nimi úplne zdrviť a ovládnuť. Ale niekedy mám pocit, že tie zlé pocity sú akýmsi spôsobom pravdivé, také normálne intuitívne a všetko, na čom v živote pracujem, vrátane samej seba, je jednoducho oproti tomu nepodstatná ničota. Každopádne, učím sa... každým dňom. A ono sú dve možnosti, buď sa akosi 100% nájdem, alebo kompletne stratím.

Áno, tvoje vlastné spomienky sú v *tebe*, v tvojom vlastnom vnútornom svete. Pokiaľ k nim pristupuješ s novým poznaním, tak to je správne, pretože ich tým pádom akokeby uzdravuješ. Pokiaľ by si ale stále myslela na to isté, tak sa cyklíš a zbytočne pridávaš *silu * danej spomienke. Potom hrozí, že sa stane dominantnou a ty sa už k iným nedostaneš. Nikto nikdy nedokáže vstúpiť do nášho vnútorného sveta, vie sa nám len priblížiť. To je už raz taký zákon Večnosti. Ale vždy je šanca, že sa nájde niekto, kto je podobne vyladený ako ty, potom dochádza k vzájomnému zosilneniu. :o) Do pekla by sme ale mali vstupovať vtedy, keď sme silní, nie ako slabí, lebo nás pohltí.

anjelik ale toto v čom plávam je predsa už dávno vo mne, tak si len prechádzam svojimi vlastnými zákutiami...ktoré vlastne každým novým poznaním, ktoré si tam prinesiem, vidím v inom svetle... Neviem prečo mám pocit, že sa takto nejak "opravujem" ...Aspoň raz by som chcela vedieť vyjadriť to, čo tam je... proste premietnuť ten pocit tak, aby ho mohol vidieť aj niekto iný.

Nič si z toho nerob, pán d., J111 :) ja rozoznam kedy pises ty a kedy Migel ci niekto iný.