niekedy mám pocit, že strácam nadhľad, pojem o realite, prenasleduje ma paranoja už od nepamäti, niekedy sa vynorí a úplne mi skazí noc, na druhý deň som ako mechom praštená, pritom vôbec nemám dôvod byť v živote nešťastná... ok srdce mám už zlomené, čiastočne zahojené, bojím sa však nového vzťahu, nie je to len o chlapoch, ja celkovo úplne inak vnímam svet niekedy. Cítim sa akoby vlastne všetky moje vzťahy, názory, zvyky, zážitky, spomienky, rodina... boli obrovský podvod, akoby všetci vedeli a boli dávno vyrovnaní a videli na mne, že proste ja som stále 7 ročné decko v podstate, ktoré má zvláštne ilúzie vo svojom svete... A proste nechcú mať na svedomí niečo také krehké, tak mi nič nepovedia.
Som divná
Mimulus
...ja len tak že to poznám... :D
Mimulus
Sejla - Teba pre toto poslali preč? Ja som radšej odišiel sám. No v dnešnom svete platí len jedno - ak sa nepodlizuješ tak ideš dole :(
nirvana
Ľadová kráľovná :) Drzis si odstup tak majú rešpekt
nirvana
Možno na ľudí zazeras a ani o tom nevieš.
nie že by som to tak brala:) Ale asi nemať tieto stavy, veľa vecí by som nechápala... Takže im ďakujem za dosť silné rozšírenie obzorov a to nemyslím teraz samu seba, ale hlavne druhých ľudí.
Stala sa mi vtipná vec keď som ešte robila v istej spoločnosti s kvantom rôznych zamestancov, kde som dostala feedback; že vraj sa ma ostatní boja :-O Že možno asi nie som dostatočne priatelská a otvorená, neprístupná či také niečo.. Tušim sa ma bála aj tá nadriadená, lebo ku mne pristupovala ako keď mačka vidí prvý krát žížalu:) Keď som to porozprávala mojim kamošom, smiali sa až do kŕčov v bruchu. Že mňa sa niekto dokáže báť:D
Mimulus
Nerieš! Aj ja som divný :)
