Mám 24 rokov, rok po škole. Mám magisterský titul z fmfi, bol som jeden z najlepších v ročníku, ale nič z toho nemám, lebo sa neviem zaradiť do spoločnosti.
Nemám žiadnych priateľov a dievča som nedržal ani len za ruku, hoci platonicky som schopný sa zaľúbiť a to aj na veľmi dlho. Nie som schopný pochopiť, čo môžu ľudia robiť, keď sú pokope, prečo sa radi schádzajú, o akých témach hovoria. Keď som bol v škole, tak som vedel hovoriť zväčša len o škole a len sem tam niečo iné. Neviem, prečo sa tak radi schádzali na chatách a "krúžkoviciach".
Veľmi zlé je, že nemám ani vodičák. Nikdy som sa ho ani nepokúšal spraviť si, lebo sa toho desím.
Nepoužívam tie "antidezodoranty" či čo to je. Myslím tie spreje, čo si ľudia dávajú. Mne to hrozne páchne, neviem to zniesť. Nepoužívam ani vodu po holení, lebo mi tiež páchne a pripadá mi lepkavá. Musím preto ostatným ľuďom veľmi smrdieť, aj keď sa zvyknem sprchovať každý deň.
V posledných rokoch sa k tomu pridali iracionálne stavy, keď sa mi v obchode či na ulici rozbúcha srdce a bývam nervózny, našťastie sa to navonok neprejavuje, ale postupne je to z roka na rok horšie.
Neznášam umelé osvetlenia či už cez deň alebo v noci, ani letné slnko mi nerobí dobre. V poslednom čase mi dokonca spôsobuje slabú bolesť hlavy. Neznášam, keď ľudia pri jedle mľaskajú čo i len trochu slabo a neznášam tiež, keď ja trochu mľaskám v prítomnosti iných. Hluk áut a najmä motoriek neznášam (ale to asi nie som jediný). Na škrípajúce zvuky som veľmi citlivý (tiež asi nie som sám). Pre toto (okrem posledných dvoch vecí) si pripadám nenormálne, lebo si tieto veci asi len nahováram, veď ostatným to nevadí, ale neviem s tým prestať.
Jediné šťastie je, že mám strýka, ktorý ma zamestnáva ako brigádnika, inak by som si pripadal totálne zbytočný, ale uvedomujem si, že bez neho by nebolo ani to, lebo som totálne neschopný.
Každý rok je pre mňa horší a horší. Rodina sa čuduje, prečo nemám priateľku, prečo si neviem nájsť prácu, ale ja im toto všetko nemôžem takto povedať, lebo by ma poslali rovno na psychiatriu, tak iba často používam frázu "lebo sa mi tak zažiadalo", ale to vôbec nie je pravda.
Kde je vo mne chyba? Máte niekto podobné problémy? Istý čas som si myslel, že môžem mať Aspergerov syndróm, ale potom som pochopil, že je to len výhovorka, veď naši pradedovia žiadne diagnózy nepoznali a i keď sa trápili, tak prežili.
Mal by som stým začať asi niečo robiť, lebo nebudem žiť, ale len prežívať, ale keď ja to nedokážem.
Som totálne neschopný čaká ma len smrť
tak myslim si, ze to sa uz pravdepodobne nedozvieme:) ale tiez by ma to zaujimalo.
podla mna uz istotne zabudol, ze sem niekedy nejaky takyto prispevok vobec pisal
Ahoj, chcela by som sa spýtať ako ide život. Tvoj príspevok ma veľmi zaujal. Chcela by som sa spýtať ako ide život po vyše 10 rokoch. :)
mminni,
Ďakujem za spríjemnenie ukladania sa na spánok :-)
Niekedy aj krátky rozhovor s iným človekom, keďže je to pre mňa mimoriadne vzácna vec, ma vie veľmi potešiť. Povedal by som, že vtedy sa cítim o čosi viac ako človek.
Dlhšie interakcie s ľuďmi ma však skôr ubíjajú a potom mám tendenciu sa im strániť.
tak vidis..prestan tolko rozmyslat, zacni sa mat rad a otvor sa ludom a zivotu..to je moja posledna dnesna rada :) dobru noc prajem
Áno, asi je to tým, že aj iných posudzujem podľa seba. Niekedy mi je totiž náhly kontakt s inými nepríjemný. Inokedy ma zas veľmi poteší a vie ma aj rozradostiť. Závisí to od prípadu aj môjho rozpoloženia.
ja som ale nechcela povedat to, ze nemas brat ohlady na inych, to vobec nie. ide len o to, ze sa mas mat rad, skutocne rad..a potom ta nieco take, ze otravujes niekoho, ani nenapadne, sak od nich nechces milion eur alebo co :) alebo mozno usudzujes podla seba, ze ked sa teba niekto nieco spyta, tak ta to otravuje?
inak mas presne ten isty problem co ja - prilis premyslas o vsetkom
A ešte by som podotkol, že nie je pravda, že si zaslúžime to po čom túžime, keďže keď človek niečo dostane, tak často začne túžiť po niečom ďalšom. Myslím, že až život človeka naučí, po čom sa naozaj oplatí túžiť a až vtedy si to zaslúži.
