Mám 24 rokov, rok po škole. Mám magisterský titul z fmfi, bol som jeden z najlepších v ročníku, ale nič z toho nemám, lebo sa neviem zaradiť do spoločnosti.
Nemám žiadnych priateľov a dievča som nedržal ani len za ruku, hoci platonicky som schopný sa zaľúbiť a to aj na veľmi dlho. Nie som schopný pochopiť, čo môžu ľudia robiť, keď sú pokope, prečo sa radi schádzajú, o akých témach hovoria. Keď som bol v škole, tak som vedel hovoriť zväčša len o škole a len sem tam niečo iné. Neviem, prečo sa tak radi schádzali na chatách a "krúžkoviciach".
Veľmi zlé je, že nemám ani vodičák. Nikdy som sa ho ani nepokúšal spraviť si, lebo sa toho desím.
Nepoužívam tie "antidezodoranty" či čo to je. Myslím tie spreje, čo si ľudia dávajú. Mne to hrozne páchne, neviem to zniesť. Nepoužívam ani vodu po holení, lebo mi tiež páchne a pripadá mi lepkavá. Musím preto ostatným ľuďom veľmi smrdieť, aj keď sa zvyknem sprchovať každý deň.
V posledných rokoch sa k tomu pridali iracionálne stavy, keď sa mi v obchode či na ulici rozbúcha srdce a bývam nervózny, našťastie sa to navonok neprejavuje, ale postupne je to z roka na rok horšie.
Neznášam umelé osvetlenia či už cez deň alebo v noci, ani letné slnko mi nerobí dobre. V poslednom čase mi dokonca spôsobuje slabú bolesť hlavy. Neznášam, keď ľudia pri jedle mľaskajú čo i len trochu slabo a neznášam tiež, keď ja trochu mľaskám v prítomnosti iných. Hluk áut a najmä motoriek neznášam (ale to asi nie som jediný). Na škrípajúce zvuky som veľmi citlivý (tiež asi nie som sám). Pre toto (okrem posledných dvoch vecí) si pripadám nenormálne, lebo si tieto veci asi len nahováram, veď ostatným to nevadí, ale neviem s tým prestať.
Jediné šťastie je, že mám strýka, ktorý ma zamestnáva ako brigádnika, inak by som si pripadal totálne zbytočný, ale uvedomujem si, že bez neho by nebolo ani to, lebo som totálne neschopný.
Každý rok je pre mňa horší a horší. Rodina sa čuduje, prečo nemám priateľku, prečo si neviem nájsť prácu, ale ja im toto všetko nemôžem takto povedať, lebo by ma poslali rovno na psychiatriu, tak iba často používam frázu "lebo sa mi tak zažiadalo", ale to vôbec nie je pravda.
Kde je vo mne chyba? Máte niekto podobné problémy? Istý čas som si myslel, že môžem mať Aspergerov syndróm, ale potom som pochopil, že je to len výhovorka, veď naši pradedovia žiadne diagnózy nepoznali a i keď sa trápili, tak prežili.
Mal by som stým začať asi niečo robiť, lebo nebudem žiť, ale len prežívať, ale keď ja to nedokážem.
Som totálne neschopný čaká ma len smrť
Medzi nich som mal šancu zaradiť sa počas VŠ (čo je asi jedným zo zmyslov školy), ale očividne som toho nebol schopný.
mozno sa nevies zaradit do spolocnosti koli vlastnej inteligencii...si vzdelany a veci ako auta sex a ine priemerne temy ta nezaujimaju...skus sa dostat medyi ludi ktori maju podobne zmyslanie...
anjelik
Fraktál je obrázok v komplexnej rovine, ktorý predstavuje obor konvergencie postupnosti s parametrom v závislosti od toho komplexného parametra, resp. je to diagram v ktorom farby vyjadrujú mieru divergencie
Čo to má do čerta spoločné s medziľudskými vzťahmi?
Ja som väčšinu času so svojou čudnosťou spokojný a vrámci nezmyselnej túžby byť nespravodlivo trestaný chrochtám nadšením z môjho stavu a túžim prežiť celý život sám. Najviac by ma uspokojilo, keby ostatní hovorili "prečo prežil celý život úplne sám, veď mohol všetko..." (ja viem, úchylné)
A potom ma zas prepadne stav, že to už nemôžem vydržať a po čase to zase pominie a po ďalšom čase sa to vráti.
Tiez nemam rad vonavky, antiprespiranty apod. ani na sebe ani na inych. Celkovo som v tvojom veku nerad chodil po vybavovackach (najme uradoch), vecsinou sa ku mne spravali nevrlo. Vtedy som myslel, ze robim nieco zle a docela ma to trapilo, teraz uz na to kaslem, ked ma niekto chce "odpinpongovat" nejako si z toho uz nic nerobim, a hudiem si svoje a casto po 10 minutach doticny uradnik/predavac zmekne, alebo ma vyrazi :). Zvlastne je, ze ked som vybavoval podobne veci po uradoch v inej krajine, kde som mal problem este aj s jazykom, vsetci boli nejaky zdvorilejsi a napomocnejsi. Mozno su Slovaci na urcitych ludi alergicky :))).
HEPBAK, tie veci, ktoré ti vadia..nuž tie vadia mnohým ľuďom, napr. aj mne. Rozdiel ale je v tom, že jedna vec je, že ma to irituje a druhá vec, že tomu rozumiem, prečo to tak je. A tu je príčina tvojich problémov, že veciam nerozumieš. A ak niečomu nerozumieš, napĺňa ťa to pocitom slabosti..Ak chceš byť silnejší, musíš veci poznať, iba tak sa dajú ovládať. Ak sa chceš cítiť lepšie, musíš poznať seba. Prečo si ty taký, aký si. A na to treba nie origamy skladať, ale múdre knihy čítať..;o)
Ty ako vyštudovaný fyzik by si mal vedieť, že existuje niečo ako fraktál..a to je dôvod, prečo sa ľudia tak radi stretávajú..lebo sila celku je vyššia ako súčet síl jednotlivých súčastí celku..;o)
Prečo sa stýkať s ľuďmi- pretože sa ľudia navzájom podnecujú, za predpokladu , že sú k sebe otvorení, vo význame, že toho druhého skutočne počúvaš a nerozmýšľaš nad niečim iným.
Každý ti tu niečo poradí..tak si sadni a rozmýšľaj, či to chceš alebo nechceš tak urobiť. Dá sa žiť aj vo svete fantázie. Len sa z neho budeš možno stále ťažšie a ťažšie vracať. Lebo tento svet, reálny svet, treba aj kúsok pozmeniť, aby bol lepší a dýchateľnejší..a to je tá ťažšia cesta..:o)
Nemusíš ľuďom okolo seba rozprávať o svojich problémoch, ale skús sa pýtať na ich problémy a skús hľadať riešenia. Pomôžeš druhému, pomôžeš sebe..:o))
Sejla
Skoro všetko, čo mi radíš z času na čas aj robím, ale nikdy mi to netrvá dlho, lebo mi to zatiaľ neprinieslo žiadne výsledky (asi preto, lebo nie som v tom dosť vytrvalý).
Nerobí mi problém (až taký veľký nie) niečo sa opýtať predavačky alebo na úrade.
Horšie je to vtedy, keď dopredu viem, že musím niečo vybavovať. Vtedy si v hlave predstavujem, že im budem pripadať otravný a že budú na mňa nepríjemní.
Problémom je pre mňa majmä vedieť tráviť čas s rovesníkmi, nájsť s nimi spoločné témy...
Na škole som sa aj zvykol usmievať, ale nič som z toho nemal, akurát som bol možno sympatickejší. Teraz na to už nemám veľa dôvodov, lebo som (na tých brigádach) v spoločnosti ľudí, ktorí neustále nadávajú, rozprávajú o autách, počítačových hrách a perverznostiach, čo ma strašne ubíja.
Inak ďakujem pekne aj ostatným za rady.
HEPBAK ty máš dosť silný komplex menejcennosti... a to nehovorím, ako diagnózu, s ktorou máš utekať k psychiatrovi, mám na to podobný názor ako ty, že naši dedovia žiadne diagnózi nepoznali... Tieto veci tu boli vždy, len teraz na ne máme pomenovanie. Či s tým psychológ vie niečo spraviť... netuším, ale viem, že spraviť s tým môžeš niečo sám. Začni sa viac spoznávať - v čom si rovnaký, ako ostatní, v čom si iný. Pozoruj sa, odosobni sa od seba a svojich myšlienok. Skús na chvíľu obmedziť tvoj svet fantázie a ber tento reálny svet ako fantáziu, ktorej si nezávislý pozorovatel. Zisti, čo spôsobuje tvoje pocity strachu, čo je ten blok, kde tvoja mysel už nechce ísť. Zvýš si sebavedomie vo veciach, ktoré nevieš. Začni sa na veci pozerať ako na VÝZVY, ktoré prekonávaš. Teraz nehovorím, že máš rovno nastúpiť na pódium a spievať karaoke na námestí... Ale úplne zľahka. Nepomýl si výzvu s výzvou. Pre niekoho by bola výzva vyštudovať matfyz aspoň s odretými ušami, pre teba je však výzva ísť do obchodu a mať konverzáciu s predavačkou.. ehm možno nie práve to, ale to už ty sám sa musíš naučiť identifikovať tvoje strachy a povedz sám sebe, že zábava života je robiť to, z čoho máš strach. Neber sám seba ako hotovú osobnosť, maj otvorenú myseľ a buď schopný sa neustále meniť - zabíjať svoje falošné ilúzie, na ktorých ostatní tak lpia. A nauč sa prežívať v spločnosti - aspoň vtedy keď to treba - podľa nejakého všeobecného očakávania. Ja viem, že pre teba je to nuda, ale ostatní sú v tomto iní. Musíš sa proste napovrch zaujímať o plytké veci, ako sa máš, čo nové, ako sa má priateľka a hahaha bla bla bla. Nehovorím, že sa máš zapredať, ale buď sem tam falošný. Skús si prečítať nejaké knižky, čo ti pomôžu... teraz nemyslím tú motivačnú literatúru, ako "ako som sa stal úspešným", či ten najpopulárnejší bulšit "tajomstvo, ktoré majú hodnotu prikurovacieho paliva. Prečítaj si napr. Freuda, ale zase never všetkému, čo hovorí, je to 200 ročný dedo:) Ale ako zábavá literatúra ti to možno niečo dá. A ešte jedna vec, viac sa usmievaj, staneš sa šťastnejším:)
a hlavne...nechaj buducnost zi pritomnostou...nikto nevie co bude o 20 rokov...vsetko sa meni dnes sme tu a zajtra nas moze zrazit auto...nemysli prestan mysliet...ziadna buducnost len pritomnost...pozri si dobry film radsej ako keby si mal tolko filozofovat...mne filozofovanie ublizilo vo vztahu...alebo som ublizila tomu druhemu...povedala som STOP nepremyslam...cim viac premyslam tym je to horsie...ziadne lamentovanie skus nieco citat poyerat film...daj sa na hudobny nastroj alebo ine hobby sportuj...rob vsetko tak aby si nemal cas na hlupe filozofovanie o zivote...mas v sebe zabrany ktore ta blokuju aby si mohol zit normalne...z toho premyslania nad zivotom co bude ako bude len stresujes seba a preto nemozes zit plnohodnotne....ani ja neviem co budem robit...a co bude o 20 rokov ? myslis ze to ma niekto naplanovane ?????
