Mám 24 rokov, rok po škole. Mám magisterský titul z fmfi, bol som jeden z najlepších v ročníku, ale nič z toho nemám, lebo sa neviem zaradiť do spoločnosti.
Nemám žiadnych priateľov a dievča som nedržal ani len za ruku, hoci platonicky som schopný sa zaľúbiť a to aj na veľmi dlho. Nie som schopný pochopiť, čo môžu ľudia robiť, keď sú pokope, prečo sa radi schádzajú, o akých témach hovoria. Keď som bol v škole, tak som vedel hovoriť zväčša len o škole a len sem tam niečo iné. Neviem, prečo sa tak radi schádzali na chatách a "krúžkoviciach".
Veľmi zlé je, že nemám ani vodičák. Nikdy som sa ho ani nepokúšal spraviť si, lebo sa toho desím.
Nepoužívam tie "antidezodoranty" či čo to je. Myslím tie spreje, čo si ľudia dávajú. Mne to hrozne páchne, neviem to zniesť. Nepoužívam ani vodu po holení, lebo mi tiež páchne a pripadá mi lepkavá. Musím preto ostatným ľuďom veľmi smrdieť, aj keď sa zvyknem sprchovať každý deň.
V posledných rokoch sa k tomu pridali iracionálne stavy, keď sa mi v obchode či na ulici rozbúcha srdce a bývam nervózny, našťastie sa to navonok neprejavuje, ale postupne je to z roka na rok horšie.
Neznášam umelé osvetlenia či už cez deň alebo v noci, ani letné slnko mi nerobí dobre. V poslednom čase mi dokonca spôsobuje slabú bolesť hlavy. Neznášam, keď ľudia pri jedle mľaskajú čo i len trochu slabo a neznášam tiež, keď ja trochu mľaskám v prítomnosti iných. Hluk áut a najmä motoriek neznášam (ale to asi nie som jediný). Na škrípajúce zvuky som veľmi citlivý (tiež asi nie som sám). Pre toto (okrem posledných dvoch vecí) si pripadám nenormálne, lebo si tieto veci asi len nahováram, veď ostatným to nevadí, ale neviem s tým prestať.
Jediné šťastie je, že mám strýka, ktorý ma zamestnáva ako brigádnika, inak by som si pripadal totálne zbytočný, ale uvedomujem si, že bez neho by nebolo ani to, lebo som totálne neschopný.
Každý rok je pre mňa horší a horší. Rodina sa čuduje, prečo nemám priateľku, prečo si neviem nájsť prácu, ale ja im toto všetko nemôžem takto povedať, lebo by ma poslali rovno na psychiatriu, tak iba často používam frázu "lebo sa mi tak zažiadalo", ale to vôbec nie je pravda.
Kde je vo mne chyba? Máte niekto podobné problémy? Istý čas som si myslel, že môžem mať Aspergerov syndróm, ale potom som pochopil, že je to len výhovorka, veď naši pradedovia žiadne diagnózy nepoznali a i keď sa trápili, tak prežili.
Mal by som stým začať asi niečo robiť, lebo nebudem žiť, ale len prežívať, ale keď ja to nedokážem.
Som totálne neschopný čaká ma len smrť
mminni,
A ako konkrétne si si tým prešla. Čo bolo také zlomové, pretože pre mňa je akosi prirodzené brať ohľady na každého okrem mňa a nedokážem si predstaviť, že by môj prístup k nim bol iný.
Ako to naozaj zmeniť? Lebo neustále si v duchu hovoriť frázy ako: "zaslúžim si to rovnako ako oni" či "oni ohľady neberú, tak nebudem ani ja", v praxi neprináša žiadne výsledky.
ja viem, ze nie je lahke prijat to, ze sme rovnocenni s ostatnymi (sama som si tym presla), ale to, ze si myslis, ze tvoje otazky budu niekoho otravovat, len dokazuje, ze to naozaj musis urobit. nejde o to ci si nadpriemerny v niektorych oblastiach, ci mas vysoku skolu a ci si bol jeden z najlepsich. aj keby si nemal maturitu a neviem co, bol by si rovnako dobry ako vsetci ostatni, pretoze vsetci sme zive bytosti. sme tu a zasluzime si to, po com tuzime. len niekto to ma automaticky a niekto sa pre to musi snazit..:)
RuleN1,
Možno aj poznáš, iba o tom nevieš. Tieto veci sa síce navonok prejavujú, ale takým spôsobom, že takého človeka veľmi ľahko prehliadneš. Spravidla sa však vždy niekto nájde, kto si takéhoto človeka všimne. Skús sa preto spýtať miestneho znalca, že kto je podľa neho najväčší podivín u Vás.
Strasne by som chcel poznat takeho podivina ako si ty :D Nic v zlom len vies ja nepoznam ziadneho sialenca ako ty :D
mminni,
Ďakujem za pravdivé slová. Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že sa môžem akokoľvek dôsledne presviedčať o tom, že neznamenám nemej ako iní, stále to nepomôže. Dokážem rozumom pochopiť, že v niektorých oblastiach som nadpriemerný a v iných zase nie. Nie je to však pre mňa žiaden dôvod na to, aby som záujmy ostatných podvedome uprednostňoval nad svojimi.
Vždy keď sa napríklad o niečom rozhoduje, počkám ako sa rozhodnú iní, aby bolo čo najlepšie vyhovené všetkým okrem mňa, alebo je mi nepríjemné niekoho sa niečo spýtať, lebo si viem predstaviť, že by ho to mohlo otravovať a istotne má iné starosti ...
Nie je to o tom, že by som sám seba považoval za niečo menejcenné, práve naopak. Sám seba považujem za najdôležitejšiu osobu na svete, ale akonáhle prichádzam k interakcii s inými ľuďmi, tak to akosi prestáva hrať úlohu. A nie je to ani tým, že by som mal tých ľudí tak strašne rád. Proste mi len robí dobre, keď sú aj oni aspoň o niečo spokojnejší.
Pochybujem, že by som schopný sa v tomto zmeniť.
HEPBAK - nie, nesuhlasim s tym, ako si to uzavrel. nemysli teraz na to ci budes alebo nebudes mat zenu, deti, priatelov..ale v prvom rade musis dat do poriadku vztah, ktory mas sam so sebou. musis sa zacat mat rad, vazit si sam seba a opakovat si, ze si hodnotny clovek presne tak ako vsetci ostatni..pretoze ak sa nemas rad ty, preco by mali mat ini? prestan sa kritizovat a sustred sa na to, co je na tebe dobre a pekne. a tiez sa prestan porovnavat s inymi, prestan si pripadat nenormalne, kazdy sme ini svojim sposobom a okrem toho ty vidis len to aki su druhi ludia navonok a nevies co prezivaju a co ich trapi zvnutra - presne tak ako to oni nevidia u teba. a nevzdavaj sa skor ako by si vobec pre svoj vysnivany zivot nieco urobil..drzim palce :)
Ďakujem, že ste si to prečítali a povenovali ste sa mi. Skúsim teda dať na vaše rady a budem sa ešte viac ako doteraz usilovať vyrovnať sa sám so sebou a stým, že nikdy nebudem mať priateľov.
Isteže, nebude ľahké nemať sa komu zdvôveriť s problémami (tých ktorých "mám" - rodina, pred nimi sa hanbím). Nemať ženu, deti a priateľov ako ostatní. Musím sa však zmieriť s tým, že nie som ako oni a je lepšie iným radšej neprekážať.
Keď to takto vydržím aspoň do štyridsiatky, tak možno sa moje výkyvy v tom čo chcem, zmiernia a potom už len v pokoji dožijem svoj život do 55-ky (vraj osamelí ľudia žijú kratšie, tak rátam tých 50 až 55 rokov (aj otec mi zomrel v 56-ke, ale to aj pil).
lusaaa:
Chcel by som vedieť viac o osobách, ktoré spomínaš. V akom veku mali aké prejavy a podobne, či sa to s časom nemenilo.
Ahoj HEPBAK. Pripominas mi jednu moju kamaratku(ale straaasne!ked chces mozem ti o nej viac napisat, aj to ako sa snazila zapadnut medzi spoluziakov), asi vo vsetko co si vymenoval. Chcem ti len povedat, ze si musis uvedomit, ze si iny ako ostatni a vobec nemusis mat nejake psychicke problemi, jednoducho taki si a existuje kopa ludi tebe podobna (ako ta moja kamoska). Tu nejde o to,ze si inteligentni,ale mas to v sebe a takto vnimas svet ty a nemusi to byt zly pohlad. Urcite je dobre ze sa zamyslas nad buducnostou ale mal by si si uvedomit co vlastne chces lebo v nazoroch sa mi zdas nestaly.
este ti napisem aj jeden pripad chalana ktory chodil na nasu skolu a tiez sa mi na neho hodis. My sme sa nepoznali ale ja si dost vsimam okolie a on bol taki tichy, skromni a mlcanlivi a myslim ze sa aj dost hanbil lebo mal silne akne. Taki trochu cudak. Nedavno som ho videla na ulici a uplne sa zmenil. Nie vyzorovo ale proste z neho islo nieco co predtym nemal. Bol vesely a sebavedomi sice neviem co tu zmenu sposobilo no podla mna sa naucil akceptovat sameho seba takeho aky je a preto aj navonok bol spokojnejsi.Mas este len 24 a zivot pred sebou a cim budes starsi tym viac si uvedomis na com zalezi. Jediny problem vidim u teba v tom buseni srdca a panike ale aj to moze byt tym ze sa pohybujes medzi ludmi ktori su podla teba "normalni" a ti sa podvedome citis ako blbecek, menejcenni a navonok sa to takto prejavi.
Rozhodne si vsak myslim ze to s tebou nie je az take zle len si v zivote este nic nedokazal co by ti zdvihlo sebavedoie a mohol sa o to psychicky opriet, tak ako s tou pracou. Urcite nie si nemozny a neschopny len si si zatial nenasiel to svoje miesto.
A este sa chcem spytat preco sa rodina cuduje ze nemas priatelku? Ako sa spravas doma?
Necitala som vsetky prispevky pod sebou takze sa mozno debata trochu pohla ale v kazdom pripade drzim palce.
Mal by si ist nejakej dobrej psychologicke, aby ti aspon povedala co mas za diagnozu. My to z tohto nezistime. Mozes mat socialnu fobiu, uzkostnu poruchu, aspergerov syndrom alebo hocico ine. Ked aspon budes vediet co ti je, najdes si na nete clanky o tom, mozes sa stretavat s ludmi, co su na tom podobne a spolocne si pomozete.
