Keď som o breathariánstve počula prvýkrát asi pred pol rokom, tak sa mi to zdalo úplne neuveriteľné, no veď nám bolo od malička vtĺkané do hlavy že musíme papať aby sme boli veľkí a silní,... A hlavne mne, lebo ja som papať vôbec nechcela, mama myslela že ani neprežijem, nejedla som naozaj takmer nič, dokonca brat sa mi posmieval že mne stačí vyjsť von, nadýchať sa vzduchu a mne to bude stačiť. A práve toto ma napadlo nedávno, keď som tiež o tejto téme čítala, že možno sme naozaj stvorení na to, aby sme sa o jedlo nestarali, veď je toľko iných vecí, ktoré by sme mohli robiť, a pritom toľko času stratíme len tým, že sa napchávame množstvom jedla, väčšinu života strávime v práci tým že sa snažíme si na to jedlo zarobiť a potom ďalší čas strácame tým, že sa z nejakých surovín snažíme urobiť niečo čo sa dá zjesť. Takže je teraz vlastne celý život len o jedle. Nie je to blbosť? Žeby sme tu boli len na toto?
Takže určite, tiež ma to láka, ale teraz celkom iste nie, až za nejakých xxx rokov, teraz sa na to necítim, veľmi rada totiž jem. A tiež si myslím, že by mi stačilo oveľa menej jedla, ale tiež keď kojím tak to nechcem riskovať, aby som nemala neboodaj nedostatok živín. Ale myslím, že by to mohlo byť zaujímavé nestarať sa o jedlo, kalórie a živiny a konečne mať čas na niečo čo ma naozaj baví, a hlavne ešte k tomu keď aj tá kvalita jedla je taká aká je. Ó aká by to bola nádhera, netráviť toľko času v kuchyni a nakupovaním!
Žalúdok máme vraj na to, aby sme mali možnosť voľby, ak by sme sa predsa len rozhodli pre možnosť obživy pevnou stravou.