Úzkosť

Katkaxxx.Chodila som k doktorke,vlastne chodím podľa potreby.Užívala som seroxat a nič iné.Dokonca aj počas tehotenstva.Teraz neberiem nič.Snažím sa byť bez liekov.Ak mám byť úprimná nieje mi dobre.Na druhej strane takto mi občas bývalo aj pri liekoch.Tak uvidím mám teraz toho veľa,ale boli dni ,keď som bola rozhodnutá začať znova užívať seroxat.Uvidím ,ako to budem zvládať.Doktorka vravela,že mám ešte vydržať bez AD poprípade si pomôcť s Neurolom.Môj problém je ,že keď mám paniku, tak mám paniku dať si aj tabletku.Mám PP.

kacka - esteze mas pri sebe niekoho kto ti tak pomaha. ja mam priatela ktory mi to pomaha prekonavat, som mu za to nesmierne vdacna. ako si sa citila ked si prekonavala to najhorsie? mala si motivaciu zit? vedela si si povedat, ze a ja to prekonam a este prezijem vela krasnych chvil?
sunnie - no ja sa v praci absolutne neviem sustredit. stale musim rozmyslat nad tymito svojimi hlupostami, proste stale to riesim. ja mam vela problemov s rodicmi, teda skor oni maju problemy ale ja ako ich dieta (mimochodom mam iba 19 rokov) to vnimam este stale velmi citlivo. tiez by som sa mohla tesit zo zivota tak velmi!! mam najlepsieho priatela na svete, dari sa mi v praci, v skole, prave sa chystam na vysoku atd atd. ale toto mi proste stale musi otravovat zivot.

Je hrozne ako jedna choroba zmeni cloveku cely zivot :-(

Chcela by som sa spytat, ako zvladate pri takychto stavoch robotu, studim, soferovanie, proste take bezne cinnosti. Mne ked je zle v praci, snazim sa to nejak prezit aj ked ratam kazdu minutu do padla, pripadne si zoberiem den-dva dovolenky ked uz je to neunosne. Odkedy beriem lieky som si radsej nesadla za volant, aj ked by som velmi potrebovala jazdit. Niekedy sa citim taka otapena a hrozne sa bojim ze by som mohla sposobit nehodu. Lekar sice tvrdi ze lieky na to nemaju vplyv, ale ja fakt neviem. Na tomto vsetkom ma dost stve ze mam dobru pracu, vzdelanie, super rodinu atd, mohla by som si vlastne paradne vychutnavat zivot a dotiahnut to niekam, ale tieto stavy ma strasne brzdia v zivote, az som nastvana sama na seba.

Deti o tom nevedie, nedokázala by som im niečo také povedať, nevedia to dokonca ani rodičia. Nie nepriblížila som sa k ničomu takému, ja mam vlastne len strach aby sa niečo také nestalo. Manžel mna uplne podporuje a večer ked mu dam ruku a poviem, aby na mna dával pozor určite chápe čo tým myslím, ale svoje vnútorné pocity mu už nehovorím lebo by mal zasa strašný strach o mna. Ale od tej doby som doma s detmi sama nespala. Manžel má spávať na nocovni ale večer jazdím pre neho a on potom ráno o 4 zasa ide do práce a ked to vychádza na víkend tak deti idú spať k rodičom. Ked vidí že som unavená, nič ani nerobím, ešte mna u televízora prikryje dekou aby som si pospala. Niekedy mám den kedy sa nedokážem ani najesť ako sa mi trasú ruky a musím to ísť prespať, lebo nezvládem prejsť ani cez izbu, to sú hrozné stavy v hlave. ked to prespím je všetko v pohode, niekedy si pripadám akoby mi nič nebolo. Ked to na mna príde tak si hovorím, že to sú vlastne len moje myšlienky a už záleží iba na mne ao ich budem dalej rozvíjať, tak začnem premýšlať nad iným a poviem si preč s týmito hlúposťami. Inak mám strašný problém s pamäťou a vyjadrovaním sa. Dá sa ale na všetko zvyknúť len tá únava mna strašne vyčerpáva. Dala som sa na brušné tance, aby som prišla na iné myšlienky a je to super, dokonca chodím na vystúpenia. teraz zrovbna necvičujeme novú choreografiu lebo 30 augusta máme ísť vystupovať, len neviem ako saju naučím, lebo som si zmyslela že na buduci týžden ideme do Jasnej. Inak mám tam v pláne navštíviť jednu úžasnú babu, ktorá mi hrozne pomohla na tomto fore a stále bola so mnou v kontakte aj v nemocnici.

nela -prepac, ale zacalo sa mi to nejak miesat, par dni si sem nepisala, pamatam si ze mas paniky - podobne ako ja, ale nepamatam si jednu vec - bola si niekedy u psychiatra a aj to nejak odborne riesila alebo nie?

kacka neviem co povedat... musela si to mat velmi tazke :( obdivujem ta ze si sa z toho dostala. kolko ti trvalo kym si zacala opat ako tak normalne fungovat? co manzel a deti? ako to zvladas teraz? a co je to disociativna porucha? tie stavy na zblaznenie poznam... :( mam vtedy taky pocit akoby som sa uz uz mala prestat ovladat a spravim nieco take.. predpokladam ze si sa k nicomu takemu ani len nepriblizila, lebo to je typicke pre tieto veci, strasny strach a zive predstavy ale konanie ziadne.

vlastne ešte moje diagnozy, hyperventilačná tetania, potom mi určili generalizovanú uzkostnu poruchu a tu zmenili na zmiešanu disociativnu poruchu alebo také niečo

Baby ďakujeme,myslím ,že hovorím aj za Katkuxxx

u mna to začala hyperventilačnou tetaniou, tú som dostala v robote a musela mna odviesť rýchla, potom som bola ešte asi 3 razy na pohotovosti ale vždy mna odbili s tým, že je všetko v poriadku, potom som si vybavila vyšetrenie v BA a do týždna som bola objednaná na neviemkolkých vyšetreniach a tam potvrdili tetaniu. Aby mali istotu ešte mna lekárka objednala na ct hlavy, lebo to vraj môžu byť aj podobné príznaky na rozstrúsenú sklerozu. Ct bolo naštastie v poriadku. To som rok užívala MagneB6 a Timonil. Ako tak som bola v pohode, len som nedokázala sadnúť do busu, keby náhdou na mna prišiel stav na odpadnutie. Mala som tlaky to rúk, hlavy, bola som stále unavená slabá. to som sice aj teraz. ráno sa zobudim a za hodinu som tak unavená že si musím isť znova lahnúť. Takže ten rok som jazdila so práce autom. Suseda je sestrička a tá mi už vtedy povedala, že toto vlastne nie je choroba je to len stav tela. Dáva nám tým najavo, že telo už dalej nemôže, že je niečoho veľa. radila mi aby som zmenila prácu, alebo robila menej. Ja som samozrejme robila tak ako dovtedy, ráno do práce, domov okolo 17,30 apotom úlohy s dvomi deťmi. manžel bol napr. 2 dni v práci a s ulohami sme končili napr. o 20,30 a potom vlastne teprva ísť niečo doma porobiť. Citila som že je toho veľa ale stále som si hovorila že ked to zvládajú iné, prečo nie aj ja. Máme rodinný dom, takže ešte aj práce okolo domu. Cez víkendy som si prácu nosila aj dom. Celý ten rok so mnou spával syn ked bol manž v práci a vždy som mu večer povedala, že keby niečo nech uteka k susedom a keby neboli doma na tel. mal číslo na pohotovosť, ale stále som sanemohla s tým zmieriť, že niečo takéto budem prežvať po celý zvyšok života a to sa nejako stupňovalo. Dosť zle som znášala rôzne zlé správy, že napr. niekto vyvraždí rodinu a pod. Raz večer som sa zobudila so strašným strachom, že čo ked mi preskočí a spravím niečo deťom. potom to už išlo iba dolu vodou. mala som stavy kedy som mala živé predstavy že idem s nožom a ....., to už bolo neúnosné. Vtedy som už nedokázala presviedčať sama seba že som v poriadku, že to zvládam a sama som zašla na psychiatriu. Dostala som tabletky a chodila dalej do práce. Počas jedného týždna som mala také stavy, že na mna prišiel hrozný tlak do hlavy a všeto sa mi vzdalovalo a bol to hrozný pocit ale stále som si hovorila, že stále ešte rozmýšlam a vnímam čo sa okolo mna deje tak ešte asni nie som šialená. Po týždni som to nevydržala, sadla si doma na zem a povedala, že ja končím,že už to nezvládem, že nech so mnou manžel robí čo chce, ale že ja končím. Chcela som ísť do nemocnice, tam som skončíla 6 týždnov na infuzkach. Vtedy aj ked som s lekárkou breberala detstvo tak zhodnotila žedruhá keby prežila také detstvo, tak saz nej stane bud nejaká fetáčka ale nedokončí školu. Ja si mám povedať, že to najažšie obdobie mám za sebou a teraz mna čaká už len to príjemné. Vtedy som stále hovorila, ale keby som dostala strach napr. isť na kole, ale z výšok alebo niečo podobné že to budem lahšie znášať ako niečo takého. Vtedy mi vysvetlila, že som silná osobnosť a ja som jednoducho tetaniu nejako obišla a išla som dalej v starých kolajach tak moje telo proste vedelo, žemi to musí dať pocítiť na niečom na čom mi skutočne záleží a to sú deti. Ja viem že je to strašne, ale je to tak. To je niečo ako keby som mala strach ísť výťahom tak ja jednoducho pôjdem po schodoch ale nič by som nezmenila išla by som tým istým smerom, tak som dostala riadnu lekciu aby som ten svoj smer života zmenila. Dala som výpoved, uplne som zmenila svoj život, povahu, vnútorne sa cítim uplne inak. Sú to strašné pocity ked večer zaspávam, detia spia vedla v izbe a ja mam akože depku a teraz zasa ten strach aby sa niečo do rána nestalo. Ale už som sa akosi rozpíslala. neviem či sa to bude dať vôbec čítať. ked budeš chcieť niečo vedieť, kludne sa ozvi. môžeš potom kludne aj na maiil, alebo skype. teraz som ta asi moc nepovzbudila, ale jednoducho nevzdávať sa a stále bojovať. pomocou rôznych knih so sadostala do minulého života a bolo tam veľa vecí, v ktorých mám teraz jasno