Úzkosť

zuzka ten pribeh obohatil aj mna.napriek tomu,že si myslim ,že už viem ako na uzkost ale hlavne na panicku poruchu,napriek všetkemu si musim stale opakovat že kazda choroba nielen tato,ťa tolko opanta kolko jej dovoliš.
ja nechcela som aby moje slova vyzneli ako vysmech voči niekomu,ani ako nejake keci ,ktore su už do predu prazdne.pisala som čo som citila pri čitani prispevkov na tomto fore.nemamžiadne vyčitky a nechcem aby si ich mala ani ty a ani nikto ,kto tu chce poradit radami,ktore su naozaj učinne.ja viem že sa tazko piše o pečeni kolačov alebo o prechadzkach v lese,či o tom čo prave hačkuje kto,či športuje,ked sa jednoducho citi na prd.ale myslim že sme toho už popisali dost a teraz je na druhych,či si z toho niečo zoberu alebo či sa budu uražat a nadalej trapit .asi je tazko pochopit že to pozitivne myslenie treba začat aj nasilu trebars tymi prazdnymi rečamio vareni ci len tak pokecat čo nas bavi čibavilo a ako velmi bysme chceli aby sa to vratilo.

az

Tani dostanem sa k tomu uz rano, dnes nevladzem...urcite napisem

Napíšem Vám jeden skutočný príbeh,. Táni, možno ťa znovu obohatí, ako niektoré moje príspevky z nedávnej minulosti, ako si kedysi sama poznamenala.
Pred vyše dvomi rokmi som sa liečila na DPS ( Denný psychiatrický stacionár ).
Boli sme tam ľudia s rôznymi diagnózami. Keď sme mali skupinovú terapiu, rozdelili nás na dve skupiny. Najprv som nevedela prečo, neskôr som sa dozvedela, že druhá skupina sú ťažší pacienti, schyzofrenici, niektorí po elektrošokoch.
V našej ľahšej skupine boli aj ľudia, ktorí ležali na oddelení a chodili len na skupinovú terapiu. Tam patrila aj pani, nazvyme ju Majka. Päťdesiatnička, muž notorický alkoholik, dvaja dospelí synovia, čo už nebývali s rodičmi, jej jediným príjmom bol čiastočný invalidný dôchodok, ktorý brala kôli inej, nie psychiatrickej diagnóze. Bol veľmi nízky, ale už neviem presne koľko to bolo. Jej presnú diagnózu neviem, ale Panická porucha tam bola tiež.
Najprv chodila na DPS z oddelenia a po prepustení dochádzala autobusom asi z 15 km vzdialenej dediny.
V autobuse jej bývalo strašne zle, samý atak, dusenie. Cestou z autobusovej zastávky do nemocnice a domov sa pridržiavala plotov, alebo stromov, zastavovala sa, alebo chodila s niekým, kto išiel tým smerom, čo ona.
Bola to také jednoduchá ženička, všetci sme ju mali radi, chceli sme jej pomôcť. Občas zabila takú somarinu na terapii, že aj primárka a psychologička,aj sestrička, aj my pacienti sme sa šli na nej od smiechu dočúrať. Bola zlatá, nikomu neublížila a bola veľmi nešťastná. Zo svojej choroby aj so svojej rodiny.
Vždy po víkende sa jej stav zhoršil, bola dva dni doma so svojím opitým mužom.
Chodievali sme s ňou do bufetu, do obchodu. Pomáhali sme, ako sme vedeli.
Raz som odbehla do obchodu sama. Pri príchode som hneď schytala výčitku, že som nešla s ňou. Na druhý deň som ju už čakala. A tu počujem krik. Bola som veľmi prekvapená, čo sa deje.
To naša sestrička, čo s nami dene cvičila, robila pracovnú terapiu, štikovala , háčkovala, učila nás nové techniky ručných prác, dokonca doniesla z domu ukázať svoje práce, nádherné háčkované bábkové divadlo, naša sestrička, trpezlivá, milá, naše slniečko, čo žila svojou prácou, kričala do Majky, že musí ísť sama. Nám ostatným zakázala chodiť s ňou do bufetu. Musí sama.
Nechápala som to. Potom to vysvetlila. To bola terapia. Veď nekričala do nej nejako surovo ani nepriateľsky, len dôrazne trvala na tom, že už musí chodiť sama.
Majka si mlela stále svoje, že ona to nezvládne, že nemôže, že jej je zle.
Po skončení liečenia na DPS som sa tam ešte niekoľkokrát zastavila. Majka tam stále bola. Raz sedela s rukami na stole a hlavou sklonenou na rukách. Ani ma nevidela. Bol pondelok, bolo jej horšie. Autobus jej išiel až o hodinu a pol, tak tam čakala, v bezpečí zdravotníckeho zariadenia... Typické pre Panickú poruchu.
Po roku som sa náhodou dozvedela, že bola znovu hospitalizovaná. Potom o pol roka, že ešte stále nikam nechodí, náhodou poznám kamarátku jej sesternice, s ktorou si veľmi dobre rozumeli, ale nechodí k nej na návštevu, lebo sama sa bojí a ani so sesternicou ísť nechce, lebo jej býva strašne zle. Sesternica Majku navštevuje,no sú to smutné návštevy.
Často na ňu myslím, vždy, keď som so svojou kamoškou, čo sa kamaráti s jej sesternicou, nezabudnem sa opýtať, ako sa Majke darí...
Čo myslíte, dostane sa niekedy z toho?
Ja myslím, že len vtedy, keď bude sama chcieť. A tiež si myslím, že naša zlatá sestrička robila svoju prácu skvele, že to bolo cielené a nie, že jej len povolili nervy.

Hoci nie som lekárka, sestrička ani psychológ, robím len to čo si myslím, že je správne a necítim vinná, keď si dovolím občas Vás tu aj pokritizovať.
Dnes som si trochu pozrela históriu. Nie som sama, kto hovorí to čo ja, v histórii som našla niekoľko takých.
Prajem Vám pekný večer.

ZUZKA tebe nič neunikne... :)

No Lencok1, už ho tam máš. Tánička je rýchla, kým som ho skopírovala, dala ti ho sama, bol pridaný v príspevku dnes tuším okolo 12:50 a tiež už niekoľkokrát predtým, takže nie je tajomstvom.

LENČOK môj mail: tatiana_f@centrum.sk :) teším

neviem aky ma mail

Lencok1, tak jej to napíš na mail, bude rada.

Tani existuju urcite dovody preco to nedokazem, ist na to druhe rande,ale tu o tom pisat nemozem